Splnil som si jeden zo svojich snov a kúpil elektromobil Tesla model S v oceľovej metalíze. Bol som z nej skutočne nadšený a neustále hľadal príležitosť kam sa previezť. Príležitostí akosi nebolo dostatok, tak som sa rozhodol im vyjsť v ústrety. Zatiaľ čo moji bývalý kolegovia si pozakladali firmy, ktoré im brali väčšinu času, ja som zostal na voľnej nohe a projekty si spravoval tak, aby som mal času vždy dostatok. Pracoval som flexibilne a tak mi v hlave skrsol skvelý nápad: Budem voziť ľudí ako taxikár.
Najčastejšie som si vyberal časy v rannej a podvečernej špičke. Zápchy s Teslou sú pomerne znesiteľné, to bola jedna z prvých vecí, ktoré som si na nej zamiloval. V týchto časoch zároveň taxík objednávajú celkom normálni ľudia: takí, čo vám neogrcajú auto alebo nevytiahnu na vás nožík. Napriek tomu som sa nevyhol stupídnym otázkam.
“Ja som myslel, že príde len auto bez vodiča.” čudoval sa jeden a žiadal ma, aby som Teslu nechal odviezť ho bezo mňa. Aj keby to dokázala, nikdy by som moju Teslu nepustil z rúk.
“Vám sa jazdí, keď nemusíte tankovať.” rozčuľoval sa ďalší. Vravím mu: “Hej, stačí počkať na búrku, aby do nej udrel blesk, a nemusím celý rok nabíjať.” Pozrel na mňa s fascinovaným výrazom: “To vážne?”
“Môžem si po ceste zahrať nejakú hru na nej?”
“Prečo ste si radšej nekúpili nejaký poriadny bavorák?”
A ďalších milión opakujúcich sa otázok. Som človek zhovorčivý, tak časom ma žiadna hlúpa otázka neprekvapila a mal som na ňu vymyslených hneď niekoľko alternatív. Vždy som len potom žasol, čomu všetkému sú ľudia schopní uveriť.
Keď som to kamarátom a väčšinou bývalým kolegom rozprával, schuti sa smiali. Pri pive vždy odo mňa ťahali nové historky.
“Počuj, budúci týždeň by som potreboval ráno zaviezť do Viedne a večer zasa naspäť. Celý týždeň. Vedeli by sme sa dohodnúť?” vytiahol na mňa jeden z mojich najlepších kamošov a zároveň bývalý šéf.
“Počkaj, pozriem do kalendára.” v kalendári som mal len jedno stretnutie s účtovníčkou, ktoré mi to nabúravalo.
“Takže, šéfe, nie je problém. Jedno stretko presuniem a moje služby šoféra sú ti k dispozícii."
"Tak to bolo rýchle, určite ma potom prekvapíš sumou na faktúre."
"To záleží od toho, či bude búrka." zažartoval som.
Bývalý šéf bol skvelý človek. Tešil som sa na cestovanie s ním. Tešil som sa, ako pred ním zamachrujem so schopnosťami Tesly, pretože on mal "iba" Lexus. Dorazil som o čosi skôr na adresu, ktorú mi dal. Hľadal som vhodný playlist na spotify, keď mi do auta nastúpila mladá žena v okuliaroch.
"Dobré ráno." povedala tichým nežným hlasom a zostala mlčať. Zostal som prekvapený. Chvíľu som popremýšľal, či nedošlo k nejakému nedorozumeniu: Stál som pred správnym domom, auto sa nedá len tak pomýliť, čas zodpovedá...asi mi Števo zabudol povedať, že nebudem viezť jeho.
"Dobré ráno aj vám. Ospravedlňujem sa, ale myslel som, že budem viezť priamo Štefana. Tak ma to trocha prekvapilo" pokúsil som sa vysvetliť moje zmätenie.
Odpoveďou mi bol len úsmev na jej mladej tvári. Mohlo jej byť tak najviac dvadsať. Jej sympatickú tvár prekrývali veľké okrúhle dioptrické okuliare s tenkým rámom, ako je to teraz v móde. Nebol som fanúšikom tohto trendu, ale jej pristali.
