5.Telo mojej ženy ako splátka

Cesta taxíkom prebehla v úplnom tichu. Zuzana sledovala mihajúce sa svetlá pouličných lámp a v kabelke pevne zvierala zväzok bankoviek. Tisíc eur. Suma, ktorá znamenala záchranu — a zároveň v nej niečo definitívne zabila.

Keď odomykala dvere bytu, bolo krátko pred štvrtou ráno.

V byte vládlo to ťažké, dusivé ticho, ktoré prichádza po dlhom čakaní.V obývačke horela len malá stolná lampa. Televízor bol zapnutý, no zvuk mal vypnutý — obraz sa len mlčky mihal po stenách ako cudzie tiene. Milan sedel v kresle, stále oblečený, s hlavou v dlaniach. Keď začul cvaknutie zámky, pomaly zdvihol zrak. Oči mal červené od únavy a tichého zúfalstva.

Zuzana si bez slova vyzula opätky. Cítila sa inak. Už to nebola tá zrútená žena. Klub, Viktorov obdiv a Žralokov drsný svet v nej prebudili novú, chladnú silu.

„Si doma,“ povedal Milan chrapľavo. Nebola to otázka, ale povzdych človeka, ktorý sa bojí odpovedí na všetko ostatné. „Bál som sa o teba. Celú noc som si predstavoval…“

„Nepredstavuj si nič,“ prerušila ho pokojne. „Nič, čo by si dokázal uniesť.“

Prešla ku stolu. Milan na ňu hľadel s odporom, ktorý bojoval s hlbokou láskou a žiarlivosťou. Vedel, kde bola. Vedel, čo robila. Každá bunka v jeho tele kričala, že to mal byť on, kto ochráni rodinu — no realita exekúcií ho zrazila na kolená.

Zuzana siahla do kabelky.

Vytiahla hrubý zväzok bankoviek a jediným prudkým pohybom ho hodila na stôl. Bankovky sa rozleteli, niektoré ostali v kôpke, iné sa rozsypali po obruse. Modré a zelené papiere svietili v šere obývačky ako niečo cudzie. Nezvané.

Milan na ne hľadel s údivom. A potom s odporom.

„To je ono?“ spýtal sa ticho. „Cena za dnešnú noc?“

„To je nájom,“ odsekla Zuzana. „Jedlo pre deti. Splátka, vďaka ktorej nás zajtra nevyhodia na ulicu.“ Pozrela naňho. „Tak sa na tie peniaze prestaň pozerať tak štítivo. Ty si tie čísla v účtoch nenapísal.“

Milan si prešiel rukou po tvári.

„Ja som to takto nechcel,“ povedal ticho. „Nenávidím, že si tam musela ísť.“

Zuzana sa mierne usmiala — bez radosti.

„Tvoje rozhodnutia nás sem doviedli. Moje nás z toho držia nad vodou. Moje telo. Moje rozhodnutie.“

Chvíľu bolo ticho. Len televízor mlčky blikal.

Milan sklopil zrak k peniazom. Vedel, že ich ráno pôjde vložiť na účet. A vedel, že s nimi spolu prijíma aj niečo, čo už späť nevezme.

Zuzana bez slova prešla do kúpeľne. Zmyla zo seba noc — ale pocit moci, ktorý zostal na stole, si so sebou odniesla. Keď Zuzana vstala, išla rovno do kuchyne. Za stolom už sedeli deti. Navzájom sa pozdravili a ona si k nim prisadla. Milan pred ňu bez slova postavil jej obľúbenú rannú kávu a pobozkal ju na líce, no bolo v tom cítiť zvláštne napätie. Neprisadol si. Zostal stáť opretý o kuchynskú linku s hrnčekom v ruke a sledoval ju.

