Na hodinu hračkou (súťažná poviedka)

Jana, Vaša posledná chyba bola neprehliadnuteľná. Očakávajte pozvánku na dva mítingy. Je len a len na Vás, ktorý prijmete. S pozdravom, Milan.

Neprítomne pozrela na obrazovku monitora, kde svietili dva neprečítané e-maily. Zhlboka sa nadýchla a otvorila prvý. Podľa očakávania, pozvanie na HR v pondelok ráno. Firma, kvôli jej chybe prišla o pár tisíc eúr. Hneď ako prečítala druhý rozochvela sa mocnou túžbou a paralyzujúcim strachom súčasne. „Ak prijmete túto pozvánku, počas nasledujúcej hodiny sa oddáte vlastnej fantázii. Diskrétnosť a zdravie sú samozrejmosťou,“ hovoril text druhého.

Do inak rušného businesscentra dorazila dve hodiny pred polnocou, do bodky podľa inštrukcií. Vybrala si. Petrovi dôverovala. Nemohol byť za tým nikto iný. Jej priamy nadriadený a zároveň dôverný priateľ. Poznali sa roky a hovorili si všetko. Snáď až priveľa. Nemala čo stratiť. Výpoveď, poistku pre katastrofický scenár, starostlivo uložila do šuplíka. „Robím to pre udržanie si dobrej práce,“ od rána sa kŕmila sebaklamom. V hĺbke duše však vedela, že to robí pre seba. Lebo po tom túžila pridlho. Lebo aj myšlienka na to, že bude hračkou, objektom sexuálnej túžby viacerých mužov, kolegov, ju privádzala na pokraj šialenstva. Bola tam, lebo to chcela. Bola tam, lebo len tento jeden život je istý. Bola tam, lebo nie je slušné dievča.

Na stole ju čakala obrovská biela krabica. V nej starostlivo uložená čierna puzdrová sukňa, biela blúzka, široká červená stuha, podväzkový pás a jemné pančuchy ladiace so zvyškom outfitu. Outfitu sekretárky. Presne podľa jej fantázie. Vedela čo má robiť. Prezliekla sa, zaviazala si oči, zložila ruky do lona a s nastraženým sluchom a napätými nervami čakala.

Dvere kancelárie sa nakoniec otvorili. Ovanula ju príjemná mužská vôňa. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a vtisol nežný bozk do dlane. Uvoľnila sa. Potiahol ju a ona sa postavila. Potiahol ju a nechala sa viesť, bola stratená.

Voviedol ju do miestnosti. Vzduch presýtený sexualitou. Nevedela koľkí tam sú, ani to, koľkí si ju vezmú. Koľkí sa budú iba prizerať a kto z prizerajúcich sa odváži vytiahnuť vtáka a urobí si to z úcty k vlastnej žene sám. Je tam Milan či Peter, alebo obaja? Pička sa stiahla v kŕči. Bola obrovská, napuchnutá, červená, pripravená. Vlhkosť až na stehnách. Vyčkávala.

Keď sa jej dotkol prvý pár rúk a pohladil ju po boku, zapriadla. Ruky blúdili krivkami. Najcitlivejším miestečkám sa cielene vyhýbali. Stud vystriedal hlad. Druhý pár rúk sa pridal, keď už nedúfala. Donútili ju prehnúť sa, oprieť sa o stôl. Nečakali na súhlas, vyhrnuli jej sukňu a drzo zamierili tam, kde po tom prahla. Dva prsty, číra slasť, v tejto chvíli však už nestačili. Muž ako by jej čítal myšlienky, nepýtal sa či to chce, nepýtal si povolenie, nesnažil sa urobiť dobre Jane. Bola tam pre ich potešenie. Mal ho obrovského. Vzdychmi povzbudila neznámeho. Úspešne. Len chvíľa a bolo po všetkom. Ešte jej vlepil bozk na vystrčenú ritku, pochvalne po nej plesol a uvoľnil miesto ďalšiemu chtivému obdivovateľovi. Svalnatá ruka ju stlačila do ešte hlbšieho predklonu. Bezmocne vystavila štrbinku. Cítila, že tomuto pánovi nemá odporovať. Boky jej držal v pevnom zovretí a v pravidelnom tempe viedol k výšinám. Orgazmy prestala počítať pri desiatich, nemala síl. Nemala síl počítať ich, nemala síl im vzdorovať. Stonala hlasno, stonala bez ostychu.

Osameli, ostal iba Peter. Nežne ju objal a zašepkal: „Bola si dokonalá!“ V tichosti jej obliekol kabát, zložil šatku, ponúkol rameno a odprevadil domov.

Prišlo ráno a prvé myšlienky zladili Janinu tvár s ranným zore. Napriek tomu jej tvár rozžiaril spokojný úsmev. Snívala som život alebo žila sen?