"Je všetko v poriadku, môžme vyraziť?" spýtal som ako profesionálny šofér zaujímajúci o spokojnosť zákazníka.
Odpoveďou mi bolo nesmelé prikývnutie, ktoré naznačovalo, že ma čaká dlhá cesta v tichosti. To som rozhodne nemohol nechať tak.
Po prejdení hraníc som sa opäť opýtal, či je všetko v poriadku.
"Zdá sa mi to, alebo ste trocha nervózna?" skúsil som zareagovať na jej upnutosť.
"Troška." dočkal som sa veľmi stručnej odpovede.
"Smiem sa spýtať, či idete pre Števa riešiť nejakú zaujímavú zákazku alebo vám tam začína nejaký projekt?"
"Nie, idem na školenie."
Keď som z nej vytiahol na aké školenie ide, zostal som prekvapený. Bolo to pomerne drahé a ťažké technicko-manažérske školenie so záverečnou certifikačnou skúškou. Robili si ho ľudia s viacročnými skúsenosťami z praxe a veľa z nich na prvý krát neuspelo. Ja som bol dokonca jedným z nich. Vŕtalo mi v hlave, prečo na také školenie Števo posiela takú mladú a hlavne introvertnú babu. Až do príchodu na školiace miesto diskusia medzi nami viacmenej viazla. Poprial som jej aspoň veľa šťastia a rozlúčil sa s tým, že ju poobede v dohodnutom čase budem čakať.
Cestou naspäť to už išlo omnoho lepšie. Po školení sme mali čo rozoberať a cítil som sa tak trochu ako mentor a otec zároveň. Dievča nebolo vôbec hlúpe. Fakt jej to pálilo. Aj tá introvertnosť z nej trochu vyprchala. Začínal som mať pocit, že nie je úplne introvertná, len si udržuje až neprimeraný odstup.
Napriek tomu mi stále vŕtalo v hlave, prečo tejto mladej dlhonohej brunete Števo tak dôveruje. Mimochodom, bola fakt vysoká. Možno to bol ten dôvod. Vysoké ženy v mužoch vzbudzujú rešpekt. V tejto sfére, kde je takmer drvivá prevaha mužov, môže byť takýto element zaujímavým osviežením. Uspokojil som sa s takýmto vysvetlením a tému uzavrel.
Nasledujúci deň už diskusia medzi mnou a dlhonohou intelektuálkou prebiehala omnoho uvoľnenejšie a hlavne neviazla. Hneď zrána ma zavalila množstvom otázok z praxe. Očividne večer veľa premýšľala o tom, čo sa naučila v prvý deň školenia.
"Chápem, že som len.. šofér, ale nejako mi je to blbé vykať tak mladej babe a tiež by som sa cítil lepšie...a hlavne mladšie, keby to tykanie bolo vzájomné." absolútne spontánne som prerušil rozhovor, pretože som to už nevydržal. Bolo mi fakt blbé vykať jej.
"Jáj, kľudne. Ja som Veronika."
"Sekundu." povedal som a aktivoval na aute autopilot. Zvyčajne by som zamachroval, ale teraz so bolo zbytočné. Iba som vytrčil pred Veroniku ruku. Celkom pevne mi ju zovrela a nastavila najprv jedno a potom druhé líce.
Začať si tykať bol skvelý nápad. Veronika si po celý týždeň udržiavala stále výrazný odstup, ale podarilo sa nám viesť kopec zaujímvých diskusií. Bol som si istý, že si Števo vybral dobre. Keď som ju v piatok vyložil posledný krát, bolo mi trocha za ňou aj smutno. Voziť ju ma začalo fakt baviť.
"Čau, počuj, vedel by si urobiť budúci týždeň ešte jednu jazdu."
"Zase mi chceš do auta nasáčkovať niekoho iného ako teba?"
"Nó...hej. Veroniku. Bude mať tú certifikačnú skúšku a ževraj si jej dosť pomohol pochopiť všetko."
