Čubkopes

„Kde si ty potkan?!“ – Madam zvrieskla a jej hlas sa niesol stenami sídla ako ozvena až do chladnej pivnice, kde som ležal. Prudko som sebou trhol a vtedy som si uvedomil, že som zaspal. Rýchlo som vyskočil na nohy a bežal po schodoch hore k svojej panej. Nedošiel som však ďaleko. Madam stála pred schodmi, opierala sa pravou rukou o zábradlie a v ľavej ruke držala bič. Rýchlo som padol na kolená a sklonil hlavu na pozdrav.

„Ty malý kus hnoja, čo si o sebe vôbec myslíš?! Vyspávať dlhšie než ja?! ...“ – spustila Madam svoj monológ, a keď skončila, osmelil som sa a prehovoril som – „Prepáčte mi to Madam. Veľmi sa ospravedlňujem. Ručičky i nožičky Vám úctivo bozkávam a prosím o odpustenie. Sľubujem, že sa ... “

„Mlč ty smrad! Na tvoje výhovorky nie som zvedavá. Vieš, čo robím s takými, ktorí ma neposlúchajú?! “ – nestihol som dokončiť vetu, lebo ma Madam prerušila a hoci mi položila otázku, vedel som, že na odpoveď nečaká. Chvíľu mlčala a ja som sa triasol od strachu, čo nastane. Zrazu som počul, ako sa Madam začala nahlas smiať. Jej smiech znel strašidelne a niesol sa sídlom ako ozvena, no tentokrát oveľa silnejšia, než keď to počujem z tmavej pivnice.

„K nohe, ty smrad!“ – zakričala na mňa, keď sa prestala smiať. „Stop!“ – to myslíš vážne, ty šašo? Takýto zafúľaný ako prasa z chlieva chceš ísť ku mne?! Okamžite sa presuň do svojej kúpeľne!“ – strčila do mňa bičom a zasmiala sa znova, tentokrát nad tým, ako slovo kúpeľňa vyslovila. Samo o sebe to totiž znelo komicky, pretože moja kúpeľňa bola súčasťou pivnice, maličký kútik oddelený múrom a jediné, čo by ste tam našli, bola hadica.

Madam kráčala za mnou a hnala ma bičom, keď som schádzal po schodoch do svojho priestoru. „Si pomalý! Slimák je k tebe rýchlejší!“ – kričala na mňa a vzduchom sa niesli švihy biča, ktorý tu i tam plieskal letmo o môj zadok.

„Čelom k stene, ty potkan!“ – skríkla na mňa, keď sme zišli do pivnice. Do ruky vzala hadicu, otočila kohútikom a na mňa vytryskla smršť ľadovej vody. „Na prasce je najlepšia ľadová voda.“ – povedala Madam a nahlas sa smiala. Vedela, že studenú vodu nemám rád a bavilo ju takto ma trýzniť. „Teraz si už čistý, ty prasa z chlieva!“ – vypla vodu a zvuk jej opätkov naznačoval, že sa odo mňa vzďaľuje.

Triasol som sa od zimy, čupol som si do kúta a tvár som skryl do dlaní. Premýšľal som, ako sa odtiaľ dostanem, ale po chvíli som si uvedomil, že je to bez šance. Iba Madam určuje, kedy ma prepustí zo svojich služieb, rovnako tak, kedy ma odomkne z pásu a dovolí mi striekať. Pozbieral som v sebe posledné zvyšky nádeje, ktoré som v sebe mal, zhlboka som sa nadýchol a vykročil som za Madam. Rozhodol som sa, že budem ten najlepší, najposlušnejší a najvernejší otrok, akého Madam mala.

Nádej sa však rozplynula, keď som si uvedomil, že Madam na mňa čaká na schodoch. Sedela hore, rozkročená a mne sa naskytol výhľad na jej oholenú piču, ktorá sa tu i tam leskla od vlhkosti. Rýchlo som padol na kolená, sklonil hlavu do zeme a ruky dal za chrbát. „Povedz mi“ – začala Madam potichu, nadýchla sa a pokračovala – „čo si ty vôbec o sebe myslíš?! Váľaš si gule a spíš, keď Madam je dávno hore a ešte máš tú drzosť prísť za mnou dvadsať minút po sprche?! Máš snáď dojem, že my dvaja sme si seberovní?!“

„Madam prep.... “ – chcel som sa ozvať, ale švihom biča ma prerušila, až som sa zľakol a podskočil. „Mlč! Tvoje výhovorky tu nikoho nezaujímajú. Strácaš tým len čas. Si strašný úbožiak. Keď som Ťa objavila, bol si ako gentleman, pekne tvarované telo v krásnom oblečení a súci na pohľad, ale teraz? Si ako kus hnoja a troska.“ – dopovedala Madam a zasa sa nahlas zasmiala nad mojou úbohosťou.

„Líž mi piču! To sú dnes tvoje raňajky aj obed! A za to, že som na teba čakala dvadsať minút, tak sa nad tvojim červom nezľutujem dvadsať dní a lízanie piče bude trvať presne dvadsať minút!“

„Prosím Madam, nie. Dvadsať dní nie.“ – žobral som kľačiac na kolenách so zúfalým hlasom. Dvadsať dní nevybrať môjho, vlastne červíka Madam z pásu a nemôcť striekať. To je pre mňa ešte väčším utrpením než ľadová sprcha.

„Čuš otrok! Takí ako ty dávno stratili právo myslieť, vyjadrovať sa a vyjednávať. Platí, čo som povedala a teraz prilez ku mne. Madam je nadržaná a potrebuje mať piču uspokojenú!“

Po štyroch som vyliezol po schodoch k nej a hlavu strčil do jej rozkroku. Piču mala mokrú a roztúženú a chvíľu sa mi zdalo, ako slastne pri tom pradie. Z myšlienok ma však prebralo trhnutie hlavy, keď medzi prsty ma chytila za bradu a tvár nasmerovala smerom k sebe. „Pozri sa na mňa, ty úbožiak! Máš pocit, že takto vyzerá uspokojená Madam?!“ – pustila moju bradu zo zovretia a než som stihol čokoľvek povedať, z celej sily mi dala na líca dve facky, ale také silné, až mi trhlo hlavou a zabolela ma sánka. „A teraz ma odpros, ty úbožiak!“ Sklonil som sa k jej nohám, pobozkal ju na nohy a prosil o odpustenie.

„Strať sa mi z očí. Si zbytočný a nudíš ma. Ani piču lízať nevieš!“ Odstrčila ma od seba a postavila sa. Zvuk vzďaľujúcich sa opätkov naznačoval, že Madam odchádza. Keď sa stratila z dohľadu, postavil som sa a pustil som sa do svojich otrockých povinností.

„Aport, drep, kolená a zaštekaj!“ – počul som v ozvene hlas Madam a za tým nasledoval hurónsky smiech, ktorý sa niesol celým sídlom.

„...haf, haf haf“ – zaštekal som na záver jej povelov.

„Ty môj čubkopes.“ – vyslovila Madam a schuti sa zasmiala na mojej úbohosti. Zbadal som ju na poslednú chvíľu, ako sa opiera o rám dverí a pripaľuje si cigaretu. „K nohe!“ – pokynula na mňa. Ja som okamžite kľakol na kolená, priplazil sa k jej nohám, poslušne otvoril ústa ako u zubára a čakal, kedy mi dovolí moju otrockú papuľu použiť ako svoj osobný popolník.