Klop klop, ste doma?

Tlemím sa, ked si ťukám na čelo.

V sprche, tam je to iný poklep, ked zisťujem, či je doma libido, túžba, vášeň. Ťahá sa za mnou mokrá čiara, nie je čas utrieť vodu z tela. Náhlivo hľadám správneho pomocníka. Nie, že by ruky boli málo výkonné, to nie. ale, nedočiahnu naraz všade, kde ich chcem mať. Nevnímam chlad, nevnímam nič okrem toho, čo kričí, že chce.

Šelmy sa tak dožadujú uspokojenia. Hneď. Hlad je pocit, ktorý prebije tie ostatné, omnoho civilizovanejšie potreby. Hlad je bezohľadný, nedbá na to, čo sa patrí, čo má prednosť, nedbá na slušnosť, veru nie. Nie si tu, tvoj problém. Už uspokojená, vláčna, konečne doprajem telu voňavú starostlivosť, nikdy neomrzí roztieranie, hladenie, hýčkanie, mazlenie tam, kde ti to ešte žiada zatlačiť posledné chvenie. Úsmev sýtej mačky.

Na čelo, na to si ťukám, ked mi občas príde smutné, že nezdieľam, túžbu, bradavky zašpicatené nie chladom, mokro nie zo sprchy, teplo nie zo športu, a vôbec, také tie drobné radostné okamihy medzi tým všetkým. Pri tom ťukaní si spomeniem na kopu klamstiev, sklamaní s ktorými som sa stretla a - už som odrazu pokojná, spokojná a, po tom, čo nie je, netúžim.