"No v pohode. Tak len povedz kedy."
Povedal presne termín, kedy som mal naplánované nejaké dôležité veci. Aj tak som prikývol. Bola to asi hlúposť, ale nemohol som nechať Števa ani Veroniku v štichu.
Tentokrát prišla oblečená o čosi vyzývavejšie. Myslím, že bola dostatočne inteligentná na to, aby si prezistila, že je to len písomná skúška. Dokonca som jej to určite aj spomenul. Takže netuším na koho chcela zapôsobiť, každopádne vyzerala skvelo. Doteraz vyzerala vždy veľmi elegantne, ale zároveň len ako sexi mladá bifloška, ktorá nechce príliš vytŕčať z davu. Lenže to sa zmenilo. Sandále na vysokom opätku, sukňa tesne nad kolená, sako s hlbším výstrihom. Keď ma zbadala, snažil som sa ju už toľko neobzerať.
"Ahoj, chystáš sa niekam na rande?" doberal som si ju hneď pri pozdrave.
"Prehnala som to?" vystrašene na mňa pozrela. Tentokrát bez jej veľkých okrúhlych okuliarov. Vymenila ich za dokonalé líčenie, ktoré jej síce pridalo na veku, ale robilo z nej skutočnú ženu.
"Nie, vôbec...len...proste vyzeráš skvelo." zatúžil som jej pripomenúť, že nebude mať koho ohúriť na skúške. No bál som sa, že ju len zbytočne strápnim.
"Jééj, ďakujem. Naozaj?" zmizol jej na chvíľu prísny výraz z tváre.
"Jasné."
"Ach, som trochu nervózna. Trochu dosť. Úplne sa mi trasú ruky. Nepomohlo ani oblečenie. To mi niekedy pomáha cítiť sa sebavedomejšie. Ale potom sa zase bojím, že som to prehnala. Ale otec ma neposlal prezliecť sa, ako to niekedy robí, tak to bude asi ok. A potom..." nervózne na mňa súkala vetu za vetou. Mali sme to asi rovnako. Keď som bol nervózny, tak som tiež potreboval čosi neustále rozprávať.
"Pokoj. Nemáš sa čoho báť. Už minulý týždeň si to ovládala lepšie ako ja."
"Tak to pochybujem."
"Pochybovať môžeš, ale ja som o tom presvedčený."
Bola fakt šikovná, ale predsvedčený som o tom nebol. Videl som to tak päťdesiat na päťdesiat, ale urobil som všetko pre to, aby som ju presvedčil o opaku. Bol to náš asi najzábavnejší rozhovor. Snažil som sa ju popri opakovaní nejakých technických častí zabávať nejakými zábavnými historkami zo života. Niektoré sa jej podarilo bez záujmu odignorovať, no pri niektorých sa pučila od smiechu.
"Naladil si ma na dobrý vibe. Cítim sa omnoho istejšie. Si fakt super. Fakt ti ďakujem. Drž mi päste." rozlúčila sa so mnou.
Rozhodol som sa jedno dôležité stretnutie nepreložiť. Stihol som prísť síce na čas, ale už od začiatku sa nevyvíjalo dobre. Klient chcel realizovať veľký projekt, ale mal príliš jasnú predstavu o všetkom. Jasnú a hlavne zlú. Vtedy je veľmi ťažké klientovi vysvetliť, že lepšie by to bolo inak. Neustále som odvracal blížiaci sa konflikt. V podstate už v polovici stretnutia sme sa dohodli, že sa nedohodneme. Klient ale stále nechcel upustiť od svojho a zároveň chcel, aby som to vyvíjal výhradne ja. Doťahovali sme sa a úplne stratili pojem o čase. Keď som pozrel na hodinky, skoro ma zamrazilo. Za dvadsať minút som mal byť v úplne inom meste.
"Mrzí ma to, ale dnes nemám viac času sa vám venovať, vieme to dotiahnuť inokedy?"
"Kedy inokedy?" povedal klient prekvapene až nahnevane.
