Nevinné potešenia - Cyklisti I.

Letné ráno je ako stvorené na výlet. Vzduch je teplý, no nie dusný, a na oblohe sa lenivo prevaľuje pár chumáčov mrakov, ktoré vrhajú osviežujúce tiene na krajinu. Samo sa usmeje – konečne má voľný deň a počasie mu praje. Bez váhania sa pustí do prípravy bicykla. Dnes si chce svoj obľúbený cyklistický okruh vychutnať naplno. Táto trasa patrí medzi jeho obľúbené. Terén nie je náročný, no cesta je dlhá a ponúka množstvo miest na oddych či obdivovanie krajiny. Jedno z nich má obzvlášť rád – odlišuje sa od ostatných. Leží mierne bokom od hlavnej trasy, skryté pred zrakmi ostatných. V tomto období tam vždy natrafí na niečo zaujímavé.

Samo si oblieka svoje obľúbené cyklistické oblečenie. Vie, že v ňom vyzerá dobre – a páči sa mu ten pocit. Je veľký chlap, s pevným telom vyformovaným rokmi manuálnej práce. Mužné čierne ochlpenie kontrastuje s hladkou látkou dresu, jeho výrazné tmavé oči dopĺňa hustá, starostlivo upravená brada.

Po prvých kilometroch úplne vypne hlavu a nechá myseľ odpočívať. Užíva si jazdu známymi úsekmi, tentoraz však nezastavuje na obvyklých miestach. Pedáluje nepretržite niekoľko kilometrov, bez zastavenia, bez prestávky. Cesta je príjemná, nepotrebuje ju prerušovať.

Na tejto cyklocestičke mimo miest a väčších obcí býva väčšinou sám. Aj preto okamžite zbystrí, keď v diaľke zbadá ďalšieho cyklistu. Zreteľne ho dobieha. Udržuje rýchlejšie tempo, aby si ho lepšie obzrel. Športová postava, priliehavý dres, plynulý pohyb. Samo spomalí tesne pred ním. Nie preto, že by musel – ale preto, že chce. Je pravda, že aj terén je v tomto úseku horší, vysoká burina zasahuje do cesty, predbiehanie by bolo riskantné. Ale aspoň si oddýchne od vyššieho tempa a využije chvíľu na nenápadné pozorovanie. Druhý cyklista ide vyrovnane, ale jeho dravý štýl prezrádza, že je skúsený jazdec.

Takto pokračujú niekoľko kilometrov. Keď sa konečne naskytne príležitosť, Samo dupne do pedálov a pustí sa do obiehania. Pri predbiehaní sa ich pohľady na sekundu stretnú. Druhý cyklista sa mierne pousmeje – či už zo zdvorilosti, alebo ako tichý signál, že o Samovej prítomnosti vedel už dávno. Letmé kývnutie, rýchle „čau“, podvihnutie ruky.

O chvíľu už Samo vedie. Drží si stabilné tempo, vietor mu sviští okolo uší, no myšlienky mu utekajú späť k momentu, keď predbehol toho druhého cyklistu. Zvedavo sa obzrie.

A je tam. Stále. Nie je nalepený priamo na ňom, ale drží sa v ideálnej vzdialenosti na to, aby využil jeho tempo a kryl sa v závese. Skúsený jazdec, uvedomí si Samo. Vie, čo robí. Samo sa pousmeje. Takže si ho len tak nenechal ujsť. Možno je to len praktická jazdecká stratégia... ale možno aj nie.

Pomaly sa vracia k pravidelnému šliapaniu, no teraz si je oveľa viac vedomý toho, že nie je sám. Každé slabé zašušťanie kolies za sebou, každý drobný záchvev vzduchu, keď sa pohne len o kúsok inak, mu pripomína prítomnosť toho druhého. Idú takto ďalšie kilometre. Bez slov. Len dych, tempo a tiché mechanické zvuky bicyklov. Samo cíti, ako sa mu srdce rozbieha trochu viac, než by bolo nutné.

A potom zrazu niečo nie je v poriadku. Ten za ním akoby strácal tempo. Kolesá za ním nešuchocú tak pravidelne ako predtým. Možno sa unavil? Alebo sa niečo stalo?

Samo nepremýšľa. Len inštinktívne trochu povolí. Uvoľní nohy, vynechá pár zašliapnutí pedálu. Nespomalí tak, aby to vyzeralo nápadne, ale práve dosť na to, aby mu dal šancu znova sa dotiahnuť.

