Ukrajinka 8

Naše nadšenie upadlo. Zrazu zostávalo len vrátiť sa domov a zabudnúť na dnešný výlet. Auto ma až tak netrápilo, oveľa viac ma trápili pokazený výlet. Auto bolo dokonca poistené, ale o možnosť výletu sme definitívne prišli.

Nahnevane som hodil ruksak do kúta.
“Mrzí ma to.” zareagovala na moju reakciu Anna Viktória.
“Čo ťa mrzí? Veď ty za to nemôžeš.” odpovedal som, akokeby mi prekážalo, že za to nemôže. Prehnal som to. Dívala sa na mňa jej smutným výrazom. Okamžite ma všetok zbytočný hnev opustil.
“Prepáč. Tešil so sa.” ospravedlnil som sa jej za moju prehnanú reakciu.
“Mne to nevadí, mrzí ma tvoje auto.”
“Kašlime na to. To sa vyrieši a dovtedy si môžme naplánovať výlet autobusom.”
“Alebo vlakom? Milujem vlaky.”
“Dohodnuté, lebo ja milujem zase teba.”

Keď sa nám túto epizódu podarilo úspešne ukončiť, zostali sme bez auta a nejako sme nestihli ani zrealizovať ďalší výlet.
Naše plány a celkový kolobeh narušila Tatiana. Zazvonila večer uprostred týždňa a keď som jej otvoril, vedel som, že niečo je zle. Len veľmi málo sa podobala na zvyčajne elegantne upravenú a sebavedomú ženu, ktorou doteraz vždy bola. Stála tam s plnou cestovnou taškou a pozerala na mňa priam až zúfalým pohľadom.
“Si v poriadku?” spýtal som sa, no neodpovedala.
Medzitým pribehla Anna a tá keď ju zbadala, tak zostala ako obarená.
“Mohla by som u vás pár dní prespať?” veľmi nesmelo zo seba vysúkala Tatiana.
Obaja sme sa jej len mlčky uhli, aby mohla pomedzi nás prejsť a zložiť si veci. S Annou sme pozreli na seba dúfajúc, že sa nám Tatiana aspoň s čímsi zdôverí.

Najbližšie dni sa zavrela do izby, ktorú sme jej pripravili. Boli sme si takmer istý, že väčšinu času strávila o hlade. Keď sme na seba náhodou narazili, čo bolo fakt výnimočné, na tom si dala záležať, vyhybavým pohľadom si utrela slzu stekajúcu po jej líci a predstieraným sebavedomím vyhlásila, že všetko je v poriadku.
Viackrát som ich nechal s Annou osamote, ale ani jej sa nepodarilo uspieť. Zúfalo sme sa snažili prísť na to, čo sa deje a ako jej pomôcť.

V ten deň som sa vrátil z nákupu. Anna mala každú chvíľu doraziť domov tiež. Čakalo nás spoločné varenie, ktorým sme si radi spríjemňovali naše večery. V kúpeľni bolo obsadené, takže som si ruky umyl v kuchynskom drese a vybalil nákup. V kúpeľni bolo nepríjemné ticho dlhšiu dobu a začali sa mi v hlave vynárať hororové scénare. Pri psychickom rozpoložení Tatiany mohlo byť možné čokoľvek.
Zaklopal som na dvere a opatrne sa spýtal: “Si v poriadku?”
Najprv moja otázka zostala bez odozvy, ale skôr než som ju stihol zopakovať dôraznejšie, Tatiana odpovedala: “Môžeš mi s niečím pomôcť?”
“Okej.” odpovedal som neisto. V tom sa otvorili dvere dokorán a v nich stála nahá Tatiana.
Okamžite som začal cúvať, ale nie dostatočne rýchlo. Tatianine mokré telo sa stihlo na mňa pritisnúť skôr, ako som ju stihol odstrčiť. Zmáčalo mi oblečenie a ja som sa pokúšal pochopiť, čo sa práve udialo. Tatiana na mňa civela rovnako prekvapene.
Vtedy sa do bytu vrútila Anna zo slovami: “Čo sa deje?”
Ešte viac prekvapenejšie som sa pozrel na Annu a vôbec som nerozumel, čo sa tu deje. To sa už ale nahá Tatiana schúlila do klbka na zemi a spustila hurónsky plač. Anna k nej okamžite priskočila a vzala si ju do náručia.
“On…on ma chcel…ach, nie.” snažila sa zo seba dramaticky vysúkať obvinenie.
Anna na mňa pozrela a jediné na čo som sa stále zmohol, bol maximálne prekvapený pohľad.
“Chcel ma…ach…ako mohol.” pokračovala v hereckom výkone Tatiana.

Anna okamžite vstala a na jej tvári sa značil výraz, ktorý som doteraz nikdy nemal možnosť spoznať. Jej výraz ovládli hnev a výčitky.
“Čo si jej spravil? Čo sa stalo? Ako si mi to mohol urobiť?” začala na mňa jej nežným hláskom vrieskať a tĺsť mi do pŕs, ktoré prekrývalo premočené tričko.
Stál som tam ako zamrznutý, celé telo mi stuhlo ako betón a myšlienky mi hmírili hlavou ako mravce v mravenisku.

Neviem koľko na mňa Anna Viktória kričala a búchala do mňa, prebrali ma až slová: “Aňa, prestaň. On za to nemôže.”
“Ako nemôže?” “Nemôže, to ja…on sa bránil…chcela…nemala som sem nikdy chodiť…”
“Počkaj, čo to rozprávaš?”
V tejto hre, ktorú Tatiana rozohrala sme sa dokonale stratili všetci. Nahá Tatiana medzitým zmizla vo svojej izbe a začala urýchlene baliť všetky svoje veci. Vzlykala a nahlas si nadávala, aká je hlúpa a ako ničí život sebe ak druhým.
Anna stála asi dva metre odo mňa. Dívala sa na mňa a z očí sa jej rynuli slzy. Mlčky sa snažila dopátrať k nejakému vysvetleniu rovnako ako ja. Nevedel som nijako zareagovať.
“Ľúbiš ma ešte?” zaznelo prekvapene z jej úst.
“Áno, celým svojím srdcom.” odpovedal som okamžite a úprimne.
“Tak mi povedz, čo sa tu deje?”
“To ja netuším. Vôbec.”

Konečne sa mi podarilo naštartovať aspoň trochu triezve uvažovanie a Annu som vyzval, aby sa pokúsila prehovoriť s Tatianou. “Dobre, choď sa prejsť.”
“A prezleč si toto.” prstom ukázala na moje zamočené oblečenie. “Napíšem ti, keď sa budeš môcť vrátiť.” zavalila ma spŕškou prísnych pokynov pre ňu tak veľmi netypických. Znela ako milujúca matka karhajúca svoje dieťa. Matka, ktorej sa nedá protirečiť a zostáva len dúfať, že napriek tvojím výstrelkom ťa bude ľúbiť rovnako ako doteraz.

S neistotou som zavrel dvere a vybral sa do sveta. Bál som, že keď sa vrátim, byt bude opustený a Annu už nikdy neuvidím. Čo spraviť v takejto situácii? Iba čakať? Bezcieľne som sa túlal okolím. Všetko akoby zastreli pochmúrne farby a zahalila hmla.