Po chvíli ticha sa Zuzana opýtala: „Volal už niekto na ten byt?“ „Nie, nikto sa neozval,“ odpovedal Milan stroho. „Hm, to mi je divné,“ zamyslela sa nahlas Zuzana. „To, že sa za dva týždne ešte nikto ani len neozval, je fakt divné.“ Milan si odpil z kávy a povzdychol si. „Už som aj myslel, že zmeníme realitku, ale keď som tam volal, tak ma presviedčali, že je to normálne a že budúci týždeň sa to rozbehne. Takže neviem... Ešte naznačujú, že s cenou by sme mali ísť dole.“ „Dole?“ začudovala sa Zuzana a zložila šálku na stôl. „Veď podľa lokality nemáme ten byt až taký drahý. Normálne sa podľa inzerátov v tej štvrti predávajú byty ešte drahšie. Ako si vôbec prišiel na túto realitku?“ Milan znervóznel, prstami prešiel po okraji linky. „Poradili mi ju... Žralok mi ich odporučil,“ povedal potichu. Zuzana stuhla. V hrdle jej vyschlo. „Čože? Žralok? A odkiaľ ty, preboha, poznáš Žraloka?“ „Prerábal som pre neho jeden dom a jeden podnik,“ odpovedal Milan a konečne sa jej pozrel do očí, akoby sa snažil ospravedlniť svoje rozhodnutie. „Vždy bol korektný. Dobre a včas platil. Pôsobil ako niekto, kto má veci pod kontrolou.“ Zuzane sa zatočila hlava. Všetko to do seba začalo zapadať ako zvrátená skladačka. Žralok ich mal v hrsti už dávno predtým, než ona prvýkrát vstúpila do jeho klubu. A tak si si od neho aj požičal peniaze... a rovno si mu aj povedal, na čo ich potrebuješ, však?“ precedila cez zuby. Jej hlas bol mrazivý. Milan len sklopil zrak. „Asi tak,“ odpovedal takmer nepočuteľne. Zuzana cítila, ako sa jej zviera žalúdok. „Ukáž mi tú zmluvu, ktorú si s tou realitkou uzavrel,“ povedala rázne. Milan bez slova vstal, odišiel do chodby a z komody vytiahol zložku. Podal jej papiere. Najprv čítala len tak, zľahka. Potom sa jej pohľad spomalil. Výhradná zmluva. Slovo „výhradná“ bolo schované v druhom odseku, medzi vetami o „odbornej starostlivosti“ a „záujme klienta“, ale jeho význam bol ako zámok na dverách. Viazanosť: šesť mesiacov. Zuzana si to v duchu prepočítala. Šesť mesiacov, počas ktorých nemohli predať byt nikomu inému. Ani sami sebe. Odstúpenie od zmluvy? Môžu – ale za cenu pokuty desať percent z predajnej ceny bytu. Desať percent. Nie z provízie. Z celkovej ceny bytu. Prešla očami nižšie. Ochranná lehota: dvanásť mesiacov. Ak byt kúpi ktokoľvek, kto bol „v akomkoľvek kontakte“ s realitkou, aj po skončení zmluvy, majú nárok na províziu. „V akomkoľvek kontakte,“ zašepkala si pre seba. Telefón. E-mail. Jedna prehliadka. Stačilo málo a realitka mala svoj podiel istý – aj keby im byt predal niekto úplne iný. Listovala ďalej. Realitka sa nezaväzuje k minimálnemu počtu prehliadok. Nezaväzuje sa k žiadnemu termínu. Ale oni sa zaväzujú ku všetkému. Zuzana položila papier na stôl. Prsty sa jej mierne triasli, ale v hlave mala nepríjemne jasno. Toto nebola zmluva o predaji bytu. Toto bola zmluva o tom, že niekto iný prevezme kontrolu nad ich životom. „Milan…“ povedala potichu a pozrela naňho s hlbokým sklamaním, „ty si ten byt nedal do predaja. Ty si ho dal do zálohy. Žralok ťa nepotreboval vydierať. On len čakal, kým mu tie dvere odomkneš sám.“ Milan tam stál, zdrvený, neschopný slova. Uvedomil si, že jeho snaha zachrániť situáciu ich v skutočnosti uväznila v zlatej klietke, ktorej kľúče drží muž, pre ktorého jeho žena v noci tancuje a spí s cudzími ľuďmi. Zuzana sa zhlboka nadýchla. „Dnes večer idem znova von,“ povedala chladne. Ak sa z tohto máme niekedy dostať, musím zarobiť toľko, aby sme tie jeho pokuty a dlhy dokázali vyplatiť naraz. Inak nás zožerie zaživa.“ Presne o pol siedmej Zuzana nastupovala do taxíka pred ich domom. Cítila nesmiernu úľavu, že konečne zatvorila dvere bytu. Doma vládla taká dusná atmosféra, že sa jej takmer nedalo dýchať. Milanov mlčanlivý hnev a pocit viny sa miešali s jej vlastným strachom, až kým nevytvorili neviditeľnú stenu. Ruky sa jej mierne triasli. Nebola to len únava, ale čistá tréma z neznáma. Čas čakania, ktorý sa nekonečne vlečie, kým odbije pol siedmej, bol na celom dni to najhoršie. Zuzana si dala na vzhľade záležať presne podľa Žralokových inštrukcií. Mala na sebe hodvábnu blúzku krémovej farby a priliehavé čierne nohavice, ktoré zvýrazňovali jej postavu, no nepôsobili lacno. Cez plecia mala prehodený elegantný čierny kabát siahajúci do polovice stehien. S mejkapom nešetrila, no nanášala ho precízne – chcela vyzerať prirodzene, pestovane, no rozhodne nie vulgárne. Taxikár na ňu v spätnom zrkadle ani nepozrel. Len jej podal malú čiernu príručnú tašku. „Toto ti posiela Žralok,“ povedal stroho. Zuzana tašku otvorila a nazrela dnu. V momente, keď uvidela obsah, zbledla a srdce sa jej rozbúšilo o rebrá. V taške boli úhľadne uložené prezervatívy, malá tuba lubrikantu, análny kolík a masívny, takmer 25-centimetrový vibrátor. Vypleštila oči a na chvíľu sa jej zastavil dych. Preboha, čo ma to čaká? preletelo jej hlavou. Toto už nebol „večer v bare“. Asi po piatich minútach jazdy jej zazvonil telefón. Žralok. „Tak čo, si pripravená?“ ozval sa bez pozdravu. Jeho hlas bol v slúchadle vecný, takmer mechanický. „Idem tam,“ odpovedala Zuzana tlmeným hlasom. „Počúvaj ma pozorne,“ pokračoval Žralok. „Klient si ťa objednal na tri hodiny. Ak by to chcel predĺžiť, volaj mi. Po teba prídem ja osobne.

