Súťažná - Poľné kvety

Ďalšia búrlivá noc za nami. Išlo mi hlavu roztrhať. Mám pocit, že opica si našla iba mňa v celej miestnosti.
Snažila som sa otvoriť oči, ale prudké raňajšie slnko ma pálilo.
„Už nikdy nebudem piť!!!“ – to si hovorím po každej prežúrovanej noci.
„KTO SI DÁÁÁ RAŇAJKYYYYYYYY?“ – ozvalo sa z vedľajšej miestnosti. Máša si opäť priviedla nejakého fešáka. Napadlo ma.
V takejto chvíli túžim mať pod hlavou kameň miesto vankúša a hodiť ho po bláznivom, neohľaduplnom kričiacom človeku, ktorému je jedno, že ja trpím.
Horko-ťažko vstanem z postele a snažím sa nenápadne prejsť do kúpeľne. Tvárim sa, že som neviditeľná. Nikdy mi to zatiaľ nevyšlo. Vždy sa nájde dobrá duša, ktorá ma začne ľutovať.
Ani by mi to neprekážalo, ale keby dobrá duša nerozprávala. Jediné po čom v tej chvíli túžim je aby bolo ticho. Ale márne.
„Láska. Dobré ránko.“
„HM.. „ – sucho odpoviem
Predsa len nájdem dvere do kúpeľne, zhodím zo seba deku, ktorú som mala na sebe a vleziem do sprchy. Pustím vodu a teším sa z príjemnej studenej vody, ktorá mi steká po celom tele. Aj žalúdok sa ustálil na pokojnej hladine.
„Láska. Dobré ránko??????“ – aká láska??? - opakujú sa slova v mojej hlave. Vystrčím hlavu zo sprchy pozriem na deku, poobzerám sa okolo seba a prestanem na chvíľočku dýchať. Žalúdok je opäť na vode ale tentokrát sa nedá presvedčiť a ja smerujem na toaletu.
V hlave sa mi točia dookola tie isté slová „ Láska. Dobré ránko“... Vtom niekto klope na dvere.
„Si v poriadku?“
„Áno. Všetko je v úplnom poriadku.“ – odpoviem.
Nič nie je v poriadku. Som v kúpeľni, ktorú nepoznám. Niekto za dverami mi hovorí Láska. A ja tu sedím úplne nahá na dlážke pri toalete. Jasné, že nie je nič v poriadku. Mám chuť začať kričať.
„Spomínaj. Čo sa stalo? Čo si robila? Ako si sa sem dostala? Kto je ten muž za dverami? Rozmýšľaj!!!!!“ – hučalo mi dookola v hlave.
Umyla som sa, hodila na seba deku a po hodne dlhej „chvíľke“ som vyšla z kúpeľne.
„Už som sa o teba bál.“
Oproti mne stál príjemný muž, mal okolo 50rokov. Holú hlavu a príjemné fúziky. Modre oči na mňa hľadeli a ja som sa snažila si spomenúť kto to je.
Príjemný úsmev, ktorý ukázal krásne biele zuby ma ubezpečili, že sa mi asi nič horšie ako stáť skoro nahá pred kúpeľňou, nemôže stať.
„Kde mám veci?“ – to jediné som zo seba vedela dostať.
Prestrašený pohľad na mojej tvári mu naznačoval, že nie je všetko v poriadku tak ako som hovorila pred chvíľou.
„Jasné, poď.“ – ukázal mi na spálňu a šiel predo mnou.
Na kresle boli poskladané všetky moje veci. Vrátane kabelky a dokladov.
Rýchlo som sa obliekla a chcela odísť.
„Poď si dať aspoň niečo malé a kávu. Urobí to zázrak na žalúdok.“
Neotočila som sa, otvorila som dvere a rýchlo vyšla von.
Hotel v ktorom sme bývali bol veľmi pekný a na moju škodu aj veľmi veľký. Moje orientačné schopnosti sú dosť chabé. Stratím sa aj keď mám navigáciu.
Takže pohľad na dlhú chodbu vo mne vyvolal paniku. Zaúpnela som a mala som chuť sa rozplakať.