Položil som ruku na rameno klienta a povedal: "Budúci týždeň dohodneme s vašou asistentkou nový termín." Tento postup vždy zaberie. Klient sa zmohol len na: "Tak dobre."
Po pár sekundách som vyletel z podzemného parkoviska. Upaľoval som rýchlo na obchvat a potom na diaľnicu. Zmocnili sa ma výčitky. Čo ak skončila omnoho skôr? Čo ak to neurobila? Čo ak potrebuje teraz oporu po takom náročnom vypätí? Čo bolo horšie, moje obavy sa naplnili. Dorazil som o viac ako polhodiny neskôr. Sedela smutne na schodoch pri ceste. Pomyslel som si, že to nebude dobré. Určite by si v takýchto luxusných šatoch len tak nesadla na špinavý betón. Potichu som pristavil Teslu k najbližšiemu možnému miestu. Ďalšia z výhod tohto elektromobilu. Vystúpil som a podišiel k nej. Hneď ako ma zbadala, vyskočila a rozbehla sa ku mne. Zavesila sa mi na krk.
"Že neuhádneš?"
"Nemusím hádať." povedal som mierne zmätený, ale plný sebaistoty.
"Mal si pravdu, vedel si to" tisla si ma k sebe.
"Všetko vďaka tebe. Všetky otázky aj riešenia. Bez teba by som to nedala."
Takže nakoniec to urobila. Ako to, že som jej nedôveroval. Vlastne viem prečo: moje mužské ego jej nechcelo dopriať úspech. Bol som dobre hlúpy, však je to skvelé, že urobila. Skvelé, že si myslí, že práve kvôli mne. Milujem vďaku a vďačných ľudí.
Celú dobu mi rozprávala o zadaniach a otázkach. Ako nervózne čakala na vyhodnotenie, aj keď si bola celkom istá, že urobila. Mal som tam byť radšej s ňou, ako absolvovať to neštastné stretnutie. Vchádzali sme do Bratislavy a bolo mi jasné, že naše cesty sa o chvíľu nadobro rozídu. Mlčky som len počúval doteraz prevažne mĺkvu dievčinu a melancholicky sa usmieval.
"Musíme to ísť niekam osláviť." zahlásila. Skôr než som stihol zareagovať, dodala: "Ale som strašne hladná."
Ani neviem ako, ale ocitli sme sa v jednej veľmi obľúbenej talianskej reštaurácii.
"Dáš si so mnou víno?" spýtala sa ma pri objednávaní.
"Prepáč, ale nemôžem. Veď vieš...som tu autom."
Začervenala sa a potom rozosmiala. Nahodila zvláštny tón hlasu a povedala: "A tá tvoja Tesla to nemôže odšoférovať za teba?" Hneď som pochopil, že paroduje jednu z mojich historiek taxikára, ktoré som jej prerozprával ráno. Takto uvoľnená pôsobila absolútne neodolateľne.
Nakoniec jej neprekážalo, že bude popíjať sama. Ja som si skvelé jedlo vychutnal aj bez toho.
"Mám nápad." prehlásila, keď sme mali dojedené a práve dopíjala svoj druhý pohár chutného hroznového moku.
"Aký?" zvedavo som sa spýtal.
"To ti neprezradím."
"Aha, ok." zahral som sa na sklamaného. Síce na mňa pozrela, ale zlomiť sa nenechala.
Keď sa pri nás zastavil čašník, okamžite prevzala iniciatívu: "Rada by som zaplatila a mohli by ste mi zabaliť na cestu flašu tohto vína." ukázala prstom na prázdny pohár.
"Nie, to nie...platiť budem ja." nechcel som dovoliť, aby za mňa platila.
"V žiadnom prípade."
"Nie, dlžím ti to, však si dnes na mňa musela čakať..."
Neviem, kde sa to naučila, ale položila jej ruku na moju a pozrela mi do očí. Predtým sa mi zdalo, že jej víno stúplo trochu do hlavy, ale teraz sa ten pocit úplne rozplynul. Absolútne chladnokrvne a triezvo povedala: "Ja som ti dlžníkom, takže nechaj to na mňa."
