Sex v čarovnej prírode 3.-nie posledná

Sex v čarovnej prírode: Koniec

Salika sa prebudila s rannými lúčmi, ktoré dopadli na jej strápené telo. Bolo to len jej druhé svitanie tohto roku, ale už to ju priviedlo do úplne iného života, než to posledné minulej jesene. Najskôr ucítila zápach svojich výlučkov. To jej začalo vracať posledné spomienky. Ale len veľmi pomaly. Amnézia sa pokúšala uchovať zdravie jej mysle. No realita bola zatiaľ silnejšia než sny a Saliku dostihla v podobe rezkého plesknutia cez zadok. Prvé, čo zbadala, keď otvorila oči boli pevné tmavé prsia s malými, skoro čiernymi bradavkami. Zdvihla pohľad a uvidela nad sebou stáť čiernovlasú, snedú satyrku. Ako sa jej začala vyjasňovať pamäť vybavila si aj jej meno, Capraia.
„No ty si sa nám v noci ale zriadila, holka“
S týmito slovami Capraia stiahla šatku zo Salikyných úst a vyliala na ňu vedro ľadovej vody. To Dryáde nevadilo. Jej druhu neprekážal mráz okolo nich. Mráz v nich bola ale iná vec. Studený vzduch ich dusil, zo studenej vody, ktorú by vypila by jej skrehlo telo. Zviazaná Salika ale aj tak nastavila vode padajúcej na jej hlavu a telo ústa, ale satyrka vyliala zbytok na jej rozpálené, ale už zavreté pohlavie, a stehná.
„Teraz nemôžeš piť ani jesť. Odvar, čo si dostala včera večer bol na vyčistenie tvojho vnútra. Bolo by zbytočné, čokoľvek do tela dávať. Všetko by za chvíľu išlo von, ako si, podľa toho, ako páchneš, už zistila v noci. Aby bolo jasné, neviním ťa, videla som horšie a nie že by si mala na výber. Zvlášť, ak si žiadala o pomoc našu kozatku. Oviaméé tomu ešte určite pomohla. Nedivila by som sa, keby pritom mala prsty vo svojej vlastnej kundičke. . To je presne jej štýl. Užiť si na cudzí účet, zatiaľ čo ostatný spia pár metrov od nej.“
Capraia sa potom otočila a vrátila sa ku svojím družkám, ktoré sa opodiaľ umývali v riečke. Iba Vaccabú miešala niečo v čiernom kotlíku zavesenom na trojnožke nad ohníkom. Capraia zamierila rovno k nej a prehodili pár slov. Obe sa vrátili k zavesenej dryáde. Vaccabú mala v ruke nôž. Chvíľu ho držala namierený pred Salikyou tvárou, ale potom si povzdychla a podala ho svojej o hlavu vyššej družke aby prerezala povraz držiaci zajatkyňu nad zemou. Vaccabú už nevypadala tak napätá, ani zlostná. Ešte ju aj podržala aby nespadla tak tvrdo na zem. Dokonca jej trochu rozmasýrovala stuhnuté údy, keď jej rozrezali putá a oprátku, a pomohla jej vstať. No potom si vzala lieskový prút a pár krát s ním švihla skúšobne do dlane. Následne pridala ďalší pruh pod dryádiným zadkom. Tá so strachom nadskočila,ale upokojila sa keď videla šibalský úsmev nielen na perách, ale aj v očiach Vaccabú. Tá s gustom švihla po zadnici aj čiernovlásku, no tá jej venovala len otrávený, i keď trochu pobavený pohľad.
„Poďme sa pustiť do práce, máme toho pred sebou ešte veľa. Najskôr musíme pripraviť našu kurvičku. Predpokladám, že ste boli zdržanlivé a nemusíte si to zopakovať aj vy.“
Druhá satyrka venovala Vaccabú len ďalší ironický pohľad, takže tá pokračovala.