Zachránila ma upratovačka, ktorá práve vychádzala z izby kúsok od tej z ktorej som sa snažila utiecť.
„Kde si sa stratila? Nevedeli sme ťa nájsť.“ – kričala na mňa moja spolubývajúca. „Skoro som sa zbláznila od strachu!“ - kričala Máša a moja hlava bola ako časová bomba.
„Ale, ja som jej pomohol, aby sa nezbláznila.“ – vystrčil hlavu Ivo spod paplónu a spustil strašný rehot. Nedalo sa nepridať a smiali sme sa všetci až nám tiekli slzy.
„Poďte sa najesť, lebo umriem od hladu.“ – vykríkla Máša. Volali sme ju Máša, lebo mala kypré tvary, dlhé červené vlasy, ktoré nosila vždy zapletené do dvoch vrkočov.
Pridali sme sa k ďalším ľuďom z našej veľkej dovolenkovej výpravy. Konečne po rokoch sme si našli spoločný termín a celá banda sme šli konečne k moru.
Muža z toho rána som už nestretla. Ani neviem čo sa v tú noc stalo.
Dovolenka prešla ani neviem ako a už sme sa balili domov. Za celé dva týždne som si na tú noc nespomenula. Keď sme sa konečne pobalili a natrieskané kufre odtrepali do vestibuly hotela aby sme ich ako tak natlačili do malého krcáliku na kufre a počkali na nočný autobus, rozhodli sme sa, že zbehneme ešte do mesta na posledné nákupy.
„Ahoj.“ – ozval sa mužský hlas za mojim chrbtom.
Neotočila som sa lebo som vedela kto to je. Po chrbte mi prešiel mráz. Prekvapilo ma, že som nemala strach ale celým telom prešla triaška vzrušenia.
„Môžem ťa pozvať na obed?“ – opýtal sa vždy príjemným hlasom. Mal neskutočne príjemný a pokojný hlas.
Stála som ako soľný stĺp. Snažila som sa presvedčiť samú seba, že ak sa neotočím tak ten muž odíde a ja zabudnem na noc z ktorej si pamätám iba opicu.
„Ahoj. Ja som Máša.“ – pribehla mi na „pomoc“ Máša. Usmievala sa na mňa a jej oči prezrádzali, že ma čaká dlhý výsluch a vysvetlenie kto to je.
„Ahoj. Teší má Máša. Markus“.
„Markus Aurélius Cézar.“ – smiala sa Máša. Bol to ten koketný smiech každej ženy, ktorý prezrádzal, že sa jej muž páči a rada by povedala: Áno som tvoja.
„Iba Markus.“ – usmial sa. – „Máša môžem Vás obe pozvať na obed?“ – padla opäť otázka. Stále som sa neotočila. Nechcela som mu hľadieť do očí. Mali farbu modrej oblohy: Farbe ktorej žiadna žena nevedela odolať.
„Ale nás je veľa.“ – odpovedala Máša dosť drzo.
„Nevadí. Môj kuchár bude rád, že niekto konečne zje čo on navarí.“
Nestihla som protestovať a už sa všetci valili do Markusovho apartmánu. Posadali si k veľkému stolu. Keď som už musela ísť aspoň som si sadla na opačný koniec stola čo najďalej od Markusa. Ani nevieme ako ubehol čas a my sme museli ísť na autobus, ktorý nás viezol na letisko.
Až v lietadle som si našla kúsok papiera vo vrecku nohavíc.
„Si krásna žena. Ukázala si mi lásku.“
Usmiala som sa a už som neriešila čo sa stalo v tú noc.
Keď máte veľa práce dni bežia stále rýchlejšie a Máša prišla jedného dňa s otázkou kam pôjdeme na dovolenku. Prešiel rok a prišlo ďalšie leto. Otvorili sme si vínko a začali hľadať nejaké príjemné miesto kam by sme mohli utiecť od každodenných starostí.
„Kto bol ten muž?“ – padla otázka.
„Muž?“- nechápala som.