Po každej hodine ti budem volať, či je všetko v poriadku. Keď zdvihneš a povieš, že je všetko ok, musíš okamžite zložiť. To pre mňa znamená, že si v bezpečí.“ Zuzana si oblizla suché pery. „Ak sa nebudeš cítiť bezpečne, povieš do telefónu, že je všetko ok, ale telefón nezložíš.

Necháš ho visieť. V tom momente štartujem a idem tam. Ak budeš mať akýkoľvek problém, vždy volaj. My sa staráme o tvoju bezpečnosť.

Ale pri tomto klientovi sa báť nemusíš. Je overený a problémy s ním nikdy neboli. Aspoň si tento náš systém v praxi vyskúšame.“ „Dobre,“ šepla Zuzana. „Nebuď v kŕči, Lucia,“ dodal Žralok o niečo miernejšie. „Uži si to. Je to tvoj biznis.“ Hovor stíchol. Zuzana odložila telefón do kabelky k tým chladným silikónovým hračkám a pozrela sa von oknom na rozmazané svetlá mesta. Cítila sa ako vojak, ktorého posielajú na misiu bez mapy.

Taxík spomalil v tichej prímestskej časti mesta a potichu vošiel do dvora, ktorý bol zo všetkých strán uzavretý vysokým, dokonale zastrihnutým živým plotom. Keď zastal, motor ešte chvíľu tlmene vrčal, akoby sa mu nechcelo pustiť ju späť do tmy.

Zuzana vystúpila. Noc ju obklopila okamžite — hustá, studená, bez hviezd.

Na okamih zostala stáť pred vchodom. Dom pôsobil pokojne. Príliš pokojne. Ako miesto, kde sa nič nedeje… a práve preto sa tam môže diať všetko.