Nič.
Na chvíľu má pocit, že by mal zastaviť úplne, počkať, uistiť sa, čo sa deje. Ale vzápätí sa v ňom ozve druhý hlas. Prečo? Nemajú spolu nič spoločné. Bol to len náhodný jazdec, ktorý chvíľu využil, že Samo rozrážal vzduch v jeho prospech. Nič viac. A tak ide ďalej. Má pred sebou ešte veľký kus cesty.

Ďalších pár kilometrov v nohách, vietor mu príjemne chladí spotenú pokožku a v ústach mu znie tiché pohmkávanie známej melódie. Už ani nerozmýšľa nad tým, či sa ten druhý ešte drží niekde za ním. Možno áno, možno nie. Už na tom nezáleží. Jeho myseľ sa pomaly presúva k inému cieľu. K miestu, na ktoré sa vždy teší.

Nie je to len zastávka na oddych. Nie je to len výhľad do krajiny alebo chvíľa samoty v prírode. Je to jeho malý únik – priestor, kde môže vypustiť zo seba všetko, čo sa v ňom za posledné dni nahromadilo. V nohách cíti únavu, ale zároveň príjemné mravčenie očakávania. Všetko sa v ňom pomaly uvoľňuje, ale zároveň v ňom rastie iné napätie. To, ktoré nevyvolali kilometre v sedle bicykla. To, ktoré v ňom ticho pulzuje už niekoľko dní.

Už len pár minút a bude tam. V hlave sa mu už odohrávajú možné scenáre. Vie, čo príde – alebo skôr, čo by mohlo prísť. Samo nie je ten, kto sa bezhlavo vrhá do iniciatívy. Nikdy taký nebol. Radšej necháva, aby veci prišli k nemu. Aby ho objavili, obdivovali. Je to zvláštna hra. Trochu pasívna, no zároveň úplne vedomá. Keď na nikoho nenarazí, nebude to problém. Uvoľní sa, natiahne osušku a oddá sa slnku. Nahý, bez zábran. Slnko na koži, teplo, ktoré ho celého obalí, pocit, že na chvíľu zmizol zo sveta. Že je len on a táto chvíľa. Ale možno… možno predsa len nebude úplne sám. Nikdy dopredu nevie, čo sa tu stane. Možno nič. Možno všetko. Už len pár minút a uvidí.

Samo zoskočí z bicykla, prehodí ho cez plece a vykročí cez pole. Smeruje k zhluku kríkov, ktorý sa rozprestiera uprostred zvlneného mora obilia. Slnko na oblohe vrhá krátke tiene a vzduch je presýtený letným teplom. Pod nohami cíti jemne udupanú cestičku. Nie je jediný, kto sem chodí. Toto miesto je zjavne známe, a pritom zostáva zahalené tajomstvom.

Samo prechádza pomedzi kríky a jeho vnímanie sa priostruje. Skenuje okolie, akoby skúmal každý detail, viac než kedykoľvek predtým. Každý tieň, každý pohyb vetvičky v miernom vánku. Niečo v ňom sa napína – azda očakávanie, azda len podvedomé hľadanie. Zastaví sa a skúmavo prebehne pohľadom posledné možné miesta, kde by niekto mohol byť. Nič. Prázdnota. Možno je to úľava, možno sklamanie. Uprostred čistinky stojí stará prečerpávacia stanica – nefunkčná, opustená. Čas ju obral o dvere aj okná, zanechal len surové betónové múry s dvoma čiernymi otvormi. Akoby oči prázdneho, zabudnutého obra. O niekoľko metrov ďalej sa týči mohutný dub. Pevný, s hrubým kmeňom, vrásčitý ako starý muž. Samo si k nemu opatrne opiera bicykel, ponaťahuje sa a ešte raz premeria okolie. Chce si byť istý, že je naozaj sám. Až potom zamieri dnu.

Vo vnútri ho víta chlad a ticho. Steny sú pokreslené, popísané, škvrnité od času aj ľudských zásahov. Mnoho Samuelových predchodcov tu zanechalo nejaký odkaz. Samo pomaly kráča miestnosťou, prstami prechádza po drsnom betóne. Žiadna zmena od poslednej návštevy. Len v rohu zbadá dopitú fľašku a niekoľko použitých vreckoviek. Nemusí hádať, aký osud ich postihol. Pousmeje sa popod fúz – presne ten úsmev, ktorý robí rád. Vie, že mu pridáva na príťažlivosti.

Pohladí ho zvláštny pocit. Predstaví si, čo všetko sa tu odohralo. Čo sa tu deje, keď tu práve nie je. Myseľ sa mu zatúla k vlastným spomienkam – k tým najpríjemnejším. K dotykom, pohľadom, tichým vzdychom, ktoré toto miesto už zažilo. Telom mu prebehne zvláštne teplo. V podbrušku sa rozlieva jemné vzrušenie, podvedomé, nevyžaduje si okamžitú pozornosť, ale je tam. Pomaly naberá na sile, presne tak, ako má. Ale nemá sa kam ponáhľať.