„Najprv ťa čaká malý nácvik, aby si vedela, čo máš robiť. Potom bude nasledovať očista a nakoniec trochu skrášľovania a zaplietanie copov.“
Salika sa už chcela spýtať, čo je to tá očista, ale len čo otvorila ústa aby prehovorila, švihla ju satyrka po zadočku. Tak prišli až k táborisku, kde boli aj obe hnedky. Útlejšia balila rohože, na ktorých štyri satyrky spali a statnejšia, asi Oviamé pripravoval a rovnala dlhé farebné šnúry a lanká, aké videla zapletené do vrkočov pri obrade. Ako sa blížili, práve ukazovala nejaké menšej satyrke a smiala sa jej, či aj tie najdlhšie budú pre ňu dosť. Menšia mala vlasy len medzi lopaky a aj chvostík mala kratší, no hrubší, než ostatné. Salika už minulé ráno videla, že stačiť budú. I keď, ako si tak spomínala, tak mláďa malo ako jediné pritlačené k zemi skôr bruško ako musela byť prehnutá.
„Prestaň Sukroo provokovať. Je na tom rovnako ako my. Obrad dospelosti k tomu podstúpila len túto zimu. Nemôže byť každý rozkysnutý ako ty.“
Ozvala sa Vaccabú,ktorá, ako sa zdalo, bola prirodzeným vodcom skupinky. Salika nevedela, či to tak bolo aj pred prvým obradom, alebo až potom, čo si ju Borokrotos napichol. No potom sa Vaccabú obrátila k nej.
„Predpokladám, že si včera ráno všetko videla, ale aj tak si to teraz stručne prejdeme. Keď odtiaľto za niekoľko hodín odídeme pridajú sa k nám pomocníci môjho deda, ktorí nás spútajú a pôjdu s nami až na obetné miesto, kde nás položia na zem. Najskôr ti priviažu ruky, potom aj členky pod tebou a uzavrú kruh. Príde na rad samotná obeta tvojej mladosti prírode. Starý otec mi povedal, že tentokrát bude prvá Sukroo, ty budeš posledná.“
Sukroo pri týchto slovách pobledli inak pekne ružové líca. Salika bola rada, že nie je jediná, ktorá sa bojí, čo sa jej stane. Tušila čo sa myslí uzavrieť kruh a symbolika jej bola tiež jasná, ale nemala šajnu, ako chcú uzavrieť kruh s ňou, keď nemá chvostík.
„Po skončení obetovania ťa odviažu a do večera vystavia na obdiv. S poslednými lúčmi slnka sa začne oslava jara, oslava úspechu našich lovcov , ktorá začne svadobnými obradmi mňa a mojich sestier. Ďalšie otázky teraz nemajú zmysel. Až do zajtrajšieho rána si len otrokom okolností, rovnako ako my všetky tu. Neboj sa, neočakávajú sa od teba žiadne činy ani slová. Vlastne, jeden výkrik sa predsa len tak nejak očakáva. A samozrejme poslušnosť. Teraz si to tak trochu nacvičíme a začneme s očistou. Sukroo, pomôž mi prosím s odvarom! Oviamee, Capraia, pomôžte jej do polohy!“
Dve posledné menované pristúpili k Salike, ktorá strachom stuhla. Potom si ale uvedomila, že odporom nič nedocieli a nechala sa položiť na zem, tvárou dole. Ruky jej nemali čím pripútať, takže jej ich iba s povelom „Drž!“ pritlačili vedľa hlavy. Nakoniec jej každá chytila jednu nohu, nad kolenom a členkom, a zatlačili ich pod ňu. Pocítila závan na všetkých svojich intímnych miestach, ktoré trčali napospas osudu. Hlavu jej nezaklonili, ale sama zdvihla zrak, aby videla čo sa deje pred ňou. Sukroo medzitým priniesla kožený čierny vak, z ktorého jej včera dali piť. Mal len jeden otvor, na ktorom bol náustok na pitie. Ten teraz dala dole a vak vypláchla ho vodou z potoka. Priniesla ho ku kotlíku Vaccabú. Ako dryády nenávideli oheň! Salika sa začala veľmi báť a len silné ruky satyriek na jej nohách ju presvedčovali, že odpor nemá zmysel. Vaccabú ale najskôr naplnila vak vodou z misky a až potom doplnila hnedú tekutinu z odstaveného kotlíka. Prišiel náustok, ale iný ako pôvodný. Tento bol dlhší a užší, len na konci mal akúsi guličku. Vypadal, že je z rohoviny a bol vyrezávaný. Potom ho doniesla k dryáde a kľakla si pred ňu.
