Albatros I

Vyzeral neuveriteľne mlado. Mal opojné hnedé oči s dlhšími riasami a svetlohnedé vlasy, ktoré sa na slnku leskli do zlatistého odtieňa. Neustále, keď bol v rozpakoch alebo nervózny, olizol si hornú peru a jeho telo vyvolávalo dojem plyšovej hračky, ktorej ste sa chceli dotýkať čoraz viac, hoci na dotyk už bolo pevné ako telo dospelého muža. Zakaždým, keď sa na Vás pozrel, hľadel pohľadom, akoby ste boli tou najzaujímavejšou vecou na svete, akú kedy videl, visiac na každom Vašom vyslovenom slove, s očami doširoka otvorenými a ustavične s množstvom otázok vychádzajúcich z jeho úst s každým jeho nádychom.

Bola ako šelma v džugli a pravý samec jej musel dokázať, že je výnimočný. Tvrdila, že chlapov chodí po ulici veľa, ale mužov málo. Nemala typ postavy, za ktorou by som sa prvoplánovo otočil, ale jej zvodné oči, ktorými sa pozerala na svet, Vás donútili zapamätať si ju a spomenúť si na ňu kdekoľvek ste v tom okamihu boli, ale od chvíle, keď sa jej ryšavé vlasy odrážali v jase slnka a pohľad odzadu na jej široké boky vzbudzoval túžbu po párení, mal som v hlave už len jedinú myšlienku. Od nevinného prehrabnutia jej ryšavých vlasov a cmúľanie zdurených bradaviek, cez skrotenie na kolenách, až po vulgárne zmrdanie jej nenásytnej kundy do úplného konca.

******

„Slečna Corti, pozrite sa na ten pekne tvarovaný zadok.“ – vytrhla ma z myšlienok o didaktických testoch pani Alenka štuchnutím a oči sa jej usmievali, ako vždy, keď k nám do obchodu zablúdil nejaký mladík a ona si ho tajne obzerala.

Pre tých, ktorí ma už nejaký ten rok poznali, som bola Corti, pre ostatných a tých mužov, ktorí mi iba letmo vstúpili do života, som bola Cortigiana. Nikoho nezaujímal skutočný dôvod mojej prezývky, a keď chceli vedieť moje skutočné meno, odbila som ich otázkou: „Nestačí, že som Cortigiana?“ A tak sa ma viac na skutočné meno nepýtali.

„Zadok ako každý iný, pani Alenka a nezízajte tak na neho, čo si o Vás pomyslí? Ste predsa dáma. Slušná dáma.“ – odvrkla som flegmaticky, na slovo slušná som dala väčší dôraz, napravila som si okuliare na nose a očami sa zas zahĺbila do popísaných papierov.

„No a čo, veď na zadku predsa oči nemá, takže ma aj tak nevidí.“ – odvrkla mi urazene, lebo som sa na ten zadok nepozrela a presunula sa sotva meter odo mňa k pokladni.

Pokračovala som v čítaní s hlavou sklonenou nad papiermi, keď mi nos pošteklila pánska vôňa, ktorá vyvolávala dojem vône zrelého muža. Takého, ktorý vie, čo od života chce a má už aj čo-to za sebou. Dvihla som oči spod okuliarov a pohľadom narazila najprv na mužský rozkrok. Nasucho som prehltla a dúfala, že muž stojaci nado mnou si to nevšimol. Narovnala som sa, zrak pomaly posúvala od jeho rozkroku smerom k tvári a na moje prekvapenie som zbadala mladého muža, ktorého vek mohol byť na hranici dospelosti.

Pohľad na neho mi spôsobil zvláštne chvenie v žalúdku a telom mi prebehla triaška. V snahe zbaviť sa rozpakov som nutne potrebovala spraviť nejaký pohyb, preto som si zložila okuliare, ktoré boli z číreho skla, a ktoré som nosila pre imidž, nie pre potrebu.

„Na zadku oči nemá, ale zato počuje.“ – ozval sa hlas mladého muža stojaceho predo mnou.

