Vo výťahu

Hnusné zimné počasie, ani poriadny sneh, ani poriadna zima, len taká naša obvyklá čľapkanica. Už aby som bol doma. Prácu aj cestu z nej mám za sebou, práve som nastúpil do výťahu a stlačil tlačidlo na siedme poschodie. Tesne pred zatvorením dverí sa znovu otvorili a dovnútra vbehla mladá pekná gazela.
- Prepáčte…
- V pohode, nič sa nedeje.
Nenápadne si ju obzerám, naozaj výstavný kus. Modelkovská vyšportovaná postava, štíhle nohy v napasovaných uzučkých rifliach, vysoké úzke čižmy, bundička čosi pod pás, veď je zima, ale pekná riťka sa v tých obopnutých rifliach vyníma. Celkovo krásna príťažlivá mladá žena, ale nechcem veľmi očumovať, nech nevyzerám ako úchylák, aj keď so m od nej len o málo starší, aspoň mi to tak pripadá. Ale nedalo sa nevšimnúť. A porovnať s tou mojou rýchlo ochabnutou a pomaly priberajúcou večne zaneprázdnenou workoholičkou.
- Dovolíte prosím Vás?
Vytrhne ma z úvah. Pochopím, že jej zavadziam a chce aj ona zvoliť poschodie, na ktoré ide. Trochu sa posuniem od tlačítok. Celé sú obité, nič nesvieti. Aj ten výťah je riadne dobitý.
- Ježiši! Čo sa to stalo?
Výťahom myklo a náhle sa zasekol medzi tretím a štvrtým poschodím. Svetlo našťastie zostalo svietiť.
- Blbne nám výťah. Veď vidíte, že je z roku dva. Celý dom je zrekonštruovaný, len k výťahu sme sa nedostali. Na horných poschodiach bývajú dôchodcovia a nechcú chodiť pešo. Preto odďaľujú odstavenie výťahu ako sa dá. Ako keby neskôr boli mladší. Ja neviem.
- Čo budeme teraz robiť? Koľko potrvá, kým sa pohne?
- Neviem, mne sa to ešte nestalo. V strojovni je nejaká pokazená súčiastka. Občas sa prehreje, keď vychladne, tak sa výťah znova rozbehne. Je zima, nemuselo by to dlho trvať.
Ale trvá. Asi preto, že sa aj kúri, alebo som bol vo svojich odhadoch optimistický. Čas beží, rozhovor stojí. Opierame sa o popísané doškriabané steny výťahu. Dlho sa opierame, prešľapujeme.
- Ešte som Vás tu nevidel.
Snažím sa prerušiť dlhé trápne ticho.
- Nemali ste ani ako. - usmeje sa – idem len na krátku návštevu. Nesiem šéfke nejaké dokumenty.
- Zaujímavé, to sa už znova nosí osobne? Zrušili maily? Veď žiadne nenesiete...
Snažím sa byť vtipný.
- Ale nie, jasné. Lenže niektoré veci sa skrátka mailom neposielajú. Mám to na USB kľúči. Šéfka robí z domu, my ostatní zohrievame planétu vozením sa do práce.
Vyhráva nielen na umelecký dojem, ale aj na technické prevedenie. Som zase radšej ticho a rozmýšľam nad nespravodlivosťou sveta. Ako môže byť žena zároveň takáto krásna, aj zrejme rozhľadená a ešte aj vtipná?
- Prosím Vás, neviete, koľko to ešte bude trvať?
- Naozaj netuším, mrzí má to.
Začína byť viditeľne nervózna.
- Ponáhľate sa?
- Nie, len..
Nedopovie. Veta zostane visieť vo vzduchu. Nepátram po dôvodoch, nechcem jej liezť do myšlienok ani súkromia.
- Keď ste unavená, čupnite si a tak sa oprite. Trochu to pomôže.
- To nejde..

Začína prešľapovať, podupkávať, búcha na dvere výťahu.
- Dokedy tu budeme trčať?
- Snáď už nie dlho. Vraj sa zvykne rozbehnúť do pol hodiny. Už tu tak dlho aj sme. Ale neviem, ja som zatiaľ našťastie vždy išiel bez problémov, len čo susedia hovorili.
- Ja už to nevydržím..
Hovorí so zaťatými zubami, viacmenej pre seba.
- Naozaj sa oprite, v tých vysokých čižmách sa Vám určite nestojí pohodlne.
- Nehovorím o tom. Stáť vydržím…
- Tak potom?
- Treba mi cikať – vyletí to z nej rýchlo a úplne po tichu – už fakt nevydržím..
- S tým Vám asi nepomôžem.
- Prosím Vás, zavolajte niekomu, nech nás vytiahne, alebo nám otvorí. Je mi zima, treba mi strašne cikať. Vybehla som z auta len tak naľahko.
- Aj keby nám otovrili nejaké dvere, stojíme presne medzi poschodiami. Neprejdeme ani cez horné, ani cez dolné.
- Čo teraz? V hlase jej už počuť zúfalstvo.
- Slečna, chlapi to v tomto majú našťastie jednoduchšie. Ale rozumiem Vám. Viete čo, otočím sa, vy sa skúste vyčurať tak, aby to stieklo dole do šachty.
- Ani nápad, nebudem tu predsa pred Vami cikať vo výťahu!
- No, ak si myslíte, že to ešte nezažil.. Veď pozrite ako vyzerá. A navyše, na podlahe je čľapkanica z vonku, tou to môžme zotrieť.