„Otvor ústa. Musíme ti vyčistiť papuľku. Bude to nepríjemné, ale ber to ako tréning. Snaž sa neprehltnúť.“
„To príde až na ostro“ Ozvala sa odzadu Oviamé s úškrnom. Vaccabú sa na ňu ostro pozrela a pokračovala:
„ Len si vypláchni ústa a vypľuj. Povez Ááá.“
Zároveň ako to Vaccabú dopovedala, pocítila niečo mäkké a vlhké na vrchole svojej štrbinky ako putuje po čiarke prudko dozadu. Sprvu nevedela pocit zaradiť, no potom si spomenula na včerajší dotieravý jazyk. Otočila hlavu a s tým že ide Oviamee ohriaknuť otvorila ústa. Až vtedy si uvedomila svoju chybu, pretože náustok jej bol zarazený skoro až do krku. Začala prskať a dáviť, ale v žalúdku nič nemala. Spomenula si aj na príkaz a nabrala si horkú teplú tekutinu do úst a po chvíľke ju vypľula. To jej riťku už opustila aj jazyk, len počula hlas obdarenej satyrky.
„Mňam, rovnako chutná ako v noci.“
Vaccabú sa postavila a jej miesto zaujala opodiaľ stojaca Sukroo. Tá si ale položila dryádinu na stehná porastené hladkou krátkou srsťou. Salika ucítila podobnú vôňu ako v noci s prstov Oviamé a pochopila, že ani toto mláďa nenecháva celá vec chladným. No potom Sukroo chytila obe dryádine ruky a zatlačila ich celou váhou do zeme. Vtedy dryáda pochopila, čo sa myslí slovom očista. No pocítila aj tvrdý, ale oblý koniec náustku na svojej zadnej dierke. Celou silou zatla zvierač, ale sliny Oviamé v jej riťke a jej vlastné na náhubku jej neposkytli žiadnu ochranu pred silou, akou zatlačila Vaccabú. A trubica bez zranenia prenikla do jej útrob. Salika hneď pocítila, ako jej vnútro zalieva teplá váha tekutiny. Jej svaly sa pokúšali zúfalo vytlačiť votrelca von, no samozrejme márne. Mohla len bolesťou a strašnými pocitmi lapať po vzduchu a boriť tvár medzi stehná Sukroo, ktorá ich pomaly roztiahla až jej nos nevedomky ležal na pahorku krotkej satyrky. Telom sa Salike rozlievalo teplo, ale aj kŕče v črevách. Pocítila ale, ako jej nejaká ruka masíruje brucho a kŕče ustali. Zostal už len pocit tepla a plnosti. Zhrozila sa pri myšlienke na to, čo musí prísť po naplnení a že pochybuje, že jej vezniteľky doprajú dostatok súkromia na základnú potrebu. To ale nebolo všetko. Teplo z jej vnútra omývalo jej orgány a tlačilo na opäť poloplný mechúr. Spomenula si na vrchol, ktorý jej bol dopriaty za podobných okolností. Cítila, ako z nej pomaly ustupuje rohovinová trubička a na chvíľu sa zhrozila že sa neudrží, ale trubica bola hneď nahradená niečím iným, guľatým, i keď o dosť širším, čo rýchlo vkĺzlo do povoleného venca svalov a pomohlo je lepšie rozložiť tlak. Začala si uvedomovať,že nič nevidí, pretože proti jej očiam tlačila jemná srsť a pochopila, kde sa vlastne nachádza jej tvár, a nasala ostrú korenistú vôňu Sukroo. Znovu si uvedomila, ako podobné je všetko ako tejto noci, keď prvý krát okúsila výšiny vzrušenia. Jej kvietok to samozrejme nenechalo kľudným. Dokonca aj zraniteľnosť a otvorenosť, to že tu ležala vystavená v tejto ponižujúcej polohe napospas v podstate jej rovesníčkam jej pridával na vzrušení. Začala prudšie dýchať a zároveň nasávať pižmo vychádzajúce s panenského pohlavia teraz už skoro na jej perách. . Vystrčila jazýček a ochutnala čistú šťavu chutiacu po ovocí. Sukroo zamrnčala, pustila jej ruky a ponorila miesto toho prsty do záplavy dryádiných vlasov. Pritlačila jej pery na svoje spodné. A ako rástlo Salikyno vzrušenie, tak sa vytrácalo sebaovládanie. A rovnako ako minule povolila aj hrádza jej ciest. Najskôr ucítila a potom aj počula prúd moči na štrku medzi jej nohami a zarazila sa.
