Svetlo

„Pod svetlom sviečok“

Večer padal na mesto ako hebký závoj. V jeho byte horeli len sviečky – ich svetlo tancovalo po stenách, po skle pohárov a po jeho tvári. Sedel na gauči v košeli, rozopnutej práve toľko, aby odhalila líniu jeho kľúčnej kosti. Bol nervózny – no zároveň plný očakávania. Vedel, že príde.

Zaklopal. Keď mu otvoril, stál tam – vysoký, istý si sebou, s očami, ktoré hovorili viac než slová. Bez slova vošiel, zavrel dvere za sebou a pohľadom ho pohladil od hlavy po päty.

„Voníš ako spomienka,“ povedal ticho a priblížil sa k nemu. Ich telá sa stretli v objatí, ktoré už dávno patrilo im. Nebola to nová vášeň – bola to tá stará, známa, ktorá nikdy nevyhasla.

Ich pery sa stretli pomaly, akoby si pripomínali, ako chutí túžba. Ruky sa dotýkali s úctou i hladom. Košeľa spadla na podlahu a odhalila telo, ktoré už poznal, no stále ho fascinovalo. Svaly, teplo pokožky, jemné chvenie pri každom dotyku.

Posadil ho na stôl pri sviečkach, ich telá sa spojili ako klavírne tóny v jemnej melódii. Každý pohyb bol výpoveďou – „chýbal si mi“, „potrebujem ťa“, „tu som, celý pre teba“.

Vášnivo, no nežne, sa milovali ako dvaja muži, ktorí vedia, čo znamená byť nájdený. Po všetkom zostali ležať spolu, prepletení, dýchajúc v tichu, ktoré bolo hlbšie než slová.

„Zostaň túto noc,“ zašepkal mu do vlasov.
„Zostanem... a možno aj navždy,“ odpovedal druhý.