„No ten minulý rok čo nás na rozlúčku pozval na obed“.
Vedela, že som nezabudla na jeho modré oči. Nedalo sa zabudnúť. Tak som jej porozprávala krátky príbeh o tom ako som sa ráno zobudila uňho v izbe.
Neverila mi a bola urazená, že jej nechcem porozprávať detaily. Ale nebolo čo rozprávať. Dopili sme fľašku vína a šli spať.
„Príď do kaviarne. Áno, hneď teraz!“ – volala mi Máša na druhý deň okolo piatej hodiny. Šla som akurát z práce. Nechcelo sa mi, bol to zlý a náročný deň, ale mala v hlase niečo naliehavé.
Vošla som do kaviarne a videla ju medzi 5luďmi. Dve ženy a traja muži. Hneď ako ma uvidela, začala mi kývať a usmievala sa ako by vyhrala milión.
„Poď. Zoznámim ťa.“- predstavila mi celú partiu a ja som nechápala, že prečo ma tak súrne volal do kaviarne.
„Mám pre teba prekvapenie.“ – usmievala sa a čakala čo poviem. Videla, že nie som nadšená situáciou, ktorá nastala. Ľudia mi nič nehovorili a vážne som nemala chuť sa zoznamovať. Dnes určite nie. V práci som bola na koberci dvakrát u šéfa a nemala som dobrú náladu. Mala som chuť prísť domov a rozplakať sa.
„Ahoj.“ – ozval sa hlas za mnou a ja som vedela komu patrí. Neotočila som sa, lebo som chcela veriť, že sa mi to iba zdá.
„Poď. Sadni si. Ako som si všimol Máša ťa už predstavila.“ – povedal a chytil ma okolo pásu a jemne ma tlačil na stoličku.
Tentokrát som sa otočila a pozrela mu do očí. A v tej chvíli som vedela, že som chytená ako mucha v pavúčej sieti. Čím viac by som sa bránila tým viac by som sa zamotávala.
Sedeli sme do deviatej večer.
„Prepáčte. Pôjdem domov. Som unavená a zajtra idem do práce.“ – bola som rada, že som prišla do kaviarne lebo nakoniec som zabudla na celý deň a večer strávila s príjemnými ľuďmi.
„Odprevadím ťa. Ak smiem.“ - hneď reagoval Markus.
Iba som prikývla a odišli sme. Nebývala som ďaleko tak sme sa príjemne prešli. Vôbec nebol krásny letný večer. Práve naopak. Bolo dusno ako pred búrkou, muchy štípali a komáre sa rozhodli, že si zo mňa urobia skúšobnú kabínku.
Pre bránou sme sa rozlúčili. Chytil ma okolo pásu pritisol si ma jemne k sebe a pobozkal. Nebránila som sa. On vedel, že žiadna žena sa mu nebráni.
Chcela som aby táto chvíľa pokračovala ďalej.
„Dobrú noc.“ – studená sprcha by asi bola príjemnejšia ako takéto nepríjemné prebudenie. Verila som, že navrhne aby mohol ísť hore. Aby sme sa milovali. Ale on mi zaželal iba dobrú noc. Prebrala som sa a moje ohrdnuté ženské ego odkráčalo preč.
Až pred výťahom som si uvedomila aká som hlúpa.
Otočila som sa a vyšla von. Už tam nebol.
„Dobrú noc.“ - povedala som len tak a dúfala, že to možno počul.
Na druhý deň ma na stole v práci čakala kytica poľných kvetín s lístočkom: „ Obed? M.“
Usmiala som sa a od tej chvíle som sa usmievala celý deň.
Po práci ma čakal vonku na parkovisku a šli sme na príjemnú prechádzku, kde mi rozprával o svojom živote. O deťoch a o ženách jeho života. O práci a o tom po čom túži.
Bol to opäť príjemný večer.
Takto prešli ďalšie dva dni a prišiel piatok. Po práci ma čakal už na parkovisku.
„Ak nemáš na víkend žiadne plány budem rád mi budeš robiť spoločnosť v Krkonošiach.“
„ Krkonoše?“ – opýtala som sa nechápavo.
