Loktibradica.

V ďalekej zemi, kde sú krásne ženy, za dvomi horami v tvare parenej buchty, kde na vrcholci nie je sneh, ale kakao a malina, za hlbokým hrdzavým lesom ktorý sa zužuje do doliny s večným prameňom bolo raz jedno kráľovstvo.
Ako je obvyklé, princezná už mala roky na frajera aj vydaj, ale nič z toho sa nedarilo. Princezná mala takú silnú túžobnú auru, že každý, kto sa dostal do je blízkosti, hneď vytiekol. Skúšal kráľ všakovakých borcov, kancov, rytierov. No len čo boli predstavení princeznej, premokli im gate a s hanbou odišli. Skúsil kráľ princeznú za obyčajnú kuchynskú pomocníčku obliecť. Neumytá, strapatá, v handrách. Zasa, len čo vošla do kuchne, kuchári boli hotoví, stečení a nevládali uvariť obed. Tá hanba, keď vládna delegácia dostala na obed konzervy a salám. Skúsil kráľ aj vojsko poslať. Najlepší statní junáci sa pripravili na útok. Ako každý útok, hádam aspoň jedon prežije. No len čo vojaci vošli už do sály princeznej, popadali po zemi, vytriaslo ich a bolo po útoku. Iba čo služobníctvo muselo drhnúť nanovo podlahy.
Dvorní hodinári a zlatníci narobili všakovaké strojčeky na kľúčik, i baterky aj počítač, aby sa princezná aspoň trošku pohrala. Zlaté, perlami aj drahokamami vykladané, moderné dizajnové, nepomáhalo to. Stroj bez duše pripraví iba bezduchú zábavu. Nepoláska, nepomojká. Trebalo živého muža.
Na druhej strane malo to aj výhody. Ak sa pricezná dotkla nejakej ženy, tá hneď veľkú túžbu chytila a rýchlo samodruhá bola. Najistejšie bolo, ak ju pohladila pod bruškom. Neraz sa stalo že prišli ženy aj s partnermi a hneď po audenici sa milovali priamo v sále. Kráľovstvo neškodovalo, lebo dary sa do pokladnice len tak hrnuli. Populácia nestarla a nemocenská nemusela platiť doktorov.
Cirkevníci zaraz nevedeli, či je to hriešne, alebo sväté. No kedže dary dostával kráľ a krajina, nie oni, tak to razom bolo všetko dielo diablovo. Našťastie ich kráľ už dávno odlúčil od kráľovstva a týchto súkromíkov vykázal, kam patria.
Nešťastná bola princezná. Iným bolo dopriane a jej nie. Po audienciách sa z nej stala zlá škriepna nepríjemná osoba. Neraz dala do seba zlatý strojček, prikázala nastúpiť vojakom do radu . Dala povel:" Gate dolu! " A vysmievala sa im, ked tiekli. Napokon časť vojska dezertovala, lebo nikomu sa nechcelo byť urážaný vysmievaný.
Kráľ dal vybubnovať aj vyinternetovať, že komu sa podarí princeznú chlapsky a ľudsky uspokojiť, dostane obvyklú sadzbu, teda 1/2 kráľovstva a princeznú. Prihnali sa nie kopy, ale hordy nadržancov, ale nič z toho. Iba čo museli po nich sály čistiť. A keď pošpinili a postriekali aj vzácne obrazy, kráľ doplnil vyhlášku: Každý kto príde skúšať, musí dať zálohu. Ak na ňu nemá a neuspeje bude o pišuláka a vajká kratší. Spočiatku mal kat veľa roboty, ale potom protestovali ženské spolky že sa oslabí moc kráľovstva a tak to celé zakapalo, ako všetky veľké zmeny.
Na opačnom konci kráľovstva žil Ďuro, čo svine pásol. Celá dedina ho mala za blázna, lebo popri pasení knihy čítal, do krčmy nechodil. Pasie Ďuro dobytok, vyčituje, tabletuje, dron zver vartuje. Ďuro,- drangá si ho. Prichodí obed a počne Ďurko kašu variť. Dobrú ovsenú. Kde sa vzal tu sa vzal, piadimužík. Tak 30 cm vysoký, ozve sa škrekľavo.
-Varíš kašu varíš? Ale jesť ju nebudeš, na holom pupku ti ju zjem.-
Vedel že bude zle, poznal on klasiku. Tento tvor šarapatil po lesoch, bral lesákom aj turistom jedlo, ba aj pijatiku, zbil a dokopal ich. Raz mu chlapi nedali borovičku tak v noci pokúsal káble na lesnom traktore. Tu ho vidí -in natura- živého. Zahral o čas. Pozrie Ďuro bližšie a to vám nie piadimužík, ale piadižienka. A v celku fešná. Len hlas strašný, chripľavý strigônsky. A takú čudnú bradu vám mala.
-Nie tak zhurta, kaše je dosť a nie je hotová ešte pridáme oriešky, medík, hrozienka aj granko a trošku rumíku, aby to voňalo. Rumu ulial viacej aby kašu stihol ochladiť. Tu piadižienka akýmsi chamatom hodila Ďura o zem a vyhrnula mu košieľu a kašu vyliala na brucho. Vyčarila lyžicu a začala jesť.
-Niečo tu ešte chýba.- rečie Rozopla mu gate vybrala vtáka, objala ho ako strom a cvrk cvrk smotanky na kašu.
-Až teraz je dobrá.
Duro tíško ležal a čudoval sa že mu stále stojí. Ženôčka dojedla, očká sa jej z rumu leskli a vraví.
-Dobrá kaša to bola . Ale ja ešte trošku chcem. -
Tu si rozopäla kabátec a vidí Ďuro div. Pišulu mala táto žienka až po krk. Preto tá čudná brada. Bola to taká malá chodiaca šuška. Zaraz vyskočila na Ďurov kolík a nabodla sa naň. Ako na poprave kolom. Začala sa pomaly po ňom súkať, až ho celého pohltila. Div divúci, mala ho v sebe až pod krkom. Nôžkami sa odrážala od stehien, skackala, tančila, vrtela sa. Poriadne to rozpálila až jej hlava poskakovala ako ju znútra tá druhá hlava Ďurovho vtáka vytláčala, krk sa jej predlžoval. Nevydržal Ďuro kričí -Už ideéée. -
Stvora neuskočila a šlo a šlo, veľa a veľa všetko žienke do hlavy uderilo. Hlava sa zväčšila, ženička ochabla ako na poprave, ovisli ruky i nohy. Zosňal Ďuro žienku z vtáka, pozerá, iba omdlela. A on mu stojí stále, to sa ešte nestalo. Jemne si teda žienku položil na chlpatú hruď prikryl košielkou a čakal. Žienka sa po chvíli prebrala, spokojná. Žiadostivosť v tvári. Hlava opäť v poriadku.
-Joj dobrô bolo dobrô . Nože ešte raz. -
Nechcelo sa Ďurovi len tak statovať, ale zasa pekne mu stál ani odratý nebol. Tak čože, prečo by nie, si ešte dali raz. Len ženička čosi neustále mrmľala, spievala. Ďuro vytiekol tretí raz a bolo toho dosť. Až bol prekvalený, lebo to sa mu ešte nestalo. Už sa zmrákalo. Vraví Ďuro
- Hádam dosť aj zajtra je deň, statok načim opatriť. -
-Zajtra budeš už na inom, bo som ja Ťa zakliala. Ako vidíš, môže ti stáť koľko chceš. Len si pamätaj veršíky:

