Nesprávna zásielka

Zvonček pri dverách. Vybieham v pyžame, prehadzujem cez seba župan, aby trochu zakryl odvážne pyžamo a otváram slušnému susedovi. Je to môj obľúbenec, vždy sa pekne pozdraví, vždy podrží dvere, párkrát mi zobral tašky. Teraz v rukách drží krabicu.

"Dobrý, vaša," podáva mi ju.
"Dobrý," beriem si ju, usmievame sa na seba.

"Ako sa ku vám dostala?" opýtam sa veselo, prezerám si krabicu a on sa poškrabe za uchom.
"To je jedno, omylom," mávne rukou a chce odísť ale chytám ho za rukáv. Niečo mi tají, cítim to.
"Poďte dnu a porozprávajte mi to," usmievam sa stále a on je celý červený. Som zvedavá.

Usádzam ho v kuchyni, krabicu pokladám na stôl pred neho a varím mu čaj.
"Rozprávajte," povzbudzujem ho.
"Stál som pred vašimi dverami a prišiel poštár, dal mi to do rúk a mne sa nechcelo vysvetľovať, prečo tu len tak stojím, povedal som, že som váš syn..."
Jeho hlas sa približuje, kým pomaličky máčam sáčky vo vriacej vode, on vstáva a prichádza ku mne, chytá ma za boky.

O tejto chvíli som snívala, odkedy som ho videla samého niesť hore schodami obrovský gauč. Pôsobil tak schopne...

"A prečo ste len tak stáli na prahu mojich dverí?" pýtam sa jemným hlasom, neodťahujem sa, nepúšťam pozornosť z namočených sáčkov a sledujem ako sa po čírej vode rozlieza farba.

"Odhodlával som sa."

"Na čo?"

Je tak blízko, že poslednú otázku mi stačí zašepkať.

Na župane cítim tlak presne v tej oblasti, v ktorej som ho zatúžila zacítiť. Vyšpúlim zadok a prehnem sa v chrbte.

"Počkajte," vzdychnem. "Myslím, že viem, čo mi prišlo." Jemne mu pokladám ruku na hruď, poslušne sa upokojí a pozoruje ako prechádzam k balíku. Otváram krabicu a vyťahujem z nej nové spodné prádlo.

"Pomôžete mi si ho vyskúšať?"

Kým sme sa dostali k čaju, bol taký vylúhovaný, že som po ňom nespala celú noc. Sused nespal tiež.