Prvá báseň - ONA

Bola noc ako každá iná,
v posteli len ležala,
vedela, že je neverná a vinná,
na manžela čakala.

V útrobách svojich myšlienok,
myslela na iného,
vzkriesil v nej plamienok,
niečoho mocného, nového.

Váhala, či má spať alebo nie,
dlhé bolo veru čakanie.
Manžel prišiel, mĺkvo stál,
v ruke držal svoj grál.

Chcel byť uspokojený,
stál mu a bol pevný.
Nevnímal jej túžby, sny,
takto sa to vlieklo noci, dni.

Aby už mohla spať a snívať,
urobila čo chcel,
nemohla sa už naň viac dívať,
tak si ju oprel.

Pri rozkoši skoro vykríkla,
meno milenca svojho,
už len si trošku povzdychla,
nad vyvrcholením toho svojho.

Po akte však túžila,
aby sa aj jej venoval,
možno by to všetko zmenila,
ak by o ňu aj trošku bojoval.

Povedala mu, po čom túži,
nech jej s jazykom po klitorise krúži.
Po rokoch sa jej opäť venoval,
ako keby milenku mal.

Nebýval taký v minulosti.
Prečo prišla taká zmena?
Prebudila v ňom divé zviera?
Mala už pochybnosti.

Ráno sa spýtala,
prečo taká zmena nastala.
Zistil, že vraj milenca má
preto nech už nehľadá,
doma sa jej povenuje,
aby si nemyslela, že ju už nemiluje.