Pomalým tempom vyšiel von, usadil sa na jediný schod, ktorý oddeľoval stavbu od okolitého terénu, a vytiahol si tyčinku na doplnenie energie. S každým zahryznutím si viac uvedomoval pokoj miesta. Pred ním sa rozprestieralo údolie s mestom, ponoreným do jemného letného oparu. Ticho. Len slabý vánok sa občas oprel do vysokých tráv. Slnko na jeho pokožke bolo ako pozvanie. Príjemné, hrejivé, trochu provokatívne. Možno je práve teraz ten najlepší čas vyvaliť sa na deku. Popoludní sem možno zavítajú ďalší – rovnako naladení ľudia ako on. Ale teraz? Teraz mal toto miesto iba pre seba.

Samko vytiahol z batohu osušku a rozprestrel ju na mieste, kde sa slnečné lúče opierali do nízkych bylín. Príjemná predstava oddychu ho naplnila pokojom. Zhodil rukavice bez prstov a začal si rozopínať cyklistický dres. Zvuk zipsu sa krátko niesol tichom, no nebol jediný. Vzápätí začul tiché zašušťanie lístia, jemné praskanie konárikov. Spoza rohu starej prečerpávacej stanice sa vynoril obrys. Bol mu známy. Jeho cyklistický spoločník.

Samo pocítil krátke preľaknutie, potom vlnu zvedavosti. Ten chlap sem neprišiel náhodou. Ak prerátal čas, ktorý mu trvalo prejsť cez pole, vychádzalo mu, že ho ten druhý musel sledovať už v momente, keď odbočil z trasy. Nebolo pochýb. Prišiel sem za ním.

Samo sa na chvíľu prestal vyzliekať a vykročil dopredu, aby mu vyšiel naproti. V hrudi sa mu miešal nepokoj s nečakaným vzrušením. Neznámy ho už zaregistroval. Krátko zdvihol ruku k pozdravu, prilba sa mu pri pohybe mierne zošmykla na čelo.

„Nazdar,“ zaznelo sucho, no s náznakom úsmevu.

Ten moment bol zvláštny. Ako stretnutie dvoch starých známych, hoci sa nikdy predtým nevideli. Neznámi známi na známom neznámom mieste.

Nazdar,“ odpovedal Samo.

V tej chvíli si nebol úplne istý, či ten chlap pozná tajomstvá tohto miesta, alebo sa len prišiel uistiť, či tu náhodou nie je nejaká lokálna pamiatka, ktorú sa Samo rozhodol obdivovať.

Neodvážil sa pokračovať v tom, čo mal v pláne. Podišiel bližšie, vyceril zuby do úsmevu a podali si ruky.

„Tak čo, prišiel si si oddýchnuť a načerpať energiu?“ opýtal sa Samo.

„Ale, dá sa to tak povedať,“ prikývol muž. „Celkom by sa mi relax pozdával. Mal si dosť vysoké tempo a keď som ťa mal chvíľu za sebou, dal si mi fakt zabrať.“

Samo si v hlave prehrával situáciu ako jazdil za ním. Ako sa mu páčili pohyby jeho tela, na ktoré mal možnosť chvíľu sa dívať. Teraz ho videl ešte lepšie.

Bol to o niečo menší chlap, zhruba v jeho veku. Tiež dobre stavaný. Na tvári niekoľkodňové strnisko, oči ukryté za cyklistickými okuliarmi. Silné plecia, pevné predlaktia. Široké lýtka ohraničené vyššími čiernymi ponožkami, stehná napasované do cyklistických nohavíc.

„Ja som Michal,“ natiahol k nemu ruku. „Som rád, že tu nie som sám. Potešil som sa, keď som videl, že máme naplánovanú rovnakú zastávku.

„Hej? Poznáš to tu?“ pokračuje Samo. Snáď z toho bude nejaký zaujímavý zážitok? Je dosť možné, že obaja chlapi sú rovnako nastavení.

„Nebol som tu, ale poznám z rozprávania,“ odpovedal Michal s miernym úsmevom, takmer hrdo.

Samovi to došlo okamžite. O tomto mieste rozpráva len ten, kto si tu dobre užil, nie niekto, kto prišiel obdivovať lokálnu flóru. V tej chvíli z oboch celkom zreteľne opadli aj posledné zvyšky napätia a neistoty.

Dnes si určite spolu užijú.