Ja+Danka

12. 10. 2025 · 631 zhlédnutí Jano-lm

Na chate

V chate panovalo ticho, len oheň v krbe sem-tam zapraskal. Vonku sa dvíhal vietor a z doliny bolo počuť šum stromov. Danka si pritisla deku tesnejšie k ramenám, no keď sa Jano vrátil z verandy, v jeho očiach sa zrkadlil oheň — a niečo viac.

„Zima?“ spýtal sa, hlas mal tichý, takmer chrapľavý.
„Trochu,“ usmiala sa.

Sadol si k nej, blízko, až cítila teplo z jeho ruky, ktorá ležérne spočinula na operadle gauča. Ich pohľady sa stretli a chvíľu nikto neprehovoril. Čas akoby sa spomalil — bolo počuť len ich dych a praskanie dreva.

Jano natiahol ruku a odhrnul jej prameň vlasov z čela. Ten drobný dotyk bol jemný, ale v nej to vyvolalo lavínu. Neuhla pohľadom. Naopak — naklonila sa bližšie. V tej chvíli neexistovalo nič mimo nich dvoch.

Vzduch medzi nimi zhustol. Bolo cítiť teplo, vôňu dymu, i to tiché napätie, ktoré sa nedalo pomenovať. Jano sa jemne dotkol jej ruky a pomaly ju zovrel. Neboli to slová, čo hovorili, ale to ticho, ktoré všetko prezrádzalo.

Danka zatvorila oči. Pocítila jeho dych blízko pri sebe — horúci, neistý, no úprimný. V tej chvíli sa svet scvrkol na pár sŕdc, ktoré bili rovnako rýchlo.

Oheň zapraskal silnejšie. A niekde medzi tým tichom a teplom sa stratila hranica medzi tým, čo bolo nevyslovené, a tým, čo obaja cítili už dávno.

Podobné povídky