„Áno. Krkonoše. Mám tam chatu a už som tam dlho nebol. Bolo by fajn ju vyvetrať a skontrolovať.“ – usmial sa a mne bolo jasné, že víkend strávim uňho na chate.
„Nemám nič v pláne. Pôjdem rada.“ - usmiala som sa a moje pery ovlažili tie jeho.
Keď sme neskoro večer prišli do jeho „nezaopatrenej“ chaty, čakala nás príjemná večera a rozohriaty krb. Proste rozprávka.
S pohárom vína som si sadla ku krbu a hľadela do praskajúceho ohňa. Prisadol si a dal mi pusu na krk.
„Si krásna žena. Vieš to?“
„Čo sa stalo v tú noc?“ – konečne som sa ho opýtala. Začal sa smiať.
„Nič. Keď si ma obliala niečím sladkým čo si pila bola si už dosť pod parou. A hlavne si sa nedala odbiť. Stále si mi opakovala, že mi musíš oprať obliatu košeľu.“ – smial sa a hladil ma prstami po vlasoch. Naklonil sa vždy k môjmu krku a vychutnával si vôňu.
„Si krásna žena.“ – opakoval a prisadol si ku mne bližšie.
„Oprala som ti ju?“
Začal sa smiať vzal mi pohár odložil ho na stolík a prisal sa na moje pery. Jemne mi prechádzal rukami po tvári a hľadel mi do očí.
Rozopol mi blúzku a končekmi prstov mi prechádzal od pier cez krku do jamky až k prsiam. Každý dotyk vankúšikom prstov doplnil bozkom.
Zavrela som oči a vychutnávala si jeho dotyky. Moje telo pod jeho rukami ožívalo a čo žiadali jeho ruky moje telo bez akéhokoľvek odporu urobilo.
Keď sa mi jazykom dotkol bradaviek tie okamžite stvrdli a čakali na ďalší dotyk. A ten prichádzal. Vzal mi ruky a zviazal ich jemne za hlavu o kreslo. Iba tak jemne aby som mohla kedykoľvek uvoľniť ruky.
Vychutnávala som si jeho dotyky na mojom bruchu až prišiel k mušličke. Stačil len prvý dotyk a explodovala som. Chcela som cítiť jeho mužnosť v sebe.
On sa rozhodol inak. Jazykom mi prešiel po stehnách a skončil na klitorise. Iba letmo sa ho dotkol. Moje telo sa zvíjalo od vzrušenia a chcelo cítiť jeho mužnosť stále viac a viac.
„Poď do mňa. Chcem ťa cítiť.“ – vyjachtala som medzi zuby. „ Prosím... Poď ... dnu..“
Iba sa usmial a ďalej si jazykom vychutnával moju mušličku. Prstami jemne vošiel dnu a ja som už nevydržala. Prišiel prvý orgazmus. Moje telo sa zvíjalo v rozkoši a chcelo stále viac.
„Si úžasná.“ – šepol mi do ucha.
Uvoľnila som si ruky a prstami som chytila jeho zadok. Bože mal úžasný zadok.
„Poď.. dnu.“ – zopakovala som.
Usmial sa a jemne len máličko vošiel dnu. Potom opäť iba kúsok. Nevydržala som. Zodvihla som panvu a prisunula sa. Zaúpnel.
„To nerob.“ – položil hlavu na moje rameno a zhlboka sa nadýchol. – „Počkaj“.
Nechcela som čakať. Chcela som viac. Chcela som jeho. A chcela som ho hneď teraz.
Urobila som ďalší pohyb.
„Počkaj.“ – dal mi pusu na krk. A rukou ma chytil okolo panvy aby som sa nechýbala. – „Počkaj“.
„Nechcem čakať. Chcem to hneď. Nevydržím to.“ – hovorila som pomaly medzi vzdychmi, ktoré zo mňa vychádzali. Nepustil ma.
Urobil ďalší pohyb, ale stále ma držal aby som prijala jeho tempo.
