Týždne v odlúčení

Pokračovanie príbehu kapitolou, ktorá plynule nadväzuje na predošlú časť "Túžba v očiach" ...

Bol to náročný mesiac. Mítingy, letiská, preplnené hotely, dni zlievajúce sa do seba. Do Nitry som sa dostal vždy len na víkend – unavený, vyčerpaný, no vždy s vnútornou naliehavosťou byť doma. Byť s ňou. Počas týždňa sme sa s Ladou počuli každý večer. Volávala mi často ešte s mokrými vlasmi po sprche, zabalená len v deke. V pozadí som počul tlmený šum večerného bytu – ticho, ktoré v sebe nieslo istý smútok. Na začiatku mi rozprávala o brigáde v právnickej kancelárii, o tom, ako sa snaží nabehnúť do nového režimu. No po niekoľkých dňoch sa v jej hlase objavilo čosi iné. Nepokoj. Túžba.

„Vieš, že mi chýbaš,“ povedala mi raz, keď sme spolu ležali každý na inej strane obrazovky. „A nie len tvoj dotyk. Ale aj energia. Intenzita. Ten pocit, keď sa na mňa pozeráš…“
Mlčal som a nechal ju hovoriť. Lada bola vždy otvorená. Ale teraz som cítil, že vo mne skúša niečo pomenovať, s čím sama ešte nemala skúsenosť.

„Už pár dní cítim, že potrebujem viac. Nie len teba… Ale aj… niekoho, koho ešte nepoznám. Dievča. Mláďatko. Tú moju vysnívanú. Niekedy sa prichytím, že sa vo fitku obzerám, či si ma niektorá nevšimne. Alebo len tak sedím v Mlynoch s kávou a sledujem, ako sa pohybujú medzi výkladmi… Ako si upravujú vlasy, ako sa smejú…“
Nehovorila to so zahanbením. Naopak – bol v tom hlad, ktorý si prestala cenzurovať. A ja som ju počúval s jemným pulzovaním medzi nohami a súčasne s tichým obdivom. Bola úprimná. Bola odvážna. A bola stále moja.

„A večer? Čo robíš, keď sa vrátiš domov?“ opýtal som sa raz, potichu, v tme hotelovej izby.
„Zhasnem,“ odpovedala bez zaváhania. „Zhasnem, pustím si jemnú hudbu a hladím sa… Predstavujem si dotyky, ktoré mi chýbajú. A čím častejšie na to myslím, tým viac sa mi v predstavách objavujú mladé študentky, ktoré som počas dňa videla v meste.“ Povedala to tak pokojne, až mi naskočila husia koža.

„Niekedy si predstavujem, že ma pozoruješ, ako sa dotýkam. Že ma vedieš hlasom… a niekedy…“ – na chvíľu stíchla – „…že sa ku mne niekto pridá. Že ju privedieš so sebou. A ja ju najprv bozkávam pred tebou, potom ju pomaly rozbaľujeme… a ty sa len opieraš o rám dverí a usmievaš sa… Vieš, že ju chcem. Vieš, že si ma už pripravil. A len čakáš, kým vás poprosím, aby ste si ma vzali.“ Po tom telefonáte som zaspal s pulzujúcim napätím, akoby moje telo chcelo byť okamžite pri nej. Vedel som, že tie večery trávi v tme, sama, ale nie osamelo. Každý jej dotyk bol v tej chvíli vlastne aj môj. Každý jej výdych zdieľaný.

No napriek všetkému, hľadanie tej druhej neprinášalo ovocie. Lada bola aktívna, otvorená, no zároveň náročná. Nešlo jej o povrchné flirtovanie. Túžila po spojení. Po niekom, kto by vedel počúvať. A cítiť.
Každý večer sa vrátila domov sama. A potom zhasla.

V utorok mi zdvihla telefón hneď po druhom zazvonení. Jej hlas bol tlmený, mäkký, akoby už ležala v posteli, prikrytá až po krk.

„Chceš vedieť, čo sa mi dnes preháňalo hlavou?“ spýtala sa, bez úvodu. V hlase mala zvláštnu mäkkosť. Nespýtal som sa prečo – len som odpovedal, že áno. Pravdou bolo, že som už mal zhasnuté, len som čakal na jej hlas.

„Predstavila som si, že si doma,“ začala pomaly. „Sedíš v kresle oproti posteli. Pozeráš sa na mňa. A ja… nie som sama.“

Nasledovalo krátke ticho.

„Vedľa mňa je dievča. Mladá, možno o tri-štyri roky mladšia ako ja. Taká útla. Vnímavá. Neistá, ale zvedavá. Má vlasy spletené do voľného vrkoča a oblečenú len bielu košeľu, ktorú som jej požičala. Tvoj pohľad ju znervózňuje, ale zároveň z nej robí niečo iné… poddajnejšie.“
Zvlhlo mi hrdlo, ale nenarušil som ticho. Len som počúval.

„Sedíme na posteli a ja sa na ňu dívam – priamo do očí. Hovorím jej potichu, čo všetko ju čaká. Vysvetľujem jej, že sa nemusí báť. Že ju nikto nebude súdiť. Že dnes večer môže len prijímať.“

„A čo robíš?“ zašepkal som.

