Pod Hubami

Les bol tichý, iba vietor si pohrával s korunami stromov a v diaľke občas zakrákal krkavec. Bola jeseň – taká tá krásna, zlatá, kedy lístie šuští pod nohami a vzduch vonia mokrou hlinou.
Lenka sa zohla a opatrne vykrútila spod hrubej vrstvy machu statného dubáka. Otočila sa na Martina, ktorý sa len opieral o strom a usmieval sa.
„Ty nič nehľadáš?“
„Hľadám. Ale ty si oveľa krajší úlovok ako akákoľvek huba.“
Lenka sa usmiala. Vedela, že flirtuje. Už cestou autom sa obaja hrali so slovami. Bol to len „výlet do lesa“, ale cítila, že to nie je len o hríboch.
„Poď sem, niečo ti ukážem,“ zavolal. Keď podišla, chytil ju jemne za ruku a zatiahol ju k malej čistinke, kde slnko prežarovalo cez stromy.
„Krásne miesto,“ povedala, keď sa zastavila.
„Aj ja si myslím,“ povedal ticho a pobozkal ju na kútik úst.
Neodtiahla sa. Jeho pery boli teplé, ruky pevné a isté. Keď ju pritiahol k sebe, ucítila, ako sa o ňu opiera jeho telo. Srdce jej zabúšilo rýchlejšie – v lese, ďaleko od ľudí, jej to pripadalo ešte vzrušujúcejšie.
„Tu?“ zašepkala.
„Prečo nie? Si nádherná. A vieš, čo chcem...“
Jeho ruky jej vkĺzli pod bundu, prsty ju hladili cez tričko. Začala dýchať rýchlejšie. Oprela sa o neho, jej ruky blúdili po jeho chrbte, až kým ich nestrhol spolu na mäkký mach.
Vôňa lesa, jej tiché vzdychy, jeho dych na jej krku – všetko sa zlialo do jedného. Oblečenie mizlo pomaly, nechceli sa ponáhľať. Každý dotyk bol dôležitý, každé pohladenie nieslo napätie, ktoré medzi nimi rástlo už od rána.
Keď sa ich telá spojili, bolo to tiché, hlboké a dravé. Zem bola mäkká, listy šušťali pod nimi. Slnko sa zatiahlo za mrak, ale v ich vnútri to horelo.
Keď ležali vedľa seba, obaja usmiati, Martin len povedal:
„Tak... toto je úroda, ktorú som naozaj chcel nájsť.“