Sen, v ktorom klesám

Je to sen, ktorý ma nešetrí.
Nestojím. Kľačím. Nie preto, že by mi to niekto prikázal — ale preto, že viem, kam patrím.
Ona je stredom miestnosti. Tichá istota v jej postoji. Keď sa na mňa pozrie, nerobí to s otázkou, ale s vedomím. Vie, že ju sledujem. Vie, že to potrebujem. A práve preto sa ku mne správa ako k niečomu, čo tam je… niečo, čo môže ignorovať.
Potom príde on. Jeho prítomnosť je ťažká, uzemňujúca. Nepotrebuje slová. Stačí, že sa k nej priblíži — a ja cítim, ako sa mi dych skracuje. Ona sa mení. Nie v rozpakoch, ale v sile. Ako keby si obliekla rolu, ktorá jej vždy patrila.
Nedá mi povolenie odvrátiť zrak.
Ani ho nepotrebujem.
Vidím, ako sa k nemu nakláňa, ako sa jej pozornosť presúva preč odo mňa. Každý jej krok smerom k nemu je krokom, ktorým ja miznem. A presne to ma láme. Presne to ma drží.
Keď sa ich blízkosť premení na niečo viac, miestnosť stíchne. Nie preto, že by sa nič nedialo — ale preto, že ja nemám hlas. Sledujem, ako jej telo reaguje na niekoho iného, ako sa jej istota mení na rozkoš, ktorá mi nepatrí. A v tom okamihu cítim, ako sa mi plecia skláňajú ešte nižšie.
Ona má moc.
On má jej pozornosť.
A ja mám len pohľad.
Občas sa na mňa pozrie. Krátko. Dostatočne dlho na to, aby som vedel, že vie, čo so mnou robí. Že moje miesto je presne tam — ticho, pokořený, plný túžby, ktorú si nesmiem vziať späť.
Keď sa sen končí, nezostane hanba.
Zostane pravda.
Že byť menší v jej svete je presne to, čo ma robí celým.