Eddie Cole

Volám sa Eddie, tak znie moje meno.
Eddie bol chlapec menšej postavy so zelenými očami a hnedými vlasmi. Nikdy v ničom nevynikal, v škole nebol výnimočný a ani nejak zvlášť obľúbený. Celú školu preliezal s priemerným prospechom. Niekedy mu to išlo, niekedy nie.
Rovnako to bolo aj s dievčatami. V letnej hitparáde tohto roku bodoval All american rejects a deň odo dňa sa škola pomaly končila.
Bol to Eddieho posledný rok. Zostávalo už len pár týždňov a všetko bude zrazu iné. Prejde poslednýkrát von tým oblúkom a dokáže všetko, čomu bude sám veriť.
Konzervatívnosť, škatuľkovanie a nekonečné rozhodovanie o tom,
kto to kam dotiahne. Toto všetko o pár týždňov nebude pravda.
Eddie prechádzal sám školským dvorom, sledoval ako skupinky žiakov postávajú vonku, rozprávajú sa, alebo len tak sedia v chládku stromov. Cítil odpor, zadosťučinenie a povrchnosť
zároveň. Boli to zmiešané pocity.
Keď prechádzal okolo prázdnej triedy, všimol si tam ju. Bella Stevensová. Menšia hnedovláska s modrými očami, dokonalými zubami a peknými perami.
Sedela sama na lavici v prázdnej triede. Mala biele priliehavé
tričko, červenú sukňu a na nohách silonky. Ich čipkované
lemovanie jej vyčnievalo von zo sukne. Rozbúchalo sa mu srdce a zastavil pred triedou. Zdvihla hlavu a pozerala na neho. Chvíľu sa na seba dívali, až kým sa Eddie strhol a odkráčal preč.
Premýšľal však nad ňou niekoľko ďalších dní. Nebol vystrašený, ani hanblivý. Nebol dokonca ani panic, len ho priveľmi priťahovala, tak sa musel ovládať. Bol si istý, že ho priťahovala viac ako jeho predošlé dievča.

Skončila sa posledná hodina, všetci jeho spolužiaci vybehli von z triedy a ponáhľali sa čo najskôr preč. Bol piatok, slnko svietilo vysoko na oblohe a príjemne hrialo.
Eddie si z času na čas písal krátke básničky a poviedky na papiere, do zošitov, hoci kam. Keď
ho kopla múza, tak písal.
Sedel v tej triede sám, pozeral von oknom a premýšľal nad otvorenými básňami.
„Ahoj",
počul hlas za sebou. Bola to Bella a bola opäť krásna. Zasa mala sukňu, no tentokrát bola modrá a tesnú blúzku.
"Ahoj,"
odzdravil ju Eddie a snažil sa rýchlo zbaliť básne. Bola rýchlejšia. Opierala sa o lavicu a držala ich v ruke. Nesnažil sa jej ich vytrhnúť, ani jej zabrániť v čítaní. Pozeral do jej očí, pričom jej oči behali z jednej strany na druhú.
"Všetky píšeš ty?" spýtala sa s úsmevom.
"Áno, všetky sú
moje."
"Sú super," povedala a čítala
ďalej.
"Ďakujem," odpovedal Eddie.
"Máš
potenciál, vieš o tom?"
"Nie, nemyslím si, že mám potenciál. Píšem len to, čo ma baví a čo je z časti pravda.
Niekedy to nechám na fantázii iných. Vieš, je to ako hranie sa s myšlienkami a vsugerácia faktov."
"Píšeš to, čo je polopravda, možno aj čo nie je pravda vôbec. Cítim z toho lásku,
nepochopenie no určitý druh trestu zároveň. Dúfam, že nájdeš
správne a štastné konce v každom začatom príbehu,"
položila poviedky na stôl a prešla pred neho. Do dlaní mu chytila tvár a pobozkala ho.
Chytil ju dlaňou za hlavu a bozkával ju ešte vášnivejšie. Prešiel jej na krk a znovu na pery. Rozopol jej blúzku a bozkával ju po krku nižšie a nižšie.