Silno sa nadýchla. Potom pomaly vydýchla, akoby zo seba vypúšťala posledný zvyšok odvahy.

S trasúcimi sa rukami stlačila zvonček. Dvere otvoril muž okolo štyridsiatky.

Vysoký, široký v pleciach, s postavou muža, ktorý si už dávno nemusí nič dokazovať – a práve preto pôsobil nebezpečne pokojne.

Tvár mal hranatú, mierne unavenú, no sústredenú. Oči modré, chladné a pozorné. Nepremeral si ju pohľadom ako tovar, skôr sa do nej vpili, akoby si v hlave okamžite kreslil mapu jej slabých miest. Ten typ pohľadu, ktorý neblúdi po miestnosti – ale sa v nej okamžite zorientuje. Ako keby si v hlave automaticky kreslil mapu únikových ciest aj slabých miest ľudí.

Vlasy mal krátke, praktické.

Ruky pôsobili silno a pevne – ruky niekoho, kto vie nielen podpisovať zmluvy, ale aj zatvárať dvere, keď sa veci začnú komplikovať.

Vyzeral ako muž, ktorého by si nechcel stretnúť v zlej kapitole svojho života. Ale ktorému by si v tej istej kapitole možno nakoniec zveril kľúče od bytu. Len by si si nebol istý, či ti ich ešte niekedy vráti. Privítal ju tichým prikývnutím, bez zbytočných slov, akoby vedel, že v tomto priestore sa aj tak všetko hovorí samo.

Keď prekročila prah, mala zvláštny pocit, že nevstúpila len do bytu, ale do niečieho súkromného teritória.

Pod nohami sa jej rozprestrela tmavá dubová podlaha, široká a pevná, taká, čo si pamätá každý krok.

Vzduch bol pokojný, takmer nehybný, prevoňaný drevom a kvalitnou kávou.

Vpravo stála nízka komoda. Na nej len miska na kľúče a hodinky, odložené tak presne, akoby sa každú chvíľu mali vrátiť do práce. Žiadne fotografie blízkych, žiadne zbytočné dekorácie, žiadne vysvetlenia. Len čistý, chladný poriadok.

„Ahoj, ja som Martin,“ povedal ticho. „Ahoj, Lucia,“ odpovedala.

Ani si nepodali ruky. Len vošla dnu, do jeho sveta. Martin jej mlčky pomohol s kabátom a zavesil ho na vešiak s precíznosťou, ktorá ju znervózňovala. Potom siahol na komodu a podal jej obálku.

„Za tri hodiny. Ok?“ „Ok,“ kývla. „A tu máš za taxík,“ dodal a podal jej stoeurovú bankovku. Zuzana ju chvíľu držala v ruke. „Ale ja... ja ti nemám z toho vydať,“ povedala úprimne. „To je v poriadku,“ odvetil Martin bez pohnutia brvou. Zuzana otvorila obálku a zbežne prepočítala obsah. Suma sedela, dokonca tam bolo niečo navyše. Peniaze, ktoré jej mali dodať istotu, v tomto tichom byte pôsobili takmer nepatrične. Schovala ich a v hlave jej hneď prebleskol obraz Milana a detí. Táto obálka nebola len platbou za čas. Pre Zuzanu to bol ďalší dielik do skladačky ich záchrany, no cena zaň práve začínala plynúť.

Vošly do obývačky.

Dominovala jej tmavá kožená sedačka, veľká a tichá, otočená k betónovej stene. Na nej viselo veľké čiernobiele plátno. Ženská silueta v hmle. Chrbtom k nej. Pokojná. Nečitateľná.

„Mala pocit, že ju tá silueta v obraze nevidí — a predsa o nej vie.“

Na protiľahlej stene svietil veľký televízor. Bol zapnutý, ale bez zvuku. Na obrazovke sa striedali správy, ktoré sa tu odohrávali ako nemý film o veciach, ktoré sa ich netýkali.

Z reproduktorov znela pomalá soul-jazzová hudba s mierne zastretým hlasom. Basová linka sa pomaly prelievala miestnosťou a nútila ju dýchať tichšie.

