Kongo 7

V potoku sa už umývali dva páry. Navzájom sa omývali a pozerali len na seba. Keď sme vstúpili do vody, zdvihli hlavy a usmiali sa na nás. Džu ma odviedla bokom a začala ma umývať. Voda chladila, ale jej dotyky boli žeravé. Penis sa mi znova staval. Začal som ju hladiť a utierať jej stehná od krvi a spermatu. Môj penis už stál ako skala tvrdý. Zobral som Džu za ruku a zatiahol na druhý breh. Len pár metrov, tak aby nás kryl hrubý strom. Otočil som ju k stromu, aby sa v predklone oň zachytila a už ho mala v sebe. Penetroval som ju tvrdo až kým mi trochu nezmäkol. Potom som zmiernil tempo a vychutnával dlhé prírazy. Čoskoro som ju znova vystriekal. Ešte sme pár minút stáli v objatí a vášnivo sa bozkávali. Potom sme sa umyli a šli do osady. Pred zákrutou do osady sme, ale zastali. Cez stromy preblikavalo veľa plameňov a ozýval sa vystrašený krik. Nakukli sme spoza stromu a uvideli horiace domky, pobehujucich aj ležiacich černochov, niektorí boli v maskáčoch a so zbraňami. Džu vystrašená, ale duchaprítomná ma zobrala za ruku a odtiahla preč od osady. Asi kilometer, ťažko povedať. Vybrala vhodný strom a na ňom sme prespali. Teda prenocovali, lebo ani jeden z nás moc nenaspal.
Ráno sme sa vrátili a našli len zhorené domky a mŕtve telá priateľov. Nebolo ich moc, väčšinu odviezli. Džu kľakla k jednej černoške a začala plakať. Ja som sa poobzeral a zozbieral veci, ktoré neboli zničené a hodili sa na cestu. Džu urobila krátky rozlúčkový obrad pri každom mŕtvom a potom sme vyrazili na cestu. Stopy útočníkov viedli od plantáže. A my sme sa tam tiež vybrali. Džu mi ukázala odkiaľ prišli a, že my musíme ísť tiež tou cestou. Nemuseli sme sa báť, že ich stretneme. Oni šli na autách a my len pešo. Džu povedala, že dva dni chôdze je mesto. Tam nájdeme pomoc. A tak sme šli. Džu sa vyznala, a tak nám nič nechýbalo. V noci sme sa k sebe pritúlili, ale Džu držala smútok.
Pred obedom tretieho dňa sa ukázalo mesto. Mesto na ich pomery samozrejme. Bolo tam aj pár poschodových budov a jedna až päťposchodová. V strede mesta bolo trhovisko. Človek tu našiel naozaj všetko, aj rádia. Nemali sme peniaze, ale Džu zašla za jedným obchodníkom a chvíľu sa rozprávali. On nám potom ukázal kam máme ísť. Ja ako beloch, oblečený ako domorodec som síce budil pozornosť, ale nikto nás neotravoval. Obchodník nás nasmeroval k malému obchodíku v malej uličke, mimo ruchu trhu. Za pultom sedela mladá černoška, ale keď sme vošli, zavolala šéfa. Ním bol beloch stredných rokov, so začínajúcimi šedinami. Najprv to skúsil francúzsky, a potom anglicky. Mal som problém mu vyjasniť svoju situáciu, ale Džu popísala môj pobyt u nich a útok spred pár dní, a mladá černoška to preložila do francúzštiny. Obchodník nám povedal, že útočníci patrili jednej zločineckej skupine, čo kšeftuje so zbraňami a otrokmi. Na našich priateľov vraj môžeme zabudnúť. Tí skončia ako robotníci v baniach a prostitútky. A tak sa zameral na mňa. Samozrejme Slovenská ambasáda tu nebola. A najbližšia ambasáda európskeho štátu bola v hlavnom meste. Povedal, že ma tam rád odvezie, ak mám čím zaplatiť. Vysvetlil som mu, že moja rodina je bohatá a odmenu dostane, len čo sa snimi spojím. Ale vezme nás oboch. Stým mal trochu problém, ale nakoniec súhlasil. Tú noc sme spali v hosťovskej izbe. Džu rozprávala, že nikdy tak ďaleko nebola a vyjadrila obavu, ale ja som jej sľúbil, že sa o ňu postarám. Tú noc sme sa konečne pomilovali v posteli ako civilizovaní ľudia. Ráno nás čakalo auto, ktoré nás odviezlo do hlavného mesta. Cesta trvala skoro celý deň. Večer sme dorazili k francúzskej ambasáde. Začalo sa dlhé vysvetľovanie, až kým som ich nepresvedčil, aby mi dali jeden telefonát domov. Cez Skype som zavolal manželke. Musela vidieť, že som to ja. Potom to šlo rýchlo. Do hodiny som sa stal znova občanom európskej únie so všetkými právami a ambasáda mi zabezpečila let na Slovensko. S Džu to bolo ťažšie, ale svokor zaťahal za nitky a na druhý deň po obede už mala vybavené papiere k ceste do Európy. Večer sme nasadli do lietadla a ráno sme pristáli v Paríži. Let na Slovensko bol na obed a tak sme pár hodín strávili prechádzkou po obchodoch. Džu potrebovala šaty, v ktorých by aspoň trochu zapadla. Let domov bol krátky, aj keď mne pripadal ako večnosť. Až doteraz som vôbec neriešil ako predstavím Džu rodine. A zrazu stojíme v hale na letisku a oproti mne beží manželka aj s mojím synom. Ten vyrástol. Konečne sme sa vyobjimali a ja som sa otočil k Džu a povedal.
Toto je Džu, moja druhá žena, bude s nami bývať.
Manželka vedela, že Džu ma zachránila, takže brala jej cestu do Európy ako odmenu za môj život. Toto nečakala. Na hysterickú reakciu nedošlo, lebo svokor dostal infarkt a skácal sa na zem. Bolo treba riešiť jeho. Keď ho brala sanitka manželka šla sním a ja so synom a s Džu sme išli limuzínou domov.
Svokor to nakoniec prežil, ale ostal paralyzovaný. Firmu som prevzal ja, podľa dohody. Manželka nejaký čas trucovala, radila sa s právnikmi, ale nakoniec sme dosiahli kompromis. Ona bude jediná zákonná manželka a jej deti jediný dediči firmy. Džu bude oficiálne priateľka rodiny, reálne milenka. Dostane milión eur pre vlastnú existenciu a časom, keď sa naučí jazyk, tak miesto vo firme. Tú prácu nikdy nedostala. Mali sme spolu šesť detí o ktoré sa starala až do svojej štyridsiatky a potom si privyrábala maľovaním, mala úžasný talent.
Manželka o nič neprišla. Spravil som jej ešte tri deti a všetkých desať som miloval rovnako. Ani jednu som nezanedbával a po rokoch sa naozaj spriatelili.