„Ty zlá, zlá, zlá divožienka!“
Počula za sebou veselé káranie Oviamee. Každá slabika doprevádzaná silným plesknutím po nastavenom zadku, ktoré sa ozývalo priestranstvom. Saliku pálila hanba a polky, ale každé plesknutie po jej zadku jej zarazilo jazýček hlbšie do vnútra Sukroo, ktorá s posledným plesknutím zarazila hlavu dryády hlboko medzi svoje stehná a zakvílila. Potom celé jej telo ochablo. Salike sa podarilo vymaniť sa zo zovretia jej stehien a obzerala sa. Trojica za ňou neveriacky hľadela na uspokojenú Sukroo. Vaccabú sa ale strhla a naposledy priložila vak k zelenkavému telu, rovno mezi bordové okvetné lístky. Prúd teplej tekutiny dopadol do nej a tiekol okolo týranej gombičky a to boli posledné kvapky, ktoré Salike chýbali, aby jej kalich znova pretiekol. Tentokrát si však udržala vedomie, takže cítila, ako sa jej kalich sťahuje a rozťahuje, akoby lapal po vzduchu, ako to robili jej pľúca, alebo sa naťahoval za slnkom. Skoro vytlačila aj zátku, ale neznámy prst ju vrátil na miesto. Keď ochabla a tvárou dopadla opäť na kolená Sukroo, pustili jej satyrky nohy a pomohli jej vstať. Jej brucho vypadalo ako by bola samodruhá a medzi nohamy mala povrázok, ktorý končil v zátke v nej. Keď aj zemská tiaž ťahala kvapalinu v nej von musela zatínať svaly zo všetkých síl. Satyrky ju potom doviedli k vodopádu a nechali ju kľaknúť do podobnej polohy ako predtým. Teraz jej ale na zdvihnutý zadok dopadal prúd vody a ona vedela, že toto je posledný krok očisty. Vaccabú siahla du padajúcej vody a Salika cítila, ako zátka opúšťa jej telo. Ešte chvíľu sa držala, ale potom sa nad ňu ryšavá mrška zohla a na povrázku jej ukázala asi pol palca širokú guľku s čierneho kameňa, ktorá bola doteraz v nej. A potom jej prikázala:
„Pusti to!“
A Salika k svojej veľkej hanbe na slovo poslúchla. Ešte zatla svaly, aby rozkaz vykonala zodpovedne. Vedela, že je v satyrkynej moci. Nevedela ale, ako nadlho. Saccabú držala v druhej ruke dlhú trubku z vaku a keď sa Salika poslušne vyprázdnila rozkročila sa nad jej hlavou, nahla sa ešte raz ju do uvoľnenej riťky vrazila. Salika zajachtala, keď do nej začala prúdiť studená voda pod tlakom vodopádu. Čo ale nečakala bolo, že sa v šoku dokorán otvoril aj jej kvet. Saccabú stále rozkročená nad jej hlavou trubku vytiahla, ale hanbou zlomená Salika poslušne čakala na príkaz od svojej panej. Tá dala jednu ruku na jej kríže a druhú pod ňu a zatlačila. Až potom:
„Znovu, vypusti to! Ták, to je dobré, dobré dievča. „
Nezúčastnene jej rukou umývala rozkrok, až jej prsty vpadli do pripravenej vulvy. Pozrela sa medzi svoje nohy na dryádu a prsty zarazila až po blanku.
