Jebačka jak hrom...

Letné piatkové večery zvyknú byť malátnou záverečnou bodkou za týždňom. Ibaže tentoraz sa obloha rozhodla, že sa ešte zabaví: v jednej sekunde sa ochladilo, v druhej niekde nad mestom „prasklo potrubie“ a z neba sa spustil hustý, ťažký lejak.

Sedel som v kolóne na svetlách pri tržnici, stierače sa márne snažili dobehnúť vodnú stenu. Práve som preladil rádio, keď som periférne zbadal pohyb – ženskú postavu v teniskách, s batôžkom na pleciach. Beh v daždi je romantický asi dve sekundy; potom je z neho mokrá, klzká realita. A dievča už bolo premočené na kosť.

Stiahol som okno na polovicu, a kývol som na ňu.

Ja: „Hej! Nechceš úkryt, kým sa to neukľudní?“ Ona (váhavo): „Neviem… k cudzým do auta nesadám.“ Ja: „Ja prežijem. Ty možno ochorieš.“

Nebola typ, čo si len tak sadne k cudzincovi do auta – videl som to na nej. Ale dážď jej stekal zo špičky nosa ako nepodarený vodopád a ja som zacítil vnútorný impulz pomôcť. Po pár sekundách váhania vkĺzla dnu.

V aute bolo hneď dusno od vlhkej horúčavy jej tela a príliš chladnej klimatizácie. Tričko sa jej prilepilo prsia k hrudníku a tá látka – skoro priehľadná – prezradila viac, než by náhodný spolujazdec mal vidieť. Odsunul som ventilátor, aby nefúkal priamo na ňu, a podal som balík papierových vreckoviek zo zásuvky.

Ona (s úškrnom): „To už som zrelá na odškodné, že?“ Ja: „To som nepovedal. Ak teda nestojíš o zápal pľúc.“ Ona: „Pľúca v pohode… horšie dopadne moje ego, lebo vyzerám jak zmoknuté kuriatko.“

Ešte chvíľu sme sa doberali a ja som si všimol, že má na náhrdelníku blesk. Symbolika ma zaujala.

Ja: „Máš rada búrky?“ Ona: „Milujem blesky. Som z tých, čo otvoria okno, keď všetci ostatní zatvárajú a pozerám sa. Ja: „Tak to ti musím niečo ukázať.“

Bývam som kúsok odtiaľ, v novostavbe s verejnou vyhliadkovou terasou na tridsiatom poschodí. Pravdupovediac, po deviatej tam málokedy niekto chodí – pár domácich cez deň, no večer prázdno.

Zaparkovali sme v podzemí. Do výťahu sme nastúpili ticho – zvedavosť napínala vzduch medzi nami. Z batohu som vytiahol suchú mikinu.

Ja: „Býva tam prievan, hodí sa ti vrstva navyše.“ Ona: „Ďakujem… a inak, volám sa Klara.“ Ja: „Pán X. Dnes robím šoféra aj sprievodcu búrkami.“ Klara (so smiechom): „Tak nech je výlet nezabudnuteľný.“

Číslica 30 sa rozsvietila, dvere cvakli. Na chodbe tlmené svetlo, o pár krokov ďalej oceľové dvere na terasu – pootočil som kľúčom, dvere odskočili a vpustili nás do vlhkého nočného vzduchu.

Vyhliadková terasa bola úplne otvorená – len betónová podlaha, nízke oceľové zábradlie a informačná stena s panoramatickou mapou. Vietor prinášal jemné špliechanie dažďa; sem-tam kvapka dopadla na holú ruku či líce.

Z mesta pod nami stúpali svetlá, no na oblohe vládol chaos: mračná, ktoré láskavo osvetľovali blesky. Jeden práve roztrhol severný horizont – Klara sa jemne striasla, ale tvár mala rozžiarenú.

Klara (pološeptom): „To je ono… presne kvôli tomuto milujem búrky. Ticho mesta a ten elektrický výbuch nad hlavou.“ Ja: „Je to ako trailer k filmu, v ktorom hrá len príroda.“ Klara: „A my máme VIP lóžu.“

Postavila sa k zábradliu, oprela predlaktia o kov. Mikinu mala rozopnutú, pod ňou sa ešte stále formovali obrysy mokrého trička. Vietor jej pramene vlasov naháňal do tváre – odhrnula ich a pozrela sa na mňa z profilu.

Ďalší blesk – biele svetlo na zlomok sekundy vytesalo naše telá do ostrých kontúr. Strhol som sa bližšie, len aby som zakryl jej ruky pred chladom vetra:

Ja (ticho, pri jej uchu): „Zimomriavky?“ Klara (s miernym úsmevom): „Z búrky… a možno kúsok aj z teba. Neviem to oddeliť.“

Medzi nami zostalo pár centimetrov. Vietor, dážď, hrmenie – mesto sa javilo ďaleko, my dve postavy na prázdnej plošine.

Búrka gradovala, no čierne mraky sa postupne presúvali a hrom sa vzďaľoval; zostával už len iskriaci okraj frontu. Klara si sadla na nízky múrik, nohami prehodenými cez okraj, a sledovala, ako posledné svetelné jazvy miznú za horizontom.

Klara: „Vždy, keď búrka skončí, je tam chvíľa, keď sa všetko zmení. Vzduch, vôňa, dokonca aj farba mesta.“ Ja: „A človek rozmýšľa, či to ticho patrí jemu, alebo celému svetu.“ Klara (po krátkom tichu): „Vieš čo? Dnes ten svet pokojne zdieľam.“

Usmial som sa, sadol si vedľa a nechal jej hlavu spočinúť o moje rameno. Bol to moment nie veľkej akcie, ale ľudskej blízkosti po spontánnom rozhodnutí, ktorému sekundoval dáždnik neba.