Nízky stolík niesol hrubú knihu, pohár s jantárovou tekutinou a popolník, ktorý pôsobil ako pozostatok iného života.

Až potom si všimla jedálenský stôl.

Stál bokom, v jemnom tieni, ale bol nastretý pre dvoch. Tmavé taniere, jednoduché príbory, dva poháre, presne zarovnané. Uprostred stála úzka váza s jediným kvetom.

Ten stôl nevyzeral ako príprava. Vyzeral ako rozhodnutie.

Bez dverí, bez prahu, len cez široký otvor, plynulo prešla do kuchyne.

Podlaha sa nezmenila. Len ticho.

Kuchyňa bola matne čierna, hladká, presná. Doska z tmavého kameňa bola chladná na dotyk. Na nej stál kávovar, misa s tromi kusmi ovocia a nôž položený tak presne, akoby mal svoje miesto od začiatku času.

Barový pult s dvoma vysokými stoličkami stál bok po boku. Nie oproti sebe. Ako keby sa tu nerozprávalo, ale rozhodovalo.

Až potom si všimla rúru.

Na plechu v nej ležalo mäso. Vyzeralo to ako pokus o filet Wellington — cesto na okrajoch ešte držalo tvar, ale stred bol tmavý, spálený, takmer čierny.

Vzduchom sa niesol ťažký, horkastý pach spáleniny. Nie taký, ktorý by sa dal nazvať nehodou. Skôr taký, ktorý hovoril, že niekto sa snažil… a prestal v polovici. Martin vošiel za ňou. Nepokúsil sa rúru zavrieť ani sa neospravedlnil. Len tam stál a díval sa na tú spáleninu spolu s ňou.

„No… nevyšlo to,“ povedal pokojne. „Môžem objednať pizzu s donáškou.“

Zuzana sa zasmiala, potichu, s uvoľneným výdychom.

„Takto to vyzerá, keď sú zatvorené reštaurácie?“ Pozrela na plech a potom na neho. „Alebo si spravíme niečo rýchle?“

Martin sa len jemne usmial.

Zuzana pristúpila ku chladničke. Zastala, pozrela sa na neho cez plece a nepatrne zdvihla obočie.

„Môžem?“

„Samozrejme,“ povedal ticho. „Cíť sa ako doma.“

A v tej vete bolo viac, než len pozvanie k chladničke.

Otvorila dvere a prebehla pohľadom po policiach.

„No pozri… vajíčka, syr, dokonca aj parmezán. A slanina,“ pousmiala sa. „Čo by si povedal na špagety alla carbonara?“

Martin sa zamyslel len na chvíľu.

„Hm… to znie nebezpečne dobre,“ povedal. „A ja k tomu otvorím dobré víno. Čo povieš na modrý Portugal? Alebo mám aj talianske Bardolino.“ „To už nechám na tebe,“ odpovedala Zuzana, kým vyťahovala suroviny na kamennú dosku.

Martin podišiel k vinotéke, vybral fľašu a s profesionálnou istotou ju otvoril. Nalial rubínovú tekutinu do dvoch vysokých pohárov a jeden podal Zuzane.

Jeden podal jej.

„Tak na zdravie.“

Poháre sa jemne dotkli. A niekde medzi tým tichým cinknutím sa začal večer, ktorý už nebol len o jedle.

„Môžem ti s niečím pomôcť?“ spýtal sa Martin.

„Áno,“ pousmiala sa. „Môžeš nakrájať slaninu.“

Zuzana sa otočila ku kuchynskej linke.

Varenie milovala. Bolo to jej útočisko. Jej ticho. Jej spôsob, ako sa svet na chvíľu spomalil.

Milovala kombinovanie surovín, skúšanie nových receptov, drobné improvizácie, ktoré menili obyčajné večere na malé rituály. A tí, čo jedli jej jedlo, to vždy cítili — nie v chuti, ale v pokoji, ktorý pri ňom prichádzal.

