1.príbeh

Obyčajne prichádzal domov skôr ako ona, a ona bola rada, že to tak je. Ubehol iba týždeň od začiatku jej výcviku a on ju už trénoval vyzliekať sa do nahá a kľačať mu pri nohách. Keď vkročila do dverí vo svojom biznis kostýmčeku za 80 dolárov, zamkla za sebou dvere a uvítala ho, bola stále manažérkou, ktorá sa do neho zamilovala, ale ihneď ako si vyzula topánky a začala sa pred ním vyzliekať, stala sa otrokyňou. Ako sa mu ukladala k nohám, musel sa usmievať, Vidiac túto ženu – otrokyňu slúžiacu mu, pripadalo mu to úsmevné, keď videl ako sa pred ním mení.


Toto bola vec, čo si nevedela dovtedy predstaviť, ani ju to nenapadlo, že by mohla byť niekoho otrokyňou. Neustále si budovala svoje malé impérium. Cítila sa divne, keď kľačala pred týmto mužom, nahá ako v deň keď sa narodila, bezpečne uchytená v koženom obojku okolo krku. Nazývala ho Pane, to je tiež prišlo divné a stále mala ťažkosti podvoliť sa mu úplne. Nakoniec, toto bolo všetko , čo bola schopná dosiahnuť za jeden týždeň. Odkedy prišla domov, až kým zase neodišla do práce na budúci deň, jej čas nepatril jej samej. To ju znervózňovalo, bola netrpezlivá a podráždená od rutiny a nudy. Tento piatok večer, po tom ako ho privítala a znovu si pred neho kľakla na zem, sa on rozhodol ignorovať ju, čo bola novinka, na ktorú nebola zvyknutá. V jej denno-dennom živote bola zvyknutá rozprávať sa s niekým, a ticho bolo oveľa skľučujúcejšie. Takto si mohla ešte viac uvedomiť svoju pozíciu otrokyne.


Pamätala si, keď sa prvýkrát spolu ukázali, aj s jeho dcérou v trojici, a tiež s jeho rodičmi.


„Ja idem do obchodu, ideš so mnou, Megan?" spýtala sa jeho dcéry so všetkou láskavosťou.


„Nie", bola odpoveď, čo sa jej dostala od trojročnej. Otočila sa k nemu a žartujúc sa spýtala: „To mám brať od nej vážne?". On sa usmial, jeho oči boli chladné a zároveň usmiate a odpovedal neúprosným tónom: „Áno."


„To myslíš vážne?"


„Áno."


„Ale ona má len tri roky."


„A pointa?"


„Som od nej staršia, nenechám si od nej rozkazovať"


„Ty si môj majetok, otrokyňa." odpovedal tak nahlas, aby to bolo počuť.


„Takže si musím nechať rozkazovať aj od nej?", spýtala sa neveriaco.


„Ty si necháš rozkazovať od kohokoľvek, od koho ti nakážem, otrokyňa"


odpovedal, jeho oči stvrdli a úsmev sa vytratil z tváre. V momente jej pohľad uhol, potom sa stretol s jeho a už hladko prišla bežná odpoveď: „Áno Pane."





Prásk. Jeho dlaň dopadla na jej úbohý zadok aby sa jej pozornosť vrátila do súčasnosti. „Ty budeš svoju pozornosť vždy obracať na Pána!" a s každým ďalšou vetou prišiel ďalší úder jeho ruky na jej sčervenené pozadie. Postupne ako ju spracovával išla na štyri, vzlykala a jačala ako sa snažila s prerývaným dychom žobrať, aby už skončil. Keď výprask skončil horel jej zadok a ona si myslela že nič horšie ako spanking už nemôže byť. „Zostaneš v tejto polohe", prikázal jej.


„Áno...Pane", vzlykla. Hneď ako znovu chytila dych sa spýtala: „Ako dlho, Pane?"


„Kým ti ne-po-viem" bola odpoveď a znova schytala rany s každou jednou slabikou. „Stále priveľa rozprávaš" povedal po druhom kole spankingu. Prikázal jej „Otvor ústa". Ihneď tak urobila a v puse sa jej ocitli znečistené nohavičky, zdvihnuté zo zeme. Na moment opustil izbu, vrátil sa s dlhým lanom a obviazal jej tým ústa. Nechal tri stopy lana na boku ako provizórne vodítko a ako bičík. Bola na štyroch dobrých 15 minút predtým než začula jeho kroky na dlážke. Zacítila tlak roubíku a dvíhanie hlavy, čo ju nútilo pozerať rovno.


„Kázal som ti pozerať dole?", mykal jej hlavou.


„Neurob to znova. Chcem, aby si pozerala rovno pred seba. A chcem aby si sa vôbec nehýbala. Rozumieš?" Raz prikývla a zostala tak.


