Nemalo to byť láskou

Nemalo to byť láskou, len hravou nocou v tme,
len pár správ plných iskier, čo rozbúšili ma nevinne.
Veď ani ty, ani ja sme už nehľadali sen,
čo príde raz za život a ukáže ti svet.

Na mieste, kde sa túžby schádzajú bez mien,
kde rána bývajú krátke a city iba tieň,
si zrazu napísal pár slov a zmenili sme smer,
akoby osud potajomky vstúpil do našich dverí.

Len tri hodiny ubehli od prvého „ahoj“,
a ja som kráčala k tebe, hoci rozum vravel: „Stoj.“
No keď som zbadala tvoj úsmev a ten pohľad trochu hriešny,
vedela som, že tento príbeh nebude celkom bežný.

Bol si drsný ako vietor, čo sa skál nikdy nespýta,
či smie sa ich dotknúť, či ho niekto privíta.
No ku mne si bol nežný, viac než som čakala,
a práve v tej nežnosti som pomaly prehrávala.

Dodnes mi v tele zostáva to sladké chvenie dní,
keď ma pritiahneš bližšie a svet sa náhle stratí.
Keď tvoje pery nájdu moje a čas sa spomalí,
a všetky moje istoty sa potichu vzdialia mi.

Po tebe túžim viac, než dokážem ti povedať,
v dlhých tichých večeroch, keď nemôžem pri tebe stáť.
Po tvojom hlase v telefóne, po tvojich rukách na mne,
po tom, ako sa usmievaš, keď pozrieš sa mi do tváre.

Si moje najkrajšie pokušenie, môj zakázaný raj,
hriech, ktorý som nehľadala, no nechcem sa ho vzdať.
Lebo v tvojom objatí, keď ma k sebe privinieš,
nájdem viac než len vášeň, viac než tisíc prázdnych viet.

Nájdem tam pokoj od sveta, čo býva občas zlý,
miesto, kde môžem byť ženou a nemusím nič skryť.
A tak sa smejem osudu, čo všetko zamiešal zas —

šli sme si len po potešenie...

a našli sme v sebe nás. ❤️