Príbeh maséra 3.

Neprehovorila. Len sa mi dívala do očí a jej dlaň zostala v mojej. Tenké prsty, jemná pokožka, trocha vlhká od tepla. A medzi nami sa rozlievalo ticho, ktoré nebolo prázdne – bolo plné významu.
Plné tej vety, ktorú nevyslovíš, lebo ju už cítiš v každej bunke.

Presunul som sa opatrne vedľa nej, tak, aby som nenarušil ten jemný svet, ktorý sme si vytvorili. Moja ruka spočinula na jej boku, dlaňou som vnímal, ako sa pod plachtou dvíha a klesá jej dych. Každý výdych bol mäkší, každý nádych hlbší. Už to nebolo len uvoľnenie – bolo to odovzdanie.

Naklonil som sa bližšie, perami tesne pri jej uchu.
„Chceš ešte chvíľku pre seba? Alebo… pre nás?“
Cítil som, ako sa jej jemne zachveli mihalnice. Pomalý úsmev sa jej zjavil na perách. Nie odpoveď – pozvanie.

A tak som ju len pohladil po čele, vlasoch, spánkoch. Zmyselne, nežne, tak ako si to zaslúži každá žena, ktorá celý deň dáva všetkým… a teraz si konečne dovolila prijať. Len tak byť. Len cítiť.

Pod prstami som jej vnímal každé napätie, ktoré odchádzalo. A zároveň prichádzalo niečo nové – jemný prúd elektriny, iskrenie medzi dotykom a túžbou. Ruka mi skĺzla ku krku, potom nižšie, k ramenám, ktoré sa uvoľnili takmer so vzdychom.

Oči mala stále otvorené. Tak blízko, že som v nich videl svoj vlastný dych. Ženy vedia, kedy sa ich telo prebudí… ale málokedy si to dovolia naplno cítiť. Ona si to práve dovolila.

A ja som tam bol, pripravený byť svedkom toho prebudenia.
Nie ako muž, ktorý si berie.
Ale ako muž, ktorý rozumie.

„Takto sa ťa ešte nikto nedotýkal, však?“
Neodpovedala. Namiesto toho sa kúsok nadvihla, jej telo sa priblížilo k môjmu.
Pomalý pohyb. Jemný. Vedomý.

Nechala medzi nami priestor – taký ten, čo ťa núti zadržať dych.
A potom len zašepkala:
„Ešte ma neprestávaj cítiť…“

A tak som pokračoval.
Nie rýchlo. Nie hrubo.
Len s rešpektom, tichým vzrušením a všetkou nežnosťou, ktorú si zaslúžila.

Pokračovanie je v poviedke “Záver príbehu maséra”