Posadila sa na lavicu pred neho a Eddie mal tie jej krajkované silonky priamo pred očami. Stiahol jej modré spodné prádlo a jazykom jej jemne prechádzal po ohanbí. Špičkou jej pomaly vchádzal do vnútra a ju to neuveriteľne dráždilo. Vzdychala, prsty mu zabárala do vlasov a nohy rozťahovala čoraz ďalej od seba. Eddie sa postavil,
rozopol nohavice a vrazil ho do nej. Pevne ho objala a zvierala nohami aj rukami. Vrážal ho do nej pokiaľ to išlo, vytiahol ho skoro celý von a znovu nadoraz dovnútra. Držal ju za zadok,
prstami prechádzal po krajkách siloniek a prirážal. Bozkával ju na prsia a vyzliekol jej blúzku. Kým ho ona bozkávala na krk,
stiahol jej podprsenku a pokračoval v bozkávaní na bradavky. Lízal jej ich, hrýzol do nich a stále prirážal. Obaja boli neskutočne nadržaní. Otočil ju a prehol cez lavicu. Niekoľko minút ju šukal zo zadu, až kým jej nepostriekal zadok. Bella ešte chvíľu potom ležala na lavici a hlasno dýchala. Eddie sa obliekal a pritom ju pobozkal na rameno.
Postavila sa, obliekla sa, vtisla mu bozk na pery a odišila z triedy. Poslednýkrát zatvoril dvere na triede, v ktorej zažil ten najkrajší zážitok za celé roky stávené v nej. Sledoval spolužiakov a myslel len na jedno, Bella Stevensová,
to najkrajšie dievča na škole.
Eddie nastúpil za krátko do obchodu s technikou. Každy deň prichádzal do práce s očakávaním a každe ráno sledoval kolegyňu, ako si obúva topánky, pričom sa jej vyhŕňala sukňa a bolo jej vidieť čipku na podväzkoch. Veľmi veľa krát ju chcel osloviť, no nikdy nenabral odvahu.
Jedného dňa si všimla, ako ju sleduje, prehla sa ešte viac a ukázala mu svoje červené spodné prádlo. Poslednú hodinu v práci ho vrážal do nej v kancelárií na stole. Mala roztiahnuté nohy, spodné
prádlo ešte na sebe a blúzku napoli rozopnutú. Jej prsia poskakovali a stôl potichu vŕzgal. Tak isto to bol jeho posledný
deň. Chvíľu predtým ako sa urobil, prišiel do kancelárie šéf a zároveň nápadník slečny s červeným prádlom.
Niekoľko dní strávil doma zahrabaný v inzerátoch s pivami všade okolo .Z
času na čas si spomenul na Bellu a premýšľal, čo asi tak robí.
Pri toľkom čakaní na telefonát z nádejnej budúcej práce upratoval byt a našiel svoje poviedky. Sedel pod oknom s fľašou vína a spomínal na príbehy zachytené v poviedkach. Každá jedna poviedka bola pre neho kľúč k udalostiam, alebo k ľudom ktorých stretol v živote.
Po týždni sa presťahoval do iného mesta a našiel si menší podnájom. Nebol to žiadny luxus. V byte nebol ani kus nábytku. Len jedna posteľ, starý stôl a televízor z minulého storočia. Niekedy si sadol k malému stolu k oknu a písal slová na papier, z ktorých boli potom vety a neskôr celé príbehy.
Niekedy keď sadol za stôl večer, odišiel do postele až s prvými rannými lúčmi. Bolo to zvláštne. Akoby mu to pomáhalo zo seba zhadzovať všetko, čo ho ťahalo dolu, všetko za čo sa cítil zodpovedný a chcel to dať na papier, aby mohol na to neskôr zabudnúť.
V jedno ráno zazvonil telefon. Bola to ponuka do reklamnej agentúry.
"Eddie?Eddie Cole?"
"Áno,
to som ja," ozval sa Eddie.
"Dostal som váš životopis a myslím, že sa tu pre vás nájde miesto. Kedy by ste mohli začat?" spýtal sa chlap na druhej strane telefónu.
Eddie si pretieral oči, hrabal sa vo vlasoch, "Myslím že aj dnes,"
odpovedal pokým pozeral na seba v malom kúpeľňovom zrkadle.