Snažím sa nájsť chlapské riešenie, ale narážam na ženské zásady. Žena skrátka nechce riešenie, iba vypočutie.
- Nie, nebudem Vám tu predsa ukazovať zadok a cikať pred cudzím mužom. Ale už naozaj nevydržím. Fakt neviete niekoho zavolať?
- Nemám koho. Verte mi. Rád by som Vás ušetril rozpakov. - hovorím jej, ale zároveň sa začínam baviť. Konečne trocha vzrušenia v nudnom stereotypnom živote. - Naozaj si kľudne dajte dole nohavice, ak to trafíte do medzery medzi podlahou a tou stenou, tak to nebude taký problém. Nakoniec, ja sa otočím a aj tak sa už zrejme nikdy neuvidíme.
- Nie, nejde to. Kým by som si dala dole tieto napasované rifle, čižmy...a vôbec, nechcem na to ani myslieť.
Hlas jej ide do slabeho plaču. Zrazu sa zasekne a ja vidím, ako sa jej po vnútornej strane stehien zväčšujú ku kolenám dve tmavomodré pozdĺžne škvrny. Očervenie a do sĺz sa jej vhrnú slzy.
- Prepáčte…
Nevie čo povedať, určite by sa najradšej prepadla pod zem. Alebo aspoň pod tento výťah.
- Nič sa nedeje. Stalo sa. Aj keď ste to naozaj mohli asi radšej urobiť tak, ako som Vám hovoril.
- Ako? - zareaguje zúfalo a podráždene.
- Takto, aha.
Rozopínam si rifle, postavím sa do rohu kabínky a vyťahujem pomaly tvrdnúceho vtáka, lebo to, čo som uvidel, ma dosť vzrušilo. A tiež už mi treba čurať. Namierim do medzery medzi výťahom a šachtou a uvoľním sa.
- To nie je fér!
Vykríkne tak potichu, pristúpi ku mne bližšie a strčí mi strikajúceho vtáka do nohavíc. Prúd moču som už nestihol zastaviť a vyzerám teraz podobne, ako ona.
- Nie, to teda nebolo fér! A ani nebolo fér, že si videla a držala môjho vtáka a ja tvoju šušku nie!
Otočím sa k nej, opriem ju o stenu výťahu. Nebráni sa, dokonca sa mi zdá, že sa usmieva. Rozopínam jej rifle a strkám ruku do premočených teplých nohavičiek, opriem o jej vzrušujúce telo a prisávam na ústa. V tom šklbne výťahom a ja len tak tak vyťahujem ruku a zapínam si svoje rifle. Výťah zišiel na prízemie. Zmätene a bez slova vystupujem. Periférne vidím, ako nervózne stláča tlačidlo nejakého poschodia a odchádza hore. Nestihol som si vypýtať ani číslo. Aj keď neviem, možno je rada, že naše výťahové dobrodružstvo už skončilo.
Idem do pivnice, mám tam nachystané veci, čo sme mali brať na chalupu. Ale nešli sme, žena si vonku na šmykľavom chodníku vyvrtla členok. Aspoň že sa mám do čoho prezliecť. Neviem, čo by si o mne pomyslela, keby ma uvidela v takomto stave. Aj keď podľa mňa si nevšimne ani iné nohavice, nevšimla by si hádam ani orúžovaného vtáka. Kedy sme to vlastne naposledy spolu…? Nič, ked prídem domov, pôjdem sa zohriať pod teplú sprchu. Spláchnem zo seba moč aj divoké myšlienky.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
Ak treba koniec:
Vchádzam do bytu. Doslova mi zaskočí, keď uvidím v predsieni vysoké úzke čizmy na vysokom opätku.
- Ahoj, už si doma?
Počujem ženu z obývačky. Vojdem do dverí a vidím moju spolucestujúcu z výťahu, ako sedí v pod dekou na sedačke. V tvári sa jej striedajú farby rakúskej vlajky.
- Toto je moja kolegyňa Ema. Priniesla mi práve nejaké veci na spracovanie.
- Dobrý deň, ja som..Ema..
Krvi by sa v nej človek nedorezal. Pozerám na ňu a na jej dlhé nohy vyčuhujúce z manželkiných, jej zjavne krátkych, teplákov.
- Dobrý deň, ja som Peter. Usmejem sa na ňu a zároveň zachytím jej udivený pohľad na moje suché nohavice.
- Predstav si, keď zaparkovala popri ceste, práve išiel okolo autobus a ten debil ju celú ošpliechal, musela som jej dať oprať rifle, mala ich komplet od tej sračky, čo je vonku. Ak ti nevadí, zostane tu chvíľu. Dala som ich na rýchly program, potom jej ich prosím ťa daj do sušičky.
Takže takto, vy ženské! Ani sa jej hlas nezachvel. Profesionálna klamárka. Ktovie, v čom ma ešte takto klame..?
- V pohode, jasné. Ema, dáte si aj čaj?
- Ďakujem, rada, je mi ešte trochu chladno. Ale nemusíme si vykať. Aký máte? Ten čaj samozrejme…
Dodá, keď jej dôjde ten dvojzmysel.
- Ja neviem, je ich tam veľa. Ovocné, čierne, bylinkové..
- Keď môžem, idem si vybrať. Nech nemusíte, teda nemusíš behať so všetkými. Jana ty seď, keď ťa boli tá noha...