V putách... po tretí raz

"Kurva si, tak sa podľa toho aj správaj.“

Pošepol mi tak blízko do ucha, až som pocítila jeho jemné strnisko (zakázala som mu holiť sa) a teplý dych.

Zamrazilo ma až do morku kostí. Niečo pichľavé ma bodlo v podbrušku, prešlo cez žalúdok a pristálo v srdci. Nemohla som sa nadýchnuť. Putá ma začali rezať a celá táto situácia mi začala byť nepríjemná. Doprdele aj s tvojimi zvrátenými fantáziami! Myslíš, že to robím kvôli tebe, aby som si ťa udržala alebo čoo? Kričala som v duchu, lebo hovoriť som mala zakázané. Taká bola dohoda. A tie dodržiavam... robím to preto, lebo-

Podišiel ku mne znovu. Zacítila som jeho dráždivú, omamnú vôňu, ktorá ma privádzala do stavov šialenstva aj zúfalstva. Nie tentoraz. Už som bola trochu zvyknutá aj vycvičená. V duchu som sa zasmiala: Ach, táto vôňa je teraz moja! Patrí len mne! Sklonil sa ku mne, a pretože videl, čo jeho slová so mnou urobili, začal ma bozkávať na krku takým spôsobom... bola to vlna, hotová smršť. Bolo mi ukradnuté, či by nás niekto vymákol, priateľka, manžel, deti... na ničom inom nezáležalo.

„Uvoľni sa, dôveruj mi...“ no jasné, ako sa môžem uvoľniť, miestnosť je chladná, putá sú studené...

Odišiel odo mňa, nechal ma vzdychať. Prešiel do zadnej časti miestnosti, zohol sa a otvoril dvierka na kachliach. Až teraz som si všimla, že sú tu nejaké kachle. Odhrnul zástenku, bolo tam drevo. Pozrel sa na mňa a venoval mi utešujúci úsmev. Trhla som nepokojne rukami, až to zaštrngalo, no on ma ihneď schladil prísnym pohľadom.

Teraz do kachlí ukladá drevo, zakladá oheň. Pod jeho šikovnými prstami sa oheň rýchlo rozhorí a postupne sa vzduch aj atmosféra v miestnosti začne meniť. Uvoľním sa, ale mysľou mi ide... keď teplota stúpne príliš vysoko, čo sa asi bude diať??

Vnímala, ako sa mení tvar miestnosti, akoby sa všetko hýbalo a strácalo jasné kontúry... všetko je energia a... Spôsobil to oheň? Dal jej niečo do nápoja, to snáď nie. Kontrola nad situáciou je fuč a ona sa bude musieť odovzdať plynutiu, hľadať záchytné body, maják, ako sa doplaviť bezpečne k pobrežiu... alebo aj nebezpečne. Veď o to tu ide. Vyjsť mimo zabehané koľaje. Posunúť svoju odolnosť zase ďalej. Kam? To nikto nevie. Cesta je (asi) nekonečná.

Všetko je energia, všetko sa vlní, mení tvary, nič nie je stále... nič v tomto živote. Ako keď k nej podstúpi a pierkom jej začne prechádzať po prsiach, krúži okolo bradaviek, dosť dlho na to, aby sa začala trhať... aby jej telo reagovalo... potom prejde po brušku až k pupku, nachvíľu pokračuje a potom prechádza nižšie a nižšie... páči sa mu, keď nie je celkom vyholená ako malé bábätko, keď môže prechádzať po drobných chĺpkoch, aspoň na jednom mieste... Dych sa jej vzápätí zrýchľuje a táto poloha a to, že nemá nič pod kontrolou, jej totálne mení hormonálnu hladinu, vníma ako je všetko prepojené, a hoci on stojí tak blízko, ich telá sú oddelené... no aj tak sú jedným. Tento koncept je viditeľný len pre vnútorný zrak, ak mi rozumiete.

On vie, čo chcem, on ma chce uspokojiť, chce mi to dať, tak ho to rajcuje... nachystala som sa naňho, voniam, som zvodná, som dnes vo veľmi pomalej, prijímajúcej energii, hravej, tvorivej, plná emócií, ktoré teraz ožívajú... aj tým, čo mi dal do nápoja. Nemusím všetko vedieť, všetko pomenovať a zaradiť, chcem sa nechať unášať prúdom, túžim po spojení, ale nepotrebujem doplniť, som celistvá...

Plamene v kachliach olizujú drevo svojím typickým spôsobom. Zajtra bude voňať po kachliach, po spálenom dreve, ktovie, čo všetko iné ešte zhorí...

Pobozkal ju tam dole, dosť hlboko, dosť vášnivo, ale nezostal... Mlčky sa zdvihol a šiel ku kachliam. Usadil sa do kresla. V tvári arogantný a posmešný výraz. Mal odtiaľ dobrý výhľad. Na ňu, ako tam visí priviazaná v putách.

„Si sukin syn, vieš o tom. Čo mi to robíš?“ vzdychala, hnevala sa, občas sa trhla. Mala pootvorené pery, potrebovala teraz dostatočnú zásobu kyslíka... Nemohla sa naňho pozrieť, lebo by jej bolo ešte horúcejšie, ako je... lebo vášeň, ktorú cíti, by ju premohla, len aby nezačala prosíkať, aby dokončil, čo začal... tak hrozne ho chce...