Snažila som sa potlačiť smiech, a aby to na mne nebolo vidieť, tak som si rukou prekryla ústa a pootočila som sa smerom k pani Alenke, ktorá si nahlas odkašlala, zapýrila sa a mlčala ako partizán na súde. Mladíkove pery sa stočili do úsmevu, tak som dlaň z tváre dala preč a svojim emóciám nechala voľný priebeh, ale len do okamihu, kým mi zrak nepadol na knihu, ktorú mladík položil na pult.

„Katova pieseň.“ – neuvedomujúc si nahlas vyslovený názov knihy, odvrátila som od nej zrak, znova sa pozrela do očí mladého muža a on sa na mňa usmial.

„ Vzdajte sa všetkej nádeje - Danteho výrok vystihujúci situáciu hlavného hrdinu. Akoby nádej nemala byť tým, čo nás každé ráno núti vstať z postele a tešiť sa na to, čo nám nový deň prinesie?“ – vyslovila som zo seba spontánne dívajúc sa do jeho podmanivých očí, ale nečakala som odpoveď.

„Zmyslom života je to, čo do svojho života vkladáme sami." – odpovedal mi citátom Ericha Fromma a dlhý pohľad do očí mi celý čas opätoval.

„Niekto má nádej ako zmysel života a niekto nádej ako synonymum na slovo prežitie.“ – dodala som.

Už mi neodpovedal. Pani Alenka mu vrátila preukaz, knihu strčil do vaku a pozdravil sa nám na odchod.

V momente, keď sa otočil, spomenula som si na Alenkine slová, oprela som sa o pult, dlaňou si podoprela bradu a zasnívaným pohľadom sa zadívala na jeho kráčajúci zadok a musela som uznať, že Alenka sa nemýlila. Na chvíľu mi myšlienky zablúdili k predstave, ako sa toho zadku dotýkajú moje dlane, keď... Predstavu som nedokončila, lebo som si uvedomila, že mladík už stál pred knižnicou a cez sklo sa na mňa usmieval. Vtedy som sa zapýrila ja a rýchlosťou blesku sa dvihla od pultu, nasadila si na nos okuliare, sklonila hlavu k papierom, ale srdce mi bilo ako splašené a telo sa mi triaslo vzrušením.

Alenka videla, že sa na mladíka pozerám, počkala kým sa stratí z dohľadu, posunula sa ku mne a potichu povedala – „Však som sa nemýlila? Má krásny zadok.“

„Keby len zadok. “ – vyslovila som sama pre seba a snažila sa nemyslieť na chlapca, ktorý sa na mňa díval mužským pohľadom.

******

Pani Alenka bola už sedem rokov vdova. Pochádzala z dediny, ale kvôli vnúčatám sa presťahovala do mesta. Bola to jednoduchá žena, niekedy viac impertinentná, než bolo vhodné, ale svojou osobnosťou vedela dodať ľuďom energiu, čo sa o každom človeku povedať nedalo. Večne chodila usmiata a v momentoch, keď boli jej myšlienky “odhalené“, zmenila svoj postoj na zaryté mlčanie a vedela striedať masku nevinnej i ráznej ženy. Dokázala sa pozrieť na každého muža, nech už bol v akomkoľvek veku a vždy mi referovala, čo ju na tom-ktorom mužovi zaujalo.

O mojej slabosti na mladších mužov nevedelo veľa ľudí. Tí, ktorí to vedieť mali, sa dovtípili aj sami, a tí, ktorých sa to netýkalo, ma nezaujímali. Zajačikov som nelovila vedome, ale potajme ich sledovala. Mladý muž pre mňa predstavoval zakázanú vášeň i mladosť, pretože pri pohľade na neho som mala pocit, že som omladla spolu s ním, hoc medzi nami bol badateľný vekový rozdiel, ktorý sa prejavoval nielen vekom napísaným na papieri, či z úst vyslovenými vetami, ale aj spojením našich tiel. Iba pri ňom som sa cítila ako žena. Skutočná žena.