Odkedy si pamätám, vyrastal som v útulnom svete náboženských táborov. Chodilo tam veľa rodín, atmosféra bola vždy priateľská, slušná a svet bol krás-nym miestom, plným nádeje a lásky. Tam som stretol Helenku. Naše priateľ-stvo, začínajúce nevinnými detskými hrátkami, postupne prerástlo do tajného vzťahu plného objavov a prvých erotických zážitkov, skrytých pred očami na-šich konzervatívnych rodín.
Ubehli roky, naša základná škola sa zmenila na osemročné gymnázium, čo moji rodičia šikovne využili, keďže sa zo mňa vyklulo celkom číslo. V ich mentálnom svete som nezapadal do prepísaných noriem – tým pádom so mnou bolo nie-čo zlé. Škola dala celkom zabrať najmä slobodným dušiam nespútaných básni-kov, akým som sa narodil, žiaľ, aj ja.
Pre moju novú spolužiačku, krásnu Helenku, to bolo skvelé prostredie. Sedela v prvej lavici, vzorne pripravená a potichu.
Celé dni som čítal knihy a túžil odísť a bádať svet. Celé dni som lietal v oblakoch svojej mysli. Jediné vytrhnutie zo sveta myšlienok dokázala spôso-biť iba ona.
Raz ma jedna učiteľka hrozne zvrieskala pred ostatnými, pretože som si dovo-lil spraviť projekt o mojej obľúbenej knižke Dva roky prázdnin od Jules Verne, ktoré boli podľa jej slov, démonické scifi výmysly jednej pohanskej a zatretenej duše.
Ostatní sa smiali, ale ona nie.
Rodičia mi tiež urobili doma cirkus, poslali ma bez večere do izby.
Vtedy mi som počul, ako niekto hodil kamienkom do môjho okna. Bola to ona, mala so sebou svoj a sestrin bicykel.
Odvtedy to bola naša tradícia a zároveň tajomstvo, vždy po mňa prišla, bicyk-lovali sme sa v prírode, rozprávali a smiali sa. Naše prvé držanie rúk, prvé pusinky, prvýkrát, keď sa chcela pozrieť, čo tam dole mám. Nestihol sa ani po-zrieť a už zo mňa lietali lásky. Veľmi sme sa smiali. V našom svete to nebolo len tabu, ono to neexistovalo. Žiadne reči v škole, žiadne nemravné filmy či inter-net. Sloboda bola iba na papieri, v knihách a medzi mnou a Helenkou.
Mali sme čerstvých 18, keď som sa rozhodol utiecť z tejto, slobodou opustenej krajiny. Rodičia mi nedovolili ani možnosť mať vodičský preukaz. Kašlať, spravil som si jeden tajne, ale nie na auto. Motorku. Z nejakého neznámeho dôvodu som sa na dvoch kolesách cítil mimoriadne šťastne a slobodne – určite to ne-bude mať nič s dlhoročnými jazdami s Helenkou.
Môj cieľ bol prejsť hranice krajiny, nájsť si prácu a následne odletieť ďaleko preč.
Priblížil sa čas môjho odchodu. Plánovaný útek z krajiny za slobodou a nezá-vislým životom ma nútil rozlúčiť sa s Helenkou, mojou prvou láskou, tajnou spoločníčkou a objektom detských túžob, ktorá sa pre mňa stala ženou. Roz-hodol som sa pre odvážny krok - zobrať ju so sebou na poslednú jazdu na mo-jej motocykli do Ľadonhory, kde sme spolu trávili nezabudnuteľné chvíle.
Prvýkrát prichádzam k nej. Slabunko zatrúbim. Chvíľu čakám, kým sa neotvoria zadné dvere veľkého domu. Uteká mi naproti s krásnym úsmevom, v blúzke a svetríku, bola jar.
Je stále tak krásna ako vždy, ale inak. Je z nej žena. Blond vlasy zaplňujúce kaž-dý kút miestnosti, žiarivý úsmev, modré oči. Za tie roky jej narástli pevné prsia, neboli obrovské, neboli malé. Boli akurát, keď utekala, krásne nadskakovali.
„Vau, ani neviem, či si po mňa niekedy prišiel?“ Priznáva sa mi hneď zhurta.
„Nikdy predtým som nemal motorku. No sadaj už, vzadu je helma. Chcem ti niečo ukázať, ale ešte pred západom slnka,“ súrim som ju.
„Dnes nemôžem, páter Skalický má dnes 90-te narodeniny, veď vieš. Budeme tam mať zbor a hrám druhé husle,“ vykrúca sa Helenka.
„Konala by si inak, keby si len vedela, že už ma nikdy neuvidíš?“ Pýtam sa.
„Zase s týmito kelovinami? Nie, išla by som za pátrom, lebo ho mám stokrát radšej, haha. Nože poďme!“ Smejúc si Helenka a už už si dáva helmu.
Brázdili sme opäť lesmi, až sme došli vošli do vzdialenejšej Ľadonhory, kde sme si ľahli na deku. Tam kde bol dobrý výhľad na západ Slnka. Otočil som sa na chrbát a hľadel do neba.
„Je to krásne, ale nechápem, na čo ten vzruch okolo toho. Boli sme tu už mi-lioónkrát,“ prehodí nadnesene.
„Vieš, že ťa milujem?“ oznámujem som s kľudom Angličana s pohľadom upre-tým do nebies.
„ČO?“ zhíkne a pozrie sa na mňa šokovane.