„Položím ju na chrbát, rukou jej prejdem po stehne. Jemne, akoby som hladila porcelán. Cítim, ako sa jej zrýchli dych. Zopnem jej ruky nad hlavou. Je taká krehká… ale dôveruje mi.“

„Pomaly jej rozopínam košeľu. Tvoje oči nás sledujú, ale ani sa nepohneš. Len dýchaš.“
„Keď jej pery prvýkrát pohladím tými svojimi, vzdychne. Naširoko otvorí oči, akoby chcela pochopiť, čo sa s ňou deje. Ale ja jej to nedovolím. Nepýtam sa, len pokračujem. Jemne jej sajem bradavku, potom druhú. Je celá napätá. Moje prsty medzitým kĺžu nižšie… pomedzi nohy… a nachádzajú ju úplne otvorenú. Mokrú. Tak veľmi pripravenú, až sa mi chce smiať.“

„V tej chvíli sa pozriem na teba. A ty len kývneš hlavou. Nezasiahneš. Vieš, že si ju mám celú vziať.“
„A ja to urobím. Položím sa medzi jej nohy. Najprv len jemne perami obkresľujem vnútorné stehná. Dychom jej hladím kožu. Trvá to dlho, zámerne. Sledujem, ako sa jej telo chveje, ako sa jej boky podsúvajú vyššie, až kým nezachytím jej vôňu. Teplú. Sladkastú. Nevinnú. A potom ju ochutnám. Pomaly. Celou plochou jazyka. Našla som presne ten rytmus, ktorý potrebovala – aj keď to sama ešte netušila. Trhá sa jej dych, chveje sa jej hlas. A ty, pán môj… ty stále mlčíš.“

Na chvíľu zavládlo ticho. Počul som, ako sa nadýchla. A potom pokračovala hlbším tónom.

„Držím jej boky, keď sa začne vlniť. Vsunula som do nej prst. Jeden, potom druhý. A cítila som, ako sa mi pod rukami láme. Ako sa celá rozpadáva v rozkoši, akú ešte nepoznala. Na jazyku som cítila jej prvý výbuch – krátky, krehký, ale nádherný. A ja som ju nevypustila z úst… len som ju prijímala celú. A ona sa mi rozplakala medzi stehnami. Keď som sa nad ňu vrátila, položila hlavu na moje rameno. Celá roztrasená, ale pokojná. Počula som, ako si sa konečne nadýchol. A vedela som, že sa usmievaš.“

Ladina fantázia ešte chvíľu doznievala v našom tichu. V mojom slúchadle sa ozýval len jej spomalený dych, občasné šuchnutie periny. Aj keď som bol stovky kilometrov od nej, cítil som ju. Ako keby ležala vedľa mňa – rozhorúčená, vlhká, s rozžiarenými očami a jemným úsmevom na perách.

„Si tam ešte?“ zašepkala. Jej hlas bol teraz mäkší, zraniteľný.

„Som. Celý čas,“ odpovedal som potichu. „Si nádherná, keď mi to rozprávaš. A vieš, že raz si tú predstavu aj zrealizujeme...“

„Raz áno. Kiežby čoskoro,“ odvetila s tichou nádejou. Potom sa zhlboka nadýchla, akoby potrebovala uzemnenie. „Ale poďme naspäť do reality, pán môj. Zajtra je streda... ešte si vo Varšave, však?“
„Áno,“ povzdychol som si. „Celý deň meetingy, večer presun do Krakova a domov sa vraciam aj tak veď až v piatok večer. Niekedy po deviatej.“

„Tak to si ešte počkám,“ povedala hravo. „Zajtra pôjdem do práce. Zas ten právnický kanclík, a príprava podkladov k obchodným zmluvám. Nič vzrušujúce, ale aspoň to udrží moju myseľ zaneprázdnenú. A je to predsa len lepšia brigáda, ako sedieť niekde v supermarkete za pokladňou.“

„A večer?“ spýtal som sa, hoci som už tušil, že nebude chcieť zostať doma.

„Večer sa pôjdem vyvetrať. Dlho som to nerobila, ale vytiahnem korčule. Pôjdem na hrádzu k rieke. Je tam pokoj, možno západ slnka… a možno aj niekto zaujímavý,“ dodala provokatívne, ale so smiechom.

„Dávaj si pozor. Hrádza, korčule, neznámi ľudia… a tvoje nohy. Vieš, že by mi chýbali.“

„Budem opatrná. Sľubujem. Budem ti písať.“

„Tak sa na to budem tešiť, Laduška,“ povedal som úprimne. „A na teba ešte viac.“

„Aj ja na teba. Dobrú noc, pán môj.“

„Dobrú noc, Lada.“

Zložila. A ja som zostal ležať v hotelovej izbe, v tme, s obrazom mladej študentky, ktorú Lada priviedla k vrcholu… a s vedomím, že zajtra večer bude opäť sama. A možno – v duchu – ani nie.