Nedovolil som si jej viac odporovať.
Víno jej zabalili do peknej darčekovej tašky. Pobrali sme sa k autu.
"Nemôžeš si ho privolať ako z toho seriálu, čo si mi opisoval?" opäť narážala na moje historky. Zdá sa, že ich celkom pozorne počúvala.
"Myslíš ako Kitta?"
"Hej, toho."
"Prepáč, to nepôjde. Pohádali sme sa."
"Naozaj? Prečo?" nenechala ma ukončiť moje fantazírovanie.
"Pretože tvrdil, že je inteligentnejší a krajší ako ty."
"A čo ak mal pravdu?"
"Nemal, trpí samoľúbosťou."
"Ako dobre, že tým nenakazil majiteľa."
Usmial som sa na ňu a gentlemensky jej otvoril dvere tak, ako som to urobil ešte vo Viedni po úspešnom ukončení certifikačnej skúšky. Veď už to bola vážená slečna predsa.
“Hej, Kitt, zober nás k nemu domov.” povedala kamsi do veľkého displeja, keď sa pohodlne usadila.
Zmeravel som a nejako som sa nezmohol na žiadnu odpoveď. Mal som pocit, akoby som tú mladú babu využil. Mal som sa aspoň hrane pousmiať, veď to bolo od nej veľmi milé a prefíkane vtipné.
“Čo je?” šípila, že niečo nie je v poriadku.
“Ty máš doma partnerku, o ktorej si mi zabudol povedať, však?”
Bola pravda, že sme sa o tom nikdy nebavili. Vlastne mal som pocit, že preberať takú tému bolo pri našom “pracovnom” vzťahu úplne zbytočné.
"Nie to nie, len to nie je asi dobrý nápad."
"Prečo to nie je dobrý nápad?" vyzvedala a jej uvoľnené naladenie ju rýchlo opúšťalo.
S vyhlásením, že doma nemám upratané, by som určite teraz neuspel. Vyrukoval som s pravdivejšou verziou: "Pozri, nie si mi nič dlžná..."
"Dlžná? No to veru nie som, veď som za teba platila večeru." zmenila úplne tón a nenechala ma dohovoriť.
"No nie tak som to nemyslel."
"Tak ako?"
"Vieš, som od teba oveľa starší a..."
"Ok, nepokračuj. Odvez ma domov."
"Nechcel som sa ťa nejako dotknúť."
"Ale dotkol. Bože, ja som taká hlúpa. Ja som myslela, že sa ti naozaj páčim."
"Neblázni, si úplne dokonalá. Ale..."
"Aké ale?"
Pozrel som na ňu. Usmial sa a naklonil sa nad jasne svietiaci displej: "Kitt, odvez nás ku mne domov."
"Dúfam, že to nechceš zvaliť na neho." povedala nahnevane, ale s ochotou kooperovať. Akurát mne to trochu nedocvaklo. Pochopila a dodala: "Bolo by fakt blbé sa vyhovoriť teraz na to, že ste sa pohádali."
"Máš pravdu. Budem to musieť zvládnuť sám."
Pohli sme sa. V aute zostalo ticho. Ja som sa príjemne uškŕňal. V priestore bolo cítiť napätú atmosféru. Nie také to dusno pred búrkou. Vlastne aj áno, ale pred takou inou búrkou. Zdržiavali sme ju až do výťahu. Tam už stačil jeden jediný pohľad a vrhol som sa bezhlavo na ňu, ako keby som mal presne toľko rokov, čo ona. Ani náznakom neprotestovala až do okamihu, keď z rynčaním zahučala taška s flašou, ktorú náhle nedokázala udržať v ruke.
"Ach, vďaka Bohu, je celá." vyhlásila, ako by jej na tom záležalo.
"Takže tu býva tento výnimočný muž." okomentovala moje vchodové dvere. Znášať komplimenty som sa nikdy nenaučil, takže ma to trochu znervóznilo.