-Smotana bublať začína
len postoj moja frčina.

-Smotana už spenená
vytečte semená.

-Smotana spľasni.
Cicka spadni.
-A pôjdeš na kráľovský hrad princeznu popýtať. Ak sa k nej i napokon do nej dosatneš, vedz, len že musíť trtkať čo ti sily postačia, ani keby razom dušu si vypustiť mal. Až deď ju napokon budeš musieť vypustiť, tak vtedy pusti.
-A ty si kto?
-Veď sa dozvieš, ked bude čas a aby si nezabudol, do roka a do dňa na tomto mieste.
Prišiel Ďuro na hrad a tam už úpadok. Garda sa rozutekala, nieto personálu. Nik nechce slúžiť. Ostali iba ženy a starci, pár vojačikov za dobrý peniaz. Po chodbách sa ozýva vresk, ziape hlas nadržanej princeznej.
-Nuž hádam voľajakú službu by som tu ja vzal. - vraví vrátnikovi.
-To musíš pred príjmaciu komisiu, ale škoda bude pekného chlapca.
Predstúpil pred komisiu a hneď na neho " Gate dolu." Prišli dvorné dámy omaciavajú pozerajú aj doktor pozerá.
-No a tebe nestojí?
-Ja len keď ja chcem.
-Joj, škoda takého vtáčika. Ale berieme ťa do gardy. Nemusíš dať zálohu a možno prežiješ. Jedna z dám odišla s Ďurkom do skladu po uniformu a tam ho vyskúšala. Len sa čudovala že hodinu ju prášil a nevytiekol.
Natala rutinná služba. Raz to zase na princeznú prišlo a zavelila vojakom v rad nastúpiť, gate dolu.
Chodí princezná popred vojsko. To stojí, gate mokré aj vytečené vtáky dolu.
Princezná sa vysmieva potupuje vojakov, nadáva, uráža.

