Zakázanė

V hustom lese, kde vetvy viseli nízko ako prsty hladných duchov a mechy starých stromov ukrývali prastaré tajomstvá, kráčala sama.
Elara – žena s vlasmi farby čierneho ebenového dreva, očami, ktoré sa leskli ako mesačný lúč na hladine jazera, a telom, ktoré nebolo stvorené pre svet cudnosti. Jej kroky boli tiché, ale cieľ istý. Niečo ju volalo. Možno to bol sen, možno kúzlo. Ale možno len túžba, ktorá v nej tlela už príliš dlho.
Až kým neprišla k miestu, kde stromy ustúpili. Uprostred lesa stál on. Oprel sa o kmeň starého duba, keď ju zbadal – postava vysoká, ramenatá, so striebornými pruhmi vo vlasoch, ktoré sa nedali pripísať veku.
Kael – tulák, vyhnanec, vlk v ľudskej koži, ktorý kedysi ušiel z Rady Temného proroctva. Muž, ktorého dotyk bol zakázaný a hlas znel ako hrmenie pred búrkou.
Ich pohľady sa stretli.
„Hľadáš niečo?“ spýtal sa drsným tónom, pričom oči mu zablúdili po jej tele, ktoré zakrývala len jemná lesná tunika.
Elara sa pousmiala. „Možno. Ale možno som už našla.“
Bez ďalších slov podišla bližšie, akoby ju vôňa jeho kože – divoká, mužná, surová – vťahovala ako jed. Ich pery sa nestretli hneď. Najskôr sa ich telá len takmer dotkli – jej prsia proti jeho hrudi, jej dych proti jeho sánke. A potom...
Kael ju schmatol za pás, drsne, bez otázok. Zodvihol ju, otočil chrbtom k sebe a pritisol k stromu. Jej ruky sa opreli o kôru, z ktorej padal mach, ako keby sama príroda vedela, čo sa blíži.
Jej šaty skončili na zemi.
„Vieš, že toto je zakázané,“ zavrčal jej do ucha, zatiaľ čo jeho ruka prechádzala po jej stehne.
„Zakázané chutí najlepšie,“ zašepkala Elara, keď pocítila, ako sa jeho telo tlačí k nej zozadu. Bolo to surové, naliehavé. Jeho prsty si razili cestu medzi jej polkami, skúmali ju, dráždili, až kým sa celá nezachvela.
Keď ju začal prenikať tam, kde ženy obvykle váhajú, neucukla. Naopak, zastonala. Bol veľký. Hrubý. A nešetrný. Ale to bolo presne to, po čom túžila.
Jej nechty zanechávali stopy na strome, jej dych bol prerývaný a jeho prirážanie tvrdé, rytmické, takmer rituálne. Príroda akoby stíchla, len ich telá vydávali zvuky – vlhké, telesné, nevyhnutné.
„Povedz, že ma chceš takto,“ sykol, keď sa zastavil na hrane výbuchu.
„Chcem ťa,“ vydýchla, „do poslednej kvapky hriechu.“
A on jej to dal.
Elara sa ešte celá chvela, keď sa Kael stiahol. No nenechal jej ani chvíľu na oddych. Otočil ju, chytil ju za hrdlo – nie tak, aby ju dusil, ale tak, aby cítila, že má moc. Jeho oči boli tmavé ako nočná búrka, dych ťažký, ale pevný.
„Ešte si neskončila,“ povedal, skôr ako sa do nej znova vrhol.
Tento raz ju zodvihol, hodil ju na mäkký mach a rozkročil sa nad ňu. Pootvorené pery jej horeli, prsia sa dvíhali, a medzi stehnami už bola celá vlhká, stále pripravená. Jeho prsty boli opäť na nej a v nej — prenikli do nej hrubo, bez úvodu, roztiahli ju doširoka, dráždili bod po bode, kým jej boky nezačali kmitať v slastnom kŕči.
„Ty si...“ stihla šeptať, ale on ju umlčal tým, že jej zatlačil dlaňou ústa.
„Ticho,“ zavrčal. „Len cíť.“
Zatlačil jej nohy až k pleciam a vošiel do nej jedným hlbokým, nemilosrdným pohybom. Narážal do nej tvrdo, rytmicky, až jej celé telo skákalo pod jeho silou. Každý úder bol ako tresknutie blesku — surový, panovačný, neľútostný.