Kuchyňa bola jej relax. Jej miesto, kde sa veci dávali do poriadku, aj keď všetko ostatné bolo ešte v pohybe. V kuchyni sa začala miešať vôňa opraženej slaniny s arómou vína a parmezánu. Atmosféra zmäkla. Zuzana na chvíľu zabudla, že tento muž je klient. Vnímala len rytmus varenia a mužskú prítomnosť vedľa seba.

O malú chvíľu už vytáčala špagety na taniere do jemných špirál, presne tak, ako to vídala v televíznych programoch o varení. Na záver ich preliala krémovou omáčkou a posypala opraženou slaninkou.

S výsledkom bola spokojná.

Zobrala taniere do ruky a s tichým úsmevom povedala: „Voilà. Hotovo.“

Pohla sa smerom ku stolu.

Martin vzal do jednej ruky dva poháre, do druhej fľašu vína a nasledoval ju. Bez slov. Ako keby už bolo všetko podstatné povedané. Sadli si oproti sebe. Martin si nabral prvé sústo a na okamih zavrel oči.

„Je to… dokonalé,“ priznal potichu.

„Na túto carbonaru by Taliani určite povedali,“ dodal s jemným úsmevom: „Chi sa cucinare, sa anche amare.“

Zuzana sa usmiala a v duchu si tie slová zopakovala. Zneli melodicky a vznešene.

„To znie dobre. Čo to znamená?“

Martin sa na ňu pozrel ponad okraj pohára.

„Kto vie variť, vie aj milovať.“

Zuzane na moment uviazlo sústo v hrdle.

„Láska a varenie majú jednu spoločnú vec,“ pokračoval Martin, kým pomaly krúžil vínom v pohári. „Obe potrebujú trpezlivosť a správne suroviny. Keď niečo oklameš, výsledok ti to vráti. Ja som sa dnes v kuchyni oklamal… a skončilo to spáleninou. Ty si k tomu pristúpila poctivo.“

Zuzana sa cítila zvláštne odhalená.

„Niekedy poctivosť nestačí, povedala ticho. „Niekedy potrebuješ aj kúsok šťastia, aby sa ti ten život nepripálil — aj keď robíš všetko podľa receptu.“

Tá veta medzi nimi zostala visieť dlhšie než para nad taniermi.

A obaja vedeli, že už sa nerozprávajú len o večeri. Martin sa na chvíľu zahľadel do pohára, akoby v ňom hľadal odpoveď.

„Možno je to len o tom, kedy odídeš od sporáka,“ povedal pokojne. „Niektoré veci treba nechať dôjsť. Iné treba odstaviť skôr, než sa pokazia.“

Zuzana sa pousmiala. „A ty vieš, ktoré sú ktoré?“

„Niekedy áno. Niekedy sa to učím práve vtedy, keď už je neskoro.“

Prešla pohľadom po jeho rukách, ktoré ležali na stole – pokojné, isté, akoby vždy vedeli, kam patria. Vtom sa z chodby ozvalo zazvonenie telefónu.

Martin sa mierne pousmial. „Áá… volá tvoj ochranca.“

Postavil sa a podal jej tašku s telefónom.

Zuzana hovor prijala.

„Všetko je v poriadku,“ povedala potichu. A zložila.

Keď zdvihla pohľad, Martin sa na ňu len ticho usmial.

Martin sa zdvihol od stola, pozbieral taniere a odišiel do kuchyne. Zuzana vzala prázdne poháre a nasledovala ho.

Keď vkladal taniere do umývadla, povedala potichu:

„Nechaj, ja to umyjem.“

Martin sa k nej otočil, chytil jej ruky, jemne, ale isto, a pousmial sa.

„Tak to určite nie,“ povedal pobavene. „To by bola trochu drahá umývačka riadu.“

Zasmial sa.

A ich ruky tam na chvíľu zostali, dlhšie, než by bolo úplne nutné. Pristúpil k nej, položil jej ruky na boky a s pokojnou samozrejmosťou ju zdvihol na kuchynskú linku, až sa ocitla presne v úrovni jeho pohľadu.