"Neprekvapí ma tam žiadna výnimočná žena, však?" povedala konečne niečo, na čo som vedel veľmi pohotovo reagovať.
"Nie, iba ak sa pozrieš do nejakého zrkadla."
"Do frasa, už teraz jej to závidím."
Možno sa mi to zdalo, ale mladá sa do mňa asi naozaj zaľúbila. Veľmi mi to lichotilo a zároveň zväzovalo ruky, pretože ona sa mi tiež veľmi páčila. V živote som si tak skvelo nerozumel so ženou a už vôbec nie s tak mladou ženou.
"Nemusíš sa vyzúvať." prehlásil som, keď vstúpila dnu.
"Ja nemusím veľa vecí, ale chcem." oznámila mi, čím asi narážala na našu predošlú škriepku v aute.
Bosá odpochodovala do kuchyne, ktorá sa spájala s obývačkou. Nasledoval som ju. Keď zbadala množstvo poličiek, otočila sa na mňa. Zadíval som sa do jej krásnych mandľových očí a uvedomil si, že sme rovnako vysoký. Úplný ideál pre opätovné ochutnanie jej pier. Chutila ako mladosť: sviežo a chutne. Bolo ťažké sa odtrhnúť, preto som robil presný opak. Tisol som ju viac k linke a odvážne skúmal jej štíhlu postavu. Vysadil ju hore a skĺzol od pier po krku až k dekoltu. Okamžite moje čuchové bunky zachvátila omamná vôňa jej sviežo podmanivého parfumu.
Sukňa sa jej vyhrnula hore. Odhalila jej chudé trochu opálené stehná. Dráždil ma každý jeden pohľad na jej obnažené telo. Za posledné mesiace som si nejako odvykol od takýchto vnemov. Nechýbali mi. A zrazu prišla táto mladá bruneta a moje hromóny sa totálne zbláznili.
"Nie, počkaj." zastavila ma, keď som sa pokúsil odhrnúť jej nohavičky.
Stiahol som sa v domnení, že som to trocha prehnal.
"Potrebujem sa trocha upraviť." vyhlásila trochu neisto. Ukázal som jej kúpeľňu. Vybral som poháre na víno a otvoril fľašu, ktorú si priniesla z reštaurácie. Rozlial červené víno do pohárov, aby dostalo správnu vôňu a chuť. Som väčším fanúšikom bielych vín, ale teraz som túžil viac po červenom. Túžil som nechať jej pery zafarbiť načerveno a potom sladko bozkami ochutnávať tú sladko korenitú príchuť.
Nervózne som očakával jej príchod. Striedavo som si obliekal a vyzliekal tričko. Nevedel sa rozhodnúť, čo je lepšie. Napokon som to vzdal a spravil si pohodlie. Čakanie bolo nekonečné a výsledok ma trocha prekvapil. Vo dverách sa zjavila zamotaná v mojom župane a so slovami: “Prepáč, je to na mňa trochu prirýchlo.”
Postavil som sa, hodil na seba tričko a usmial sa na ňu.
“Nehneváš sa na mňa za to? Veľmi by som chcela, ale…”
“To je v poriadku, si rozvážna. Tak to má byť.”
“Nevadí ti, že som použila tvoj župan?”
“Nie, vôbec.” naďalej som sa na ňu usmieval.
“Krásne voňal, cítim sa v ňom tak bezpečne.”
Podišiel som k nej a objal ju.
“Asi už chceš, aby som odišla, však?”
“Na to si ako prišla?”
“No pokazila som ti plány. Určite si čakal, že si poriadne užiješ a…”
“No tak to si úplne mimo, vôbec som nečakal, že sa to takto zvrtne.”
“Nie?”
“Nie.”
“Aj tak mám pocit, že ak opustím tvoj byt, tak už sa nikdy neuvidíme.”
“Naozaj?”
“Ak to tak urobíš, neprekvapíš ma.”
“Ja?” pozrel som na ňu prekvapene.
