vianočné zruby

Spočiatku to boli len písmenká. Nič viac - obyčajné riadky, ktoré si vymieňali počas dňa alebo v noci, keď sa svet stíšil. Ona bola opatrná, váhala pri každej odpovedi, akoby ešte nevedela, či niekomu dovolí vstúpiť hlbšie. On bol presný, priamy a zvláštne nežný v tom, čo písal. Dokázal ju rozosmiať jedinou vetou. Vedel, kedy ustúpiť, kedy sa spýtať a kedy mlčať.

Písali si často. Stačili im slová. Až kým jedného večera nenapísal: „Chcem vidieť tvoj úsmev, nie si ho len predstavovať.“ Najprv odmietla. Potom váhala. No nakoniec poslala prvú fotku - rozmazanú, opatrnú, skoro ostýchavú. On jej odpovedal svojou. Postupne sa menilo všetko: fotky, okamihy cez webku, chvíle, keď sa smiali obaja naraz, aj keď každý sedel v inom meste. Videli sa v realite obrazovky, začali sa do seba vpíjať cez svetlo monitoru. A tie „obyčajné písmenká“ sa stali intímnym svetom. Miestom, plným fantázie, vzájomného vzrušovania sa a vzrušenia.

Každé Vianoce trávila s manželom v Tatrách. Bol to ich zvyk – pokoj, hory, dlhé tiché dni, keď sa človek schová pred svetom. Tento rok to malo byť rovnaké. Až na to, že tomu tak nebolo.

On do toho istého hotela prišiel prvýkrát. Prehovorili ho kamaráti - vraj „nebuď sám na sviatky“.

Netušil, že v jedálni hotela, medzi cudzími ľuďmi, uvidí ženu, ktorú pozná cez tisíce slov, fotky, video-hovory. Všimol si ju pri raňajkách. Sedela pri okne, tvár otočená k slnku, akoby sa ním chcela nadýchnuť. Manžel práve odišiel pre lieky, nechal ju tam samu, s úsmevom, ktorý poznal lepšie než jej hlas. Pozrel na ňu a sám sa usmieval, kým do mobilu vyťukával písmenká: „Ty sa tak krásne usmievaš na to slniečko. A na to, že si baculka, vôbec nie si veľký jedlík. Nechutia ti raňajky?“ Sedela ešte sama za stolom, keď jej cinkla správa, pozrela na displej a začudovane pokývala hlavou. „Prosím?“ odpísala. Odpoveď prišla okamžite, s tým jeho jemným výsmechom, ktorý vždy skrýval nehu: „Hneď ma chceš o niečo poprosiť. O čo len chceš.“

V tom momente zdvihla hlavu od mobilu a poobzerala sa po jedálni. A zrazu ho zbadala, sedel tam, pri neďalekom stole, uvoľnený, s úsmevom, ktorý ju sprevádzal na obrazovke. Kývol hlavou. Reálne. Žiadna kamera, žiadny filter medzi nimi.

Mobil opäť zavibroval: „Vždy som ti písal, že svet je malý a život je o náhodách.“

V tom sa však vrátil manžel, ktorý si opäť k nej prisadol a podal jej pohár džúsu, o ktorý ho poprosila, nech jej donesie, keď sa vráti k stolu. Zobrala si pohár a kým, jej niečo hovoril, akoby jeho hlas prichádzal z diaľky, ona sa stále dívala cez sklo pohára na neho a na jeho úsmev. S manželom sa pri raňajkách dohodli, že pôjdu na prechádzku na Štrbské Pleso. Potrebovala ísť - dýchať, pochopiť, že to nie je len sen. Mobil jej vibroval celou prechádzkou. Neodpovedala.

Až na hoteli, keď manžel šiel do wellnessu, otvorila správy: „Vidieť ťa… aj keď len takto… nestačí mi to. Chcem ťa stretnúť. Reálne.“ V jej hlave bol len jeden hlas: Nie. Ale pod ním bol tichý šepot: Choď. Sedela na posteli s mobilom v ruke, keď prišla ďalšia správa: „Prosím, stretnime sa. Pozývam ťa na čokoládu.“ Váhala, vymieňali si ešte chvíľku správy, no nakoniec súhlasila.

Stretli sa na prvej zastávke od hotela, on tam prišiel autom a ona vláčikom. Keď vystúpila, sneh sa zachytil na jej topánky. Stála na peróne a videla jeho auto. On ju videl tiež. Zastala. Bojovala stále sama so sebou. Po chvíľke státia na peróne prichádzal vláčik smerujúci naspäť k hotelu. Nohy ju viedli späť k dverám vlaku, akoby jej telo chcelo utiecť skôr, než sa dotkne reality. Mobil jej cinkol v dlani. „Prosím, poď.“ Dve slová. Výdych. Krok. Ďalší krok...

Keď otvorila dvere auta a sadla si, dnu sa s ňou nahrnul studený vzduch a niečo, čo sa podobalo zhmotnenej odvahe. Pozdravili sa takmer naraz: „Ahoj.“ Zasmiali sa tomu synchrónnemu zvuku. Vedel, že je nesmelšia, a preto sa hneď začal pýtať, tak ako vždy, keď cítil jej trému: Kedy prišla. Či sa jej páčia Tatry. Čo už všetko videla, kde už všade bola. Kam sa ešte chystá. Rozprávali sa, ako keby sa roky poznali a po rokoch sa zas opäť stretli.

A potom tam, medzi zimou za oknami a teplom v kabíne, sa ich fantázia stala realitou...

Rozzipsoval si nohavice a vytiahol si von vtáka, pritiahol si jej ruku k nemu a ona mu ho zobrala medzi prsty, pomaly a jemne mu sťahovala predkožku, cítila ako jej tvrdne medzi prstami. Honila mu ho, tak ako si o tom viackrát písali a cítila to vzrastajúce vzrušenie medzi nimi. Občas sa len tak naklonila k jeho lonu a olízla mu špičku žaluďa, cítila jeho chvenie, počula jeho reálne vzdychy, cítila v ruke jeho stále tvrdšieho a tvrdšieho vtáka. Jej pohyby na jeho vtákovi sa zrýchľovali. Po chvíľke si stiahol nohavice nižšie a ona mu jemne láskala aj guľky. Špičkou jazyka prechádzala od koreňa, cez uzdičku až po odhalený žaluď. Ľavou rukou mu jemne honila vtáka tesne nad koreňom, kým jazykom krúžila po okraji jeho žaluďa, perami ho nasala dnu do úst a špičkou jazyka dráždila čúraciu dierku. V pomalom tempe mu ho fajčila a potom mu ho opäť honila. Honenie sa postupne zrýchľovalo. Pulzoval jej v ruke od vzrušenia až kým nezacítila teplo jeho striekajúceho semena vo svojej dlani.

Čas tiekol zvláštne - rýchlo, pomaly, oboje naraz...

Keď ju odviezol späť ku zastávke, vystúpila prvá. On stál pri aute, až kým neodišla. Vrátili sa späť na hotel - oddelene. Tak, ako sa aj stretli. Večer jej manžel rozprával o masáži a saune, ona prikyvovala, počúvala len na polovicu.

V hlave mala jeho tvár, v srdci zvláštne teplo.

Neskoro večer jej opäť zavibroval mobil: „Som rád, že som ťa mohol konečne spoznať reálne.“ A za tým ešte jedna veta, ktorá ju zasiahla práve tam, kde mala v sebe uložené tie písmenkové príbehy: „Chýbaš mi už teraz.“