Ty impotent načo si v garde ked ti ani nestojí? Kde je mláčka?
Stojí keď je chcem a ty mi za to nestojíš.
To je urážka majestátu pri mne každý stojí a musí stáť aj vytiecť.
Môj nemusí a v kontrakte o službe to nebolo.
Voľajaký si premúdry. Dávam ti rozkaz a ak ho neplníš budeš o vtáka kratší.
Keď rozkaz, tak vykonám a postavil do. Chytí princezná do ruky pohonká ale nič.Silno až to bolí honcuje, driape- ale nič.
So mnou pôjdeš!- Zavelila
Pohľad to bol úžasný, Ďuro gate na pol žrde, rukou si ich drží a princezná ho za vtáka vlečie do svojich komnát. V opojení šatstvo odhadzuje. Dotiahla ho dosť nepríjemne až do svojho krídla paláca.
-Tak už si ho poriadne pozriem. Rečie princezná a začala ho duriť aj fajčiť. Ďuro si len básničku hudie a usmieva sa. Princeznú to rozpaľuje aj rozzuruje. Jej absolútna moc nad mužmi sa láme padá. Nejaký niktoš nechce vytiecť, keď ona prikazuje. Princezná je bez seba vlhne viac a viac. Tu vyhodí zo seba strojček strhne Ďura na posteľ a káže ako Generál, domina,
-tak sa predveď a zaraz začni!
I začal Ďurko trtošiť. Spočiatku tak pomaly zľahka, ale cestička bola premazaná prirážal stupňoval zrýchľoval. Nebolo to nepríjemné, ale vždy keď sa už na vrchol hory siapal, básničku si pomyslel a mohol ďalej putovať krásnou krajinou. No začalo zle nedobe. Princezná sa začala meniť. Najprv mu pre očami starla, až bola z nej najprv tlstá matróna do ktorej skoro nedočiahol a potom vetchá vysušená starena ako z filmu múmia. No Ďuro sa pevne zakvačil. Tu sa začala meniť na akýsi hmyz, netvora či démona. Chlpatá kobylka ho držala šiestimi nohami a obrovskou hlavou sa mu snažila jeho hlavu odhryznúť. Potom ho chcela zo seba vypudiť ale Ďuro držal ako klieišť a koval na kovadlinu ako zbesilý. Uhýbal hlavou tomuto votrelcovi a šlo to. Pozornosť i sily užochabovali, začal sa unavovať. Tu ho vzala za hlavu do smrdutej papule plnej skazených zubov až omdlieval. Taký smrad ešte nezažil. Obránil sa tým že sa je do tej papule vygrcal. Jej to nevadilo, iba síl pridalo. Vzala ho za hlavu znova do palule , pritláčila dusila. Hltala za živa. Ešte chvíľku Ďuro mykal, ale potom sa začal dusiť a uvidel tunel so svetlom na konci. Vtedy z posledných síl riekol čarovnú básničku a vytiekol.
Prebral sa vedľa ešte krajšej princezny. Okolo fanfáry oslavy, salvy . Usmievavá princezná ho držala a za ruku i vtáka. Ďakovala za odkliatie strašného prekliatia.

Žili potom spokojne. Ďuro múdry bol, nestaral sa do politiky, nerozdelil kráľovstvo od seba aby narobil škody a chaos. Mafie nezarobili. Naopak dal sa jednať s okolitými kráľmi o zjednotení. Jemu sa tiež dobre ušlo. Po audenciách princeznej, keď nebolo dosť partnerov tiež mu niečo povedľa ukvaplo. To čo ukvaplo, nezobral daňovým poplatníkom, to daroval daňovým poplatníčkam. Národ ho miloval, hlavne jeho ženská polovica.
Ale v dobrom živote zabúdal Ďurko na sľub, čo bol dal ženičke.
A tu skončíme, ako budeme pokračovať?,
Otváram rozprávkomat – to je ponáška na kinoautomat, kto vie čo to bolo? Pomôcka:

Expo 1967.