"Viete čo Eddie? Zastavte sa o tri hodiny na pohovor. Určite niečo vymyslíme," ozval sa opäť chlap, dal mu adresu a položil telefon.
"Tri hodiny," povedal
Eddie sám pre seba a začal sa umývať a obliekať. Na perách mal ešte stopy po červenom víne a oči podliate krvou.
"Prečo práve dnes?" povzdychol si pri tom, ako sa snažil zubnou kefkou zmyť červené škvrny z pier. Vytiahol najlepšiu košeľu,
akú mal, naleštil si topánky a bol pripravený skúsiť
šťastie.
Pohovor dopadol na jednotku, prácu dostal.
Vracal sa z pohovoru domov, po ceste si v miestnom obchode kúpil fľašu vína a oslávil svoj úspech. Práca v reklamnej agentúre síce nebola to, čo chcel, ale stále lepšia ako žiadna.
Časom ubiehali dni ako na páse. Všetko sa zlievalo do chaotických cyklov.
Streda, košeľa, kravata, nohvavice, v práci káva,
prestávka s kolegami, sladké raňajky, telefónne slúchadlo.
Presne takto vyzeral každý jeho deň, len dni v týždni sa menili.
Ešte stále však písal poviedky a básničky do zošitov. Žil samotársky život. Netrávil priveľa času s nikým.
Jednoducho prechádzal z jedného dňa do druhého. Po práci išiel väčšinou do baru pred domom na panáka a potom domov. Neskôr sa to zmenilo na dvoch, troch a k tomu celá fľaša doma.
... Píšeš
to, čo je polopravda, možno aj čo nie je pravda vôbec. Dúfam, že nájdeš štastné konce v každom začatom príbehu...
Videl
Bellu, ako nad ním stojí a rozpráva tieto vety.
"Eddie,
toto sú pre teba tie štastné konce? Toto si chcel vždy, keď si písal vety na papier? Je to to, čo si chcel? Si takto
šťastný?"
Prebudil sa na budík. Bol to zvláštny sen,
pomyslel si. Pozrel von oknom a keď v to ráno prišiel do práce,
nespravil si kávu, nezjedol sladké raňajky s kolegami,
netelefonoval. Zbalil si veci a bez slova odišiel. Presťahoval sa do iného mesta, kilometre ďaleko.
Robil barmana v jednom moteli popri ceste. Nič nemusel. Spával v izbe nad barom, mal tam malý
televízor, ktorý nikdy nepozeral, minibarovú chladničku, ktorú
nikdy nedoplnil, gitaru a zošit s básňami a poviedkami. Už neboli stále s ním, ako niekedy. Vedel o nich, ale už ich nevyťahoval.
V
jeden večer po práci sedel pred motelom s flaškou piva a pozeral do diaľky.
"Ahoj, je bar ešte otvorený?" spýtal sa ho ženský hlas. Odpil si z piva a pozrel na dievča. Modré oči,
hnedé vlasy, dokonalé zuby. Bola to Bella.
Usmiala sa na neho,
"Eddie?", spýtala sa pobavene.
Usmial sa aj on a pozrel jej priamo do očí. Prisladla si k nemu, zobrala mu pivo z rúk a odpila si.
"Tak ako?" Naposledy keď som ťa videla, bol si nádejný spisovateľ. Stalo sa to skutočnostou? Stále píšeš polopravdy a fakty na papier za účelom predstaviť ľuďom svoj svet?" zahrnula ho otázkami.
"Pravdupovediac nie,
už som nenapísal veľmi dlho ani čiarku. Prestal som hľadať seba v poviedkach. Skúsil som žiť život taký reálny, ako len dokáže byť od rána kedy vstanem. Poviem ti, že nie je to teda veľkolepý
román o láske a pochopení," povedal jej, usmial sa a pozreli sa jeden druhému do očí.
"Vieš Eddie, všetci žijeme svoj román a píšeme svoje dejiny žitia. Skús zatvoriť túto drámu a otvor nové strany. Myslím, že by som ti mohla pomôcť s novým úvodom..." obaja sa usmiali a po schodoch odišli do
Eddieho izby.