Položil jej ruky na boky a pomaly sa k nej pritiahol. Zastavil sa len na zlomok sekundy — dosť dlho na to, aby sa jej pozrel do očí. Zuzana neuhla pohľadom. Len sa ticho usmiala a zostala tam — pokojná, otvorená, bez potreby slov.

Potom ju chytil za prsia, jemne ich stlačil a prešiel rukami po jej krku až k šiji. Palcami jej pomaly prechádzal po ušných lalokoch. Začal jej pomaly rozopínať gombíky na blúzke, až kým ju z nej nevyzliekol. Zuzana zostala len v podprsenke. Natiahla ruky, rozopla gombíky na Martinovej košeli a potom dlaňami prešla po jeho tele. Pevne si ho pritiahla k sebe.

Martin jej rozopol nohavice, Zuzana podvihla zadok a on jej ich stiahol. Potom si aj on vyzliekol košeľu. „Teraz by som asi potrebovala tú moju tašku,“ povedala Zuzana. Martin sa otočil a podal jej ju. Zuzana ju začala rozopínať, no vtom sa jej celý obsah rozsypal po kuchyni. Martin vypleštil oči, keď uvidel, čo všetko vypadlo von. „A to máš na čo, preboha?“ Chytil do ruky obrovský vibrátor a začal sa smiať. „No ty si ale beštia,“ povedal pobavene. „To máš asi na to, keby som ti ja nestačil,“ dodal a smial sa vlastnému vtipu. „Nie,“ povedala Zuzana zahanbene. „To je na to, že keď budeš drzý, tak ťa tým ovalím.“ „Veru, veru. To je silná zbraň. Radšej nebudem drzý,“ uznal so smiechom. „A toto?“ Zdvihol análny kolík. To je na to, že keď sa budeš stále pýtať nezmysly, tak ti to dám do pusy, aby si bol ticho,“ povedala milo Zuzana, stále ešte mierne zahanbená, a brnkla mu jemne palcom po nose.

„Tak to sa radšej už nič pýtať nebudem,“ odvetil s úsmevom. Všetok obsah pozbieral, vložil ho späť do tašky a položil ju vedľa Zuzany na linku. Potom ju jemne pohladil po líci. „Si krásna. Veľmi sa mi páčiš.“ Zuzana sa len usmiala a všetko napätie z nej konečne opadlo. Zuzana mu rozopla nohavice, vytiahla jeho stoporený penis a začala mu ho dráždiť. Martin sa zatiaľ hral s jej prsiami, pričom jeho dych sa zrýchľoval v rytme jej pohybov. Potom ju pevne zobral do náručia a preniesol ju z kuchyne do obývačky na veľký kožený gauč. Položil ju na chladnú kožu sedačky, ktorá pod jej telom ticho zavŕzgala. V miestnosti stále znela tá pomalá soul-jazzová hudba a silueta ženy na obraze sa na nich dívala zo steny ako tichý svedok.

Pomohla mu vyzliecť nohavice aj so spodnou bielizňou, potom jej Martin stiahol nohavičky a Zuzana si dala dolu podprsenku. Natiahla mu na penis prezervatív, ľahla si na chrbát a roztiahla nohy. Martin sa na ňu chvíľu takto pozeral, potom si prikľakol, nastavil svoju pýchu na jej vlhký rozkrok a pomaly do nej vnikal. Díval sa jej priamo do očí, neodvrátil zrak ani na sekundu. Chcel vidieť všetko – jej rozkoš, jej odovzdanosť aj tú štipku vzdoru, ktorú v sebe stále mala. Zuzana sa mu ovinula nohami okolo pása a rukami mu prechádzala po svalnatom chrbte. Cítila každé napnutie jeho svalov, každý pohyb, ktorý bol razom dravý a zároveň neuveriteľne pozorný. Gauč pod nimi ticho vŕzgal a na stene nad nimi sa v mihotavom svetle televízora hýbali ich tiene, ktoré splývali so siluetou ženy na obraze. Zuzana zaklonila hlavu, zaryla mu nechty do ramien a ticho zastonala. Martinove pohyby zrýchlili, jeho dych bol ťažký a horúci na jej krku, no bola to Zuzana, kto sa neovládateľne roztriasola vo svojom prvom orