(Nie)sladké uvedomenie

6. 9. 2025 · 348 zhlédnutí ZenyyyChcemeee3

Sedeli spolu v obývačke. Notebook svietil do tmy ako jediné svetlo v miestnosti. Vytvorili si profil, dali tam pár fotiek, pár slov. Nič prehnané, len čistú pravdu: že sú pár, ktorý túži spoznať krásnu mladú ženu. Nie na lacný úlet, ale na spoločné chvíle, večer pri pohári vína, úsmevy, dotyky, trocha zakázanej mágie.

Klikli na „uložiť“ a zrazu stáli na prahu priestoru, ktorý sa nepodobal na bežný internet. Bolo to, akoby vkročili do šera – do chodby plnej uzavretých dverí. Každé nieslo cudzie meno, výkrik túžby, obrázok, ktorý mal prilákať. A predsa, za tými dverami akoby nežili skutoční ľudia, len tiene. Písali, skúšali, čakali odpovede.

Čo prišlo, však bolo stále rovnaké: „Pošli fotku. Pošli video.“ Žiadne predstavenie, žiadny smiech, žiadna zvedavosť, len chladné vyžiadanie dôkazov. Keď navrhli videohovor, odmlčali sa. Nikto sa nechcel ukázať, nikto nechcel odhaliť tvár v realite. Ako keby pod tými profilmi neexistovali ľudia, ale len masky.

Fotky, ktoré dostali, boli rozmazané, cudzie, možno stiahnuté odinakiaľ. Dievčiny, ktoré mali byť skutočné, sa menili na fantómy. Ako ilúzie, ktoré sa rozplynuli, hneď ako sa ich chceli dotknúť.

Čím viac hľadali, tým viac si uvedomovali, že tu, v týchto tmavých zákutiach, človek nenachádza ľudí – len fantazmagórie. Sen, ktorý sľubuje, že ho možno uchopiť, ale vždy sa vyšmykne pomedzi prsty. Bolo to smutné. Ich túžba bola čistá, definovaná, jasná. Nechceli podvod, nechceli prázdne slová. Len jedno dievča – aby s nimi zažila noc smiechu, blízkosti, dobrodružstva. A predsa, namiesto toho sedeli pred blikajúcou obrazovkou, kde sa ich sen strácal v tme internetu.

Ona si položila hlavu na jeho plece a potichu povedala: „Vieš, možno to tam nikdy nenájdeme.“ On ju objal a chvíľu mlčal. V miestnosti znelo len jemné bzučanie počítača. Potom zašepkal:

„Možno nie. Ale možno práve tým, že hľadáme, dokazujeme, že ešte stále veríme v niečo skutočné.“

Podobné povídky