Ďalší a ďalší...... ďalší.... a potom sa mi zatmelo pred očami moje prsty sa zaryli do jeho chrbta a prišiel ďalší orgazmus. Tento bol ako explózia dvoch tiel.
Ležal na mne a usmieval sa. Stále ma držal okolo pásu a bozkával na krku.
Nechcela som sa pohnúť. Z kozubu šlo príjemné teplo a on mi šepkal niečo pekné do ucha.
Zakril ma pletenou dekou a podal pohár s vínom. Stále sa usmieval a hľadel na mňa.
„Si úžasná šelma. Na muža musíš ísť pomalšie. Inak ho rýchlo ulovíš a radosť z lovenia nebude neplnená.“- usmial sa dal mi pusu a jemne si ma pritiahol k sebe.
Nič mi v tom momente nechýbalo. Bola som ako omámená. A hneď som zaspala.
Keď som sa zobudila bola ešte tma. Prekvapilo ma, že v kozube stále horí oheň. Otočila som sa a chvíľu hľadela na mužské telo vedľa mňa.
Prstami som prechádzala po jeho chrbte. A jemne ho začala bozkávať. Jeho vôňa ma priťahovala viac ako čokoľvek doteraz na svete. Jemne sa pomrvil ale ja som neprestávala. Otočil sa na chrbát. Prešla som prstami po hrdle cez ohryzok a jemne prešla po bradavke. Usmial sa.
„Nedáš pokoj?“
„Chceš aby som prestala?“
Neodpovedal a ja som rukou prešla k jeho mužnosti, ktorá mi odpovedala zaňho. Presunula som sa nižšie a jazykom prešla celú dĺžku jeho mužnosti.
Zhlboka sa nadýchol. A ja som si užívala jeho vzrušenie. Jazyk si vychutnával každý kúsok. Najskôr pomalšie a potom rýchlejšie. .... Keď malo prísť vyvrcholenie na chvíľočku som vždy prestala...
„To nerob.“ - usmiala som sa a vychutnávala si ďalej ....
Práve keď prišlo vyvrcholenie niekto zaklopal.... Ostalo ticho. A keď nabral dych usmial sa na mňa dal mi pusu a šepol : „Si úžasná šelma.“
„Áno?“ – opýtal sa.
„Ospravedlňujem sa. Ale auto už čaká.“
Čo? Niekto je tu s nami? Pozrela som na Markusa.
Usmiala sa – „Poď, dáme si sprchu, raňajky a ukážem ti okolie.“
Krkonoše sú nádherné. A hlavne ak ste s niekým kto vás tak neskutočne vzrušuje. Celý víkend sme sa milovali. Všade kde bola príležitosť.
Ďalšie dva týždne ma každý deň čakal po práci a robil nám program a každý deň sme skončili uňho a milovali sa.
Vedela som, že to nie je vzťah a že zamilovať sa by znamenalo iba oči pre plač. A jeden večer prišiel koniec.
„Musím odísť. Ale prídem opäť za tebou.“ – hovoril a hladil ma po tvári. Nikdy nezabudol na ten krásny úsmev čo opantá asi aj soľnú sochu.
Iba som sa usmiala a dala mu pusu. Vedela som, že sa vidíme naposledy.
„Miluj sa somnou.“ – je jediné čo som mu v ten večer vedela povedať.
Ráno som si ešte vychutnala pohľad na jeho telo, obliekla som sa a bez rozlúčky odišla.
Bol 15júl a mne začalo leto a práve skončila jedna krásna letná láska.
Už sme sa nikdy nestretli....
Je 15.júl, rok po Markusovom odchode. A mne prišla kytica poľných kvetov s odkazom: „Si úžasná žena, ktorá mi ukázala lásku.“
Od toho roku vždy 15 júla prichádza kytica poľných kvetov.
Dnes mám milujúceho manžela a dve krásne deti.
.
.
.
Kytica poľných kvetín chodí každý rok v ten istý deň s odkazom: „Si úžasná žena, ktorá mi ukázala lásku.“
.
.
Môj manžel vždy pridá ďalší lístok: „Si úžasná žena, ktorá mi dala lásku.“