Ako keby svet neexistoval

Pokračovanie príbehu „Bez plánu, bez zábran“

Zobudil som sa skôr než ona.

V stane bolo ticho, len z vonku sa ozývalo slabé šumienie listov a vtáky, ktoré si medzi sebou posúvali nové ráno.

Ležala vedľa mňa na boku, prikrytá len tenkým spacákom, ktorým sa v noci nedbalo zakryla. Jej vlasy boli rozhodené po mojej ruke, jemne dýchala a na perách mala pokoj, aký som u ženy ešte nevidel.

Bol to ten moment, keď nechceš nič pokaziť ani pohnúť sa. Len pozorovať. Zapamätať si.

Natiahol som ruku a jemne jej prešiel po ramene. Len tak, zľahka, končekmi prstov. Trochu sa pohla, vydala ten typický ranný zvuk medzi spokojnosťou a ešte nevôľou vstať. Pomaly otvorila oči.

„Dobré ráno,“ zašepkala ospalo.
„Už je?“ usmiala sa.
„Už je,“ odpovedal som rovnako ticho.

⸻

Otočila sa ku mne a hlavu si položila na moje rameno.
Bola nahá, ale nič na tom nebolo sexuálne – len prirodzenosť, pokoj, ľahkosť.

Prstami mi kreslila po hrudi. Nenáhlivo. Kruh za kruhom.
Občas sa na mňa pozrela a usmiala sa.

„Si spokojný?“
„Som úplne mimo. Ale v tom dobrom,“ odpovedal som.
„Ja tiež,“ povedala, a pobozkala ma na rameno.

⸻

Po chvíli ticha sme sa len tak vymotali zo spacákov, trochu nemotorne, ako to po noci býva. Obliekli sme si len spodné prádlo a tričká a vyšli zo stanu.

Vzduch bol čerstvý, voňal borovicami, a hmla sa ešte len dvíhala z hladiny jazera.

„Poďme sa okúpať,“ povedala zrazu.
„Teraz?“
„Teraz.“

Zhodila tričko, a s hravým pohľadom vošla do vody. Bola len po pás, ale už v tej chvíli vyzerala ako niekto, koho nechceš nikdy pustiť preč.

⸻

Vošiel som za ňou. Voda bola chladná, ale práve to nás prebralo úplne.
Smiali sme sa ako deti. Špliechali sa, potom len tak stáli oproti sebe a vnímali ticho.

Voda medzi nami, tváre blízko.

Dotkla sa mojej tváre a prstom mi prešla po obočí, nose, perách.
„Máš vážne dobré pery,“ zašepkala.
„Tak si ich vezmi.“

Pobozkala ma – pomaly, s chuťou, ako by na to čakala celú noc. A možno čakala.
Boli sme bosí v studenej vode, obaja do polovice tela ponorení, ale celý svet sa v tej chvíli zdal byť ďaleko.

⸻

Potom len stála vedľa mňa, hlavu si oprela o moje plece.

„Vieš čo je zvláštne?“ povedala po chvíli.
„Že sa cítim… bezpečne.“

Pozrel som na ňu. Bola od vody, jemne roztrasená, ale spokojná.
„A to je asi to najviac, čo môžeš pri niekom cítiť,“ dodala.

⸻

Vrátili sme sa k stanu. Pomaly sa sušili, uvarili kávu v ešuse a len tak sedeli na karimatke, zabalení v deke.

Nevedel som, kam to celé pôjde. Ani ona nie. Ale v tej chvíli to nebolo dôležité.

Neboli sme zamilovaní. Ani sme sa nehrali na pár.
Len sme sa mali. V tom ráne. V tom tichu. V tom dotyku, čo zostával ešte dlho potom, ako sa stratili stopy na piesku.