Tými jej krásnymi očami s iskrou ma prísne sledovala. Skúmala, čo mi práve beží hlavou. Prebehol mi iba jeden nápad.
“Počkaj tu.” prikázal som jej. Odišiel do predsiene a zo šuflíka vyhrabal kľúče.
“Toto sú kľúče od môjho bytu..” demonštratívne som otvoril vchodové dvere a vyskúšal nimi zamykanie zámku.
“…takže kedykoľvek môžeš za mnou prísť, ak ti bude chýbať moja spoločnosť.”
Nemo na mňa pozerala.
“Pokojne, ak chceš už ísť, tak ťa odveziem. A keď budeš mať chuť ma opäť vidieť…proste aj keď len vidieť…tak prídi za mnou.”
Stále nevedela, čo sa deje.
“Ale budem rád, ak zostaneš. Môžme si pozrieť niečo na Netflixe napríklad.” ukončil som monológ a dal priestor jej.
“Tak dobre. Ale tie kľúče asi nemôžem prijať.”
“Moja ponuka platí, ako sa rozhodneš, je už na tebe.” usmial som sa a žmurkol na ňu. Nechcel som ju do ničoho tlačiť.
Nakoniec zostalo len pri sladkých nežných bozkoch. Občas mi môj župan odhalil kúsok navyše z jej krásneho mladého tela a mal som čo robiť udržať sa na uzde. Zvládol som to. Ráno sme sa prebudili dolámaný. Odmietla sama spať v mojej spálni a so mnou by to nedopadlo dobre. Nechali sme sa teda uspať nudným filmom na gauči.
“Budem musieť už ísť.” povedala takmer po prebudení.
“Tak kľudne sa bež upraviť a ja ti spravím zatiaľ raňajky.”
“Nie, prepáč, budem musieť ísť.”
Naklonila sa ku mne, dala mi pusu letmú pusu a poďakovala. Za pár sekúnd bola pripravená odísť.
“Odveziem ťa.”
“Nie, veď si pil.”
“Máš pravdu. Objednám ti aspoň taxík.”
Pohladila ma po vlasoch so slovami: “Si milý, ale zvládnem to.”
Dvere sa za ňou takmer zavreli, keď sa zastavila a vrátila.
“Toto možno využijem.” povedala a nahodila nevinný pohľad, ktorý mi zabránil v akejkoľvek reakcii. Zhrabla kľúče a zmizla za dverami. Až potom som si uvedomil, že nemám na ňu vôbec žiadny kontakt.
Bolo ju ťažké dostať z hlavy. Vždy keď som sa vracal domov, predstavoval som si, že ma tam bude čakať. Nakoniec ma prekvapila úplne inak. Keď som Števovi vystavoval faktúru, tak som zistil, že sídlo jeho firmy sedí s adresou, na ktorú som chodieval po Veroniku. Do frasa, mohol som si to uvedomiť, veď som vedel, že on je z rovnakej časti. Števo o súkromí nikdy nehovoril, kľudne to mohla byť jeho milenka, partnerka alebo dokonca manželka.
Korunu tomu nasadil následne Števo pri osobnom stretnutí, ktorému som sa snažil vyhnúť.
“Nazdar, s tebou sa stretnúť je zázrak.”
“Sorry, som dosť busy posledné dni.” odpovedal som neosobne.
“Počuj.” začal tak, že sa mi až chlpy zježili. Určite mu o tom povedala.
“Ty si fakt pán.” pokračoval a u mňa rástlo zdesenie.
“Fakt som to skvelo vymyslel.” z jeho očí sršala spokojnosť. Netušil som, čo sa deje. Chcel si otestovať vernosť partnerky? Otestovať moju lojálnosť? Alebo čo?
“Som ti nesmierne vďačný. Vôbec som nečakal, že pôjde aj na skúšku a že ju dá. Rozprávala mi, ako si jej pomohol všetko pochopiť. Ja by som jej to vysvetlil, ale vieš aké je to s dcérami. Nepočúvala by ma, vysvetlila by si to všetko po svojom…”
“Počkaj. To je tvoja dcéra?”