Vzdychla – nie z únavy, skôr z úľavy, že teplo môjho trička porazilo chlad vetra. Ja som cítil, ako sa mi srdce upokojuje rovnakým rytmom, akým kdesi v diaľke dohasínala búrka.

Takto sme tam sedeli, kým posledné kvapky nedopadli na betón – a až potom sme riešili, či dáme mizerné espresso v lobby alebo radšej necháme večer dohrať presne na tejto note.

Posledný hrom už len vzdialene burácal, keď sa Klara nadvihla z múrika. Vietor sa stíšil na vánok, vzduch voňal zmáčaným betónom.

Stáli sme pár centimetrov od seba, ramená sa nám stále dotýkali. Jej pohľad preskočil z oblohy na moje pery – a späť. Zrazu som si nebol istý, kto z nás sa naklonil ako prvý.

Pery sa stretli uprostred: jemný, opatrný, akoby sme si len overovali, či to, čo sa nazbieralo počas búrky, patrí naozaj nám. V druhom záblesku (už len od vzdialenej oblohy) som zacítil na jazyku chuť dažďovej vody zmiešanú s jej dychom.

Bola to krátka iskra, ale o to intenzívnejšia: bozk, ktorý potvrdí, že príbeh práve prešiel z diváckej do hlavnej úlohy.

Rozhodli sme sa pre kávu dole v lobby – aspoň to bol oficiálny dôvod. Po ceste späť sme vkĺzli do výťahu, stlačil som PB a dvere sa zatvorili. Kabína sa rozvibrovala smerom nadol… a v tom momente sa naša zdržanlivosť dorozpadla.

Klara ma pritisla chrbtom o stenu, pery horúce, dych zrýchlený. Jej prsty vkĺzli pod lem mikiny, do dlaní mi padli boky premočených legín.

Výťah klesal – 28 … 27 … – a my sme zápasili s časom:

1. Bozk na krk, ktorý jej vytiahol z hrdla prvý zastretý vzdych.
2. Ruka pod tričkom, palec na bradavke stvrdnutej od chladu aj vzrušenia.
3. Dlaň medzi stehnami, ktorá jej vyrazila z pier tiché „prosím“.

Na 25. poschodí stlačila STOP; kabína sa prudko zviezla na brzdách. V strohom svetle kontroly hľadela na mňa s úškrnom:

„Káva môže počkať.“

Stiahla si legíny, otočila sa chrbtom, predklonila sa a chytila o madlo výťahu. Krátke, rýchle spojenie – dvaja ľudia, ktorí museli uhasnúť iskru skôr, než exploduje. Pár hlbokých prírazov, potlačené stony a napätie, ktoré sa prelialo do rúk zvierajúcich kov.

Keď sme znova spustili výťah, obaja sme dýchali prudko, ale tvárili sa takmer uhladene; len pohľady prezrádzali, že toto bolo len predjedlo. Zmačkol som 29. poschodie.

Espresso z lobby sme nechali tak; cesta k môjmu bytu trvala možno minútu, no vzduch medzi nami pulzoval hodinami zadržovanou túžbou.

Dvere sa zavreli, topánky ostali kdesi pri prahu. Mikina letela na stoličku, jej mokré tričko na dlažbu v chodbe. Tri zmyslové praktiky plynuli jeden do druhého:

1. Orálny štart – Kľačal som pred ňou pri kuchynskej linke, jej chrbát k doske. Jazykom som kopíroval krivku vnútornej strany stehna, až kým mi stehná nezovrela hlavu a dych sa neroztriasol v krátkych, rýchlych vlnách.

2. Cowgirl na pohovke – Posadil som sa, ona mi nasedla obkročmo. Ruky mala na mojich ramenách, vlasy padajúce v prameňoch; pohybovala sa pomaly, vedome, hľadela mi do očí a každým sklzom hlbšie si vzala kontrolu. Keď sa blížila, chytil som ju za pás, nechala sa viesť, telo sa jej roztriaslo a zvuk, ktorý vydala, bol krátky, no úplne úprimný.

3. Záverečné finále pri okne – Prešli sme k panoramatickému oknu, mesto pod nami stále odkvapkávalo po búrke. Oprela sa dlaňami o sklo, ja som si ju vzal zozadu; rytmus navádzali naše zrýchlené odrazy v nočnej štreke za sklom. Keď som sa uvoľnil, zovierala prsty na rukách a nohách a vydychla dlhým, prerývaným šepotom, akoby ešte cítila dozvuk hromu v hrudi.

Ležali sme na postely pri otvorenom okne dokorán, nahá pokožka chladila po horúcej rezonančnej vlne. Vonku sa mraky rozprchli; pramienok vetríka priniesol vôňu mokrého asfaltu z diaľky.

Klara si oprela hlavu o môj hrudník, prstom mi kreslila pomyselné blesky po pokožke.

Klara (ticho): „Na takýto ‚úkryt pred dažďom‘ som sa v živote netešila.“ Ja: „Príroda vie napísať scenár lepší než Netflix.“ Klara (s úsmevom): „Takže budúci týždeň – opäť predpoveď búrky?“ Ja: „Objednávam ju na piatok o siedmej. A tentoraz si dáme kávu skôr… alebo neskôr.“

Smiech sa nám zmiešal s doznievajúcim tikotom dažďových kvapiek na parapete. A my dvaja sme v tichu vedeli, že ak sa počasie nepostará, nájdeme iný dôvod, aby sme sa zasa dostali do rovnakého výťahu – a možno ho znovu zastavili na polovici cesty.