„To ze tej ľadovej vody?“
Salika sa zmohla len na zamumlanie. No Saccabúú je švihla chvostíkom, ktorý doteraz povieval pred jej tvárou, po nose.
„Na niečo som sa ťa pýtala. A keď sa ťa na niečo spýtam, očakávam jasnú odpoveď. A celou vetou. Alebo budeme pokračovať vo výplachu?“
„Neviem. Pre mňa je dnes všetko tiež po prvý krát.“
Saccabú sa po týchto slovách napriamila a kývla na svoje družky. Salika sa obávala, aký trest jej prichystajú, ale tie jej len pomohli dostať sa s pod vodopádu a na nohy. Doviedli ju na breh a položili ju na chrbát. Cestou jej Sukroo pošeptala:
„Včera sme si tým prešli všetky. Mala si počuť ako rumázgala Oviamé, keď bola pod vodopádom. Mňa ešte teraz páli… Veď vieš...“
Sklonila hlavu a začala sa červenať. Salika veľmi ľutovala toto sotva dospelé stvorenie, ktoré si aj po tom, čo bolo deň pred tým temer odpanené pred celým klanom zachovávalo takýto stud. Čím asi musí prechádzať, keď vie, čo ju za pár chvíľ čaká.
Teraz ale bol ten správny čas byť egocentrická, pretože jej stuhnuté telo pookrievalo a dožadovalo sa jej pozornosti. Cítila každé steblo , keď ju satyrky položili na trávnatý breh a doniesli si hlinené nádobky. V nich sa nachádzali vonné oleje, ktoré začali vtierať do jej pokožky. Ako spomenuli, ony to už absolvovali predchádzajúce ráno, preto ona bola teraz prvá na rade. Pocítila štyry páry rúk na svojich končatinách. To bolo pre jej strápeného ducha priveľa podnetov a tak zavrela oči a vnímala už len vnemy svojej pokožky. Dokonca aj zvuky ako by prichádzali z diaľky a jej nos bol ako hypnotizovaný vôňami korenia a kvetov v oleji. Pevné prsty dievčat jej vtreli vonné látky do dlaní a nôh a pokračovali smerom k telu. Nevinné dotyky sa menili na zmyselnejšie ako sa blížili k hrudníku a slabinám. Dych sa jej zrýchľoval, no nevšimla si žiadneho príkazu aby nohy dala viacej od seba. Miesto toho prešli dotyky na podbrušok a mierili k pásu. Ucítila ale dotyky na svojej tvári, kde postupovali od skalpu k brade a pachy ešte zosilneli. Na chvíľu zapremýšľala, koľko rúk sa jej vlastne dotýka, ale nerozpoznala rozdiel medzi dvoma a tisícom. Na to by musela otvoriť oči a na to sa nedokázala odhodlať. Po tom, čo olej pokryl celú jej tvár až po krk a bruško až hrudnú kosť, a na chvíľu ju všetky dotyky opustili, pocítila na svojich bokoch jemnú srsť satyrích stehien. Pár rúk sa usadil tesne pod jej prsiami a posledná satyrka sa usadila na jej brušku. Okrem stehien tak pocítila aj vlhkú horúčavu nad svojím pupkom. Studené kvapky oleja dopadli priamo na jej bradavky a ruky, akoby sa ich pokúšali zachytiť, sa zovreli, no kopčeky pretiekli pod nimi. Len ukazováky