„Vždy som ťa miloval, ešte keď sme boli malí. Si nádherná, múdra a moja jediná kamarátka na celom šírom svete.“ Zajtra odchádzam, už sa nevrátim, chcem po-vedať, ale nemôžem. Inak hovorím všetko. Už to nie som ja. Už tam niesom. Všetko je jasné. Neexistuje žiaden strach. Vstúpil som do neznáma.
„Čo to hovor...“ Nestíha dopovedať, otáčam sa. Prvýkrát mi vidí do očí. Pochopi-la. Verí mi.
Pobozkal som ju. Už som ju pobozkal za naše životy veľakrát, ale tento raz to bolo prvýkrát vášnivo, energicky. Boli to bozky chtivosti a necudnosti. Začína-me sa po sebe vášnivo váľať. Všade nás pichá tráva, behajú po mne mravce a bzučia komáre, to nám je jedno.
Dávam som z nej dole svetrík. Pod ním sa vystierajú krásne a na kópiu presné kopce Nízkych Tatier s nádhernými, priesvitnými bradavkami. Sú tak bledé, že cez ne v šere vidím žilky. Ochutnávam ich jazykom. Helenka začína vzdychať. Inak ako doteraz. Kúskam ju, sajem, olizujem, krútim a milujem sa s nimi. Je to nádherné. Horúce ňadrá zastavujú zemeguľu, plnia môj svet láskou, tak ako vtedy pred rokmi.
Otáčam ju na chrbát a ľahám si na ňu. Začínam si vyzliekať nohavice, je to ná-ročné, pretože, ako je môj penis uchvátený udalosťami, ktoré sa odohrávajú, blokuje sám seba vo výstupe za mokrým a teplým lonom mojej družky. Už je konečne vonku.
„Nie! To nemôžeme! To nie je správne,“ ľaká sa Helenka, ale ani sa nepohne.
„Helenka, prosím. Bude sa ti to páčiť. Naozaj to chcem.“ Presviedčam ju. Sto-nám, prosím, umieram.
„Vieš, že o to nejde. Ja to chcem tiež. Tiež ťa milujem. Ale musíš si ma zobrať. Inak to nepôjde.“ Vysvetľuje. Ja zajtra odchádzam, má byť moja odpoveď. Ale nie je.
„Vezmem si ťa. Hoci aj dnes!“ Vyslovím jasne.
„Naozaj to chceš?“ Pýta sa a chytá ma za penis. Neskúsene ho stláča, trošku prí-liš. Zajakám, ale opätujem jej náklonnosť pohybom ruky do jej medzinožia. Za-čínam hýbať prstami ako na klavíri. Tiež neskúsene. Na moje prekvapenie, nie-čo začvachtalo. Bolo to krásne. Pritláčam sa k nej a odsúvam jej ruku. Začínam na nej krútiť panvou.
„Nie tak, sestra mi hovorila, že máš byť vo mne. Ukáž, viem asi ako na to.“ Povie a už chytá môj kolík, asi na tretíkrát mi ho vsunie do seba. Idem jej naproti. Pri-tlačím. Vykríkneme spolu spontánne a naraz. Neskutočné. Svet sa zlomil na dve časti. Predtým a potom. Raj. Začínam búšiť ako bleskom strelený. Nežne ma poprosí, aby som spomalil, pretože ju to bolí.
Po chvíľke vraví, že bolesť je preč, že môžem ísť ako predtým. Nemusela mi to dvakrát hovoriť. Som neuveriteľne nedržaný. Skoro vybuchnem. Kričí. Pridávam na rýchlosti, pridávam... Asi vie, čo bude nasledovať, tipujem, že od sestry. Pozrie sa mi do očí.
„Vezmeš si ma? Naozaj si ma vezmeš?“ Hejká Helena.
„Áno,“ ledva zachrapčím.
„Povedz to! Budem tvojou ženou. Budem tvojou ženou. Povedz to!“
„Budeš mojou ženou, budeš mojou ž...“ Nedokážem to dokončiť. Slová sa za-stavia v hrdle.
Výbuch eufórie. Zadosťučinenie. Vyvrcholenie. Všetko, po čom som v tomto svete túžil, sa práve naplnilo.
Sťažka dodýchavame.
Prevalujem som sa ňou na chrbát. Sedí na mne, stále mi totiž stojí.
„Bolo to nádherné. Niečo neopísateľné!“ Neviem, ako to skôr opísať.
„Áno, ale už ma to trochu bolí.“ Vychádzam z nej, zajajká. Všade niečo tečie, ale zároveň mi moje stehná a rozkrok prídu zvláštne suché. Kuriózne. Pozriem sa bližšie. Niečo tmavé. Čo? Ochutnám si prst. Chuť železa. Krv. Celé telo mám od krvi, stehná, penis aj genitálie. Aj ona si to už všíma. Rozplače sa a schúli do klbka.
„Neboj, to nič nie je, vporiadku sa umyjeme. Je to len krv.“ Utešujem ju.
„Sestra vravela, že sa to môže stať, ale čo si o mne budeš myslieť. Som nechut-ná, už ma nebudeš chcieť za ženu.“ Vzlyká.
Už začínam mať výsledky, za naťahovanie a klamanie, tak nevinného stvorenia. Presvedčím ju, že mi to nevadí, že nás to spojí spoločným zážitkom. Utešujem ju a presvedčím, že to s ňou myslím vážne. Hovädo. Ležíme ešte chvíľu.
Potom sme sadli na motorku a odviezli sa k blízkemu potoku.
Umyli sme sa a odviezol som ju domov.
S dlhým bozkom sa so mnou lúči. Je šťastná.
Počkám, kým sa dostane domov.
Skloním helmu a vyrazím do neznáma.
Tvár mi zalievajú slzy.
