Tlmené zvuky z vedľajšej miestnosti v sekunde zanikli a zanechali nás v neočakávanom tichu. Ocitol som sa s ňou úplne sám. Bola blízko, až príliš blízko na to, ako som sa tejto situácie obával, na to, že som mal v sebe päť pohárov vína, na to, že som sa zo strachu snažil tomuto momentu celý večer taktne vyhnúť. Jej vlasy zachytávali slabé svetlo a jej pohľad naznačoval, že sa jej môj vyhýbavý postoj dotkol.
Rýchlo som si uvedomil, že moja ruka odpočíva na jej boku. Tak veľmi som sa sústredil na to, aby som odolal pokušeniu pobozkať ju, až tento intímny dotyk úplne unikol mojej pozornosti.
“Nemohla som spať, keď som vedela, že sa opäť stretneme,” zašepkala. Jemne sa zvrtla chrbtom ku mne, chytila mi ruky a nasmerovala ich na svoje ramená. Intuitívne, no zároveň neisto, som začal s ľahkou masážou. “A tak som si čítala.”
“Čo si si čítala?,” spýtal som sa a moje dotyky naberali na sebaistote.
“Čítala som si tvoje poviedky,” povedala s dávkou prešibanosti a vypočítavosti v hlase. Srdce mi poskočilo. Predstava, že čítala moje práce, čítala moje myšlienky a pravdepodobne sa v mojom písaní aj našla, bola vzrušujúca, no znepokojivá zároveň.
Kým som lapal po dychu, pokračovala, “Myslím, že som si prečítala tri, možno štyri, než…”
Ruky som stiahol z jej ramien, pevne ju objal a jemne ju pobozkal na líce. Pri všetkých tých zložitých emóciach a intenzívnom očakávaní, ktoré viseli vo vzduchu, som asi ani nemal na výber.
“Než čo?,” spýtal som sa, hoci jej pauza hovorila za tisíc slov.
“Musela som… veď vieš,” zašepkala jemným hlasom, ktorý bol ako pohladenie.
Moja zvedavosť vzbĺkla. “S touto rukou?,” spýtal som sa, preplietol svoje prsty s tými jej a pocítil silný stisk, ktorý mi ako odpoveď stačil.
“Tieto dva prsty konkrétne,” zašepkala tak jemne, že som ju takmer nepočul. Naklonila sa dozadu a položila hlavu na moju hruď.
“Ukáž mi to.”
Naše ruky sa spolu skĺzli po jemnej látke jej šiat, pomaly, ale rozvážne, až k ich lemu. V tom bode som zastavil a len si vychutnával zvuk jej dychu, ktorý stúpal a klesal, spolu s búšením jej srdca, ktoré som cítil až na svojej hrudi.
Na pokyn jej ruky sa naše prsty vydali na cestu popod šaty. Viedla ma stále vyššie, až sa jej v jednom bode dych úplne zatajil a zašepkala: “Začala som takto… a potom som sa dotkla tu.”
Rytmus určovala jej vlastná ruka, ktorá kopírovala pulz jej srdca, no dotyky boli moje. Asi som mal cítiť rozpor. Naše činy, hoci naplnené túžbou, splietali sieť komplikovaných následkov. No tento fakt, spolu s stým, že niekde za dverami sa motá jej muž, mi bol ukradnutý.
“Ako dlho ti to trvalo?,” spýtal som sa, pričom moje dotyky boli čoraz naliehavejšie, ako reakcia na jej stupňujúci sa dych.
Zovrela mi ruku, pevne ju stlačila a celá sa začala prudko chvieť. Jej kolená sa podlomili a keby ju v okamžiku nepodopriem, jej útle telo by sa zrútilo smerom k zemi. Bola to váha našich činov, prekročili sme až príliš veľa hraníc.
“Asi takto dlho,” vydala zo seba hlasom, v ktorom sa miešalo uspokojenie s maličkou prímesou ľútosti.
Stáli sme tam, držali sme sa navzájom a nikto nepovedal ani slovo. Nebolo treba. Obaja sme si boli veľmi dobre vedomí faktu, že to, čo sa práve udialo, bolo o trochu viac, než sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Spravili sme totiž rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré povedalo všetko. Nie o našich potrebách, o dosiaľ nevyslovených pravdách.