a palce zovreli stuhnuté bradavky, ale aj tie hneď pustili. A znovu a znovu a znovu… A ako sa Salika čím ďalej vnárala do dotykov a pocitov, ktoré dotyky vyvolávali jej dych sa zrýchľoval. Ruky ale zakrátko opustili kopce a posunuli sa vyššie a vyššie, cez zvíhajúcu sa hruď až na krk. Ucítila, ako sa okolo nej rozlieva voňavá záplava vlasov, ako sa na jej bruchu pomali, ale ryticky sťahujú slabiny jej vezniteľky a keď prsty dospeli až k jejspánkom, ucítila aj jej dych. Dokonca aj teplo pier, tak neznesiteľne blízko jej vlastných. Tak veľmi chcela advihnúť hlavu a prekobať tých posledných pár milimetrov, ale neopovážila sa. Miesto toho len vdychovala vzduch, ktorý len pred pár okamihmi oputil pľúca satyrky nad ňou. Otvorila ústa očakávjúc dotiravý,ale výtaný jazýček, no miesto toho prišli len slová Vaccabú:
„A teraz sa obráť na prsia, aby sme to mohli dokončiť. A rozkroč nohy!“
Saliku vtrhol hlas zo snenia a otvorila oči. Uvidela pred sebou bledozelené oči Vaccabú, ktoré boli tak blízko, že sa zlievali do tretieho uprostred. Keď ju satyrka pustila, omámene s rozhliadla okolo seba. Uvidela opodial na bruchu ležiacu Capraiu. Medzi jej rozkročenými nohami kľačala na kolene zarazenom do vulvy ležiacej satyrky Oviamé, ktorá jej dlhými pohybmi vtierala olej do prvých dvoch tretín dlhého chvostu.. Vždy pri koreni nezabudla pritlačiť palec jednej ruky hlboko medzi chlpaté polky. Srťmala čiernovláska už lesklú od oleja a učesanú. Sukró kľačala pri jej hlave a masírovala jej chrbát, ktorý sa dvíhal v slastných vzdychoch. Salika nemohla od divadla odthnúť oči. Tak takto sa tu včera ráno zabávali, pomyslela si. No hneď po tom si spomenula na kožený vak a až potom začínala chápať, že tieto štyry sú už navždy spojené putom intimity. Zistila že im závidí. Satyrky skončili a Capraia sa začala zdvíhať. Saliku vrátilo do reality jemné plesnutie po pravom líci.
„Môžem Vám tiež pomôsť.“ Ozvala sa dryáda až príliš dychtivo na svoj vkus.
„Možno.“ Odpovedala trochu prekvapene Vaccabú, ale potom so šibalským úsmevom pokračovala: „No teraz ťa musíme dokončiť.Ešte že ťi netreba česať srsť.“
Salika sa teda otočila na brucho a roztiahla pre satyrku nohy. Tá si medzi ne kľakla a začala vtierať olej do častí, ktoré pred tým neboli prístupné. Z nôh zostala už len zadná časť stehien. Pustia sa do oboch strán súčastne. Jemne ich masírovla až napolky stehien, ktoré vždy trochu roztahla, až na ňu vždy mrkli oe dierky. No potom nepokračovala k nim, ale začala natierať zátylok a lopatky hnedozelenej dryády. Tá mala hlavu pootoženú, otvorené oči sledovali iné divadlo, pretože na zemi tentokrát ležala na chrbte Sukró.