Jej zadok sa dvíhal, prijímal ho hlboko, znova a znova. Ani nevedela, kedy znovu do nej prenikol aj zozadu. Urobil to bez otázok, bez varovania. Len pevne držal jej boky a prenikal do nej tam, kde ju to najviac rozpalovalo.
Zastonal jej do ucha:
„Toto ti už niekto dal? Tak hlboko?“
Zamrmlala niečo nezrozumiteľné, zadržiavaná jeho telom a vlastným výkrikom rozkoše. Vnikal do nej divoko, striedal rytmus, niekedy tvrdý, skoro trestajúci, inokedy pomalý a mučivo hlboký.
Zrazu ju zodvihol, oprel si ju chrbtom o strom a nechal ju samú nasadať na jeho tvrdý úd, zatiaľ čo ju držal za hrdlo a díval sa jej do očí.
„Ukáž mi, ako veľmi si to chcela, Elara. Ukáž mi, že si to zaslúžiš.“
A ona mu to ukázala. Jazdila na ňom ako divá kobyla, boky sa jej vlniť nedokázali prestať, vzlyky slasti sa miešali s vlhkým plieskaním ich tiel.
Kael ju pleskol po zadku tak silno, až sa to ozvalo medzi stromami. A potom znova. A ešte raz. A ona to chcela. Prosila ho o viac.
Keď sa z nej konečne stiahol, otočil ju a vystrekol jej semeno na chrbát, horúce a lepkavé, ako znak vlastníctva. Elara klesla na kolená, dychčala, trasúca sa, zmyselná a celá jeho.
Ale vedeli, že to nebolo naposledy. Temnota v nich ešte neskončila. A les... ich stále sledoval.
Les sa zmenil. Vzduch zhustol, vietor zmlkol, a lístie zlovestne zašepkalo niečo v jazyku, ktorý by ľudia nemali počuť.
Elara stála pri jazierku – nahá, pokrytá kvapkami jeho semena a vlastného potu, hruď sa jej dvíhala a oči jej žiarili, akoby v nich horel mesačný plameň. Kael sa len mlčky díval, jeho hruď sa leskla od potu a jeho oči sledovali, ako voda na jej stehnách pomaly steká medzi nohy.
No niečo ich rušilo.
Zo zeme začal stúpať studený dym. Medzi stromami sa mihol tieň. Nie ľudský. Nie zvierací. Temná bytosť, ktorú Kael dobre poznal – pozostatok starej kliatby, ktorú kedysi spustil jeho krvný rituál.
„Zobudili sme niečo, čo malo spať,“ zamrmlal Kael a natiahol ruku po meč, no Elara ho zastavila.
„Ešte nie...“ zašepkala.
Pristúpila k nemu. Kľakla si do mäkkého machu, kam sa predtým rozlievala jeho rozkoš. Jej pohľad bol oddaný a zároveň dravý. Chytila ho za koreň a jazykom prešla po celej dĺžke jeho tvrdého údu – pomaly, dôkladne.
Kael prudko vydýchol. „Vieš, že to neovládnem...“
Ona sa len usmiala. „To je presne to, čo chcem.“
Začala mu ho sať. Hlboko, bez váhania. Jej pery sa roztiahli okolo neho, a každým pohybom ho brala hlbšie do seba. Pohrávala sa s ním jazykom, zatiaľ čo rukou ho jemne stískala pri koreni.
Zabudla na les. Na tieň. Na všetko okrem neho.
Kael zatínal prsty do stromu za sebou. Jeho boky sa triasli. Vzdychal, tlmene, bolestivo.
„Elar—...“ začal varovanie, ale už bolo neskoro.
S výkrikom rozkoše vybuchol.
Zadržala mu ho v hrdle. Necukla sa. Všetko, čo jej dal, zachytila do úst. A potom — pohľadom do jeho očí — ho pomaly prehltla. Každú poslednú kvapku.
Keď ho opustila ústami, ešte raz oblízala špičku a povedala ticho, skoro uctievane:
„Si môj. A teraz pôjdeme spolu do tieňa.“
Zo stromov sa začali vynárať postavy. Tvory z iného sveta. Volané sexom, krvou a hriechom.
A Elara sa postavila. Nahá, s jazykom lesknúcim sa jeho semenom, s očami divokými a pripravenými bojovať po jeho boku.