„Dobre." ,upriamil svoju pozornosť na komp. Asi za hodinu jej povedal, že jej vybral bradavkové klipsy. Začala sa vystierať a cítila ako sa je lano šmýka z pliec. Ohla chrbát a vydala tlmený vzdych.


„Nepovedal som, že sa môžeš vystrieť". Znovu sa dala na štyri a do pozície o ktorej si myslela že ju chce vidieť, ruky natiahla pred seba a hlavu dala na zem.


„Poď" Plazila sa po stole, otočka, plazenie späť, už pomaly klesala v jeho rukách a nakoniec ju ignoroval. Po ďalších 10 minútach jej povedal" „Môžeš kľačať, keď chceš."


S radosťou – pomyslela si, vďačná za jeho zhovievavosť, keď si kľakla na ľavo k jeho boku.


O siedmej je kázal dať si dole všetky svoje šperky. To urobila bez váhania. „Toto si daj", podával jej bradavkové klipsy.


Nachádzal veľkú rozkoš a hlbší zmysel v odovzdanosti otrokov, ktorých trénoval, keď s nimi jednal o ich vlastnej bolesti, trestaní a tortúrach.


Keď si nasadila klipsy, zapol TV, vysielanie práve začínalo.


„Teraz chcem, aby si veľmi dobre počúvala, poviem to len raz. Chcem, aby si si dala svoj zimný kabát a išla do SA. Nesmieš mať na sebe nič iné, jedine obojok, klipsy a nejaké boty. Chcem, aby si priniesla....." vymenoval jej zoznam vecí, pričom jej skladal roubík, ona potom zoznam zopakovala.


„Teraz choď. A chcem aby si bola späť pred ďalšou reklamou."


„Áno, Pane." S tým vyšla z dverí, v kabáte, klipsy jej štrngali, ako kráčala. Bola si istá, že každý ju pozoruje. Prinútila sa ukľudniť a pokúšala sa ignorovať chladný kov stláčajúci jej bradavky, celé v ohni.


Rýchlo a strnulejšie ako by sa jej páčilo, nútila svoju myseľ nevnímať bolesť. Snažila sa ju udržať vnútri a navonok pôsobiť pokojne. Zhrabla čo potrebovala, postavila sa do rady a v mysli hromžila, keď si predstavila ako ďaleko to má domov.


Pozrela na hodinky a zmeravela. Už sa prestala obávať, že mešká, lebo to tak už bolo. Ale si užije problémov a bolesti keď sa vráti domov. Už sa vracala, no pokladník strašne dlho vybavoval je nákup. Kabát sa jej trochu pootvoril a pokladník zbadal obojok. Opýtal sa jej na to „škrtidlo" a ona mu odpovedala, že má na sebe kostým na párty.


„Oh, a za čo idete?" spýtal sa.


Odpovedala pyšne: "Za otrokyňu."


„Váš Pán musí byť veľmi šťastný človek."


„Ďakujem.", odpovedala celá zapýrená a vydala sa na dlhú cestu domov, pozerajúc pred seba, vydesená, aby bola čím skôr späť. Jej prsia už celé horeli od bolesti z klipsov a ťažko sa sústredila aj na iné ako na dýchanie, zúfalo sa nútila aby sa klipsy nehýbali, ale aj tak sa hýbali.


„Meškáš."


„Áno, Pane.", odpovedala keď vyberala potraviny, snažiac sa nekňučať, keď sa klipsy hýbali.


„Čo máš povedať?"


„Prepáč, Pane."


„Poď!", Ihneď išla.


„Stále máš na sebe kabát". Ticho


„Chcel som ťa pustiť na tvoje miesto dnes večer" , jej hruď sa stiahla, keď dokončil vetu, „ale rozmyslel som si to." Ticho


„Nepovieš nič?"


„Nie, Pane."


„Dobre, tak si daj dole kabát a postav sa tam do toho kúta", povedal a ukázal na roh vzdialenejší od neho. Urobila čo jej kázal, cítila sa ako malé decko zaslúžene potrestané za prehrešok.


O ôsmej jej prikázal kľaknúť si a pozrieť na neho. Urobila to bez váhania. Dal jej dole klipsy. Bolestivo vzdychala a objímala a hladila si prsia. Keď prestala vydávať zvuky a do pŕs sa jej vrátil cit, kázal jej vrátiť sa späť do kúta na štyri a nechal ju tam. Za chvíľku si pomyslela – ja asi v tejto polohe zaspím.


„Oh, nič také pohodlné.", prišla slovná odpoveď na jej myšlienku. „Povedal som ticho a to myslím úplne. Žiadne myšlienky. Rozumieš?"


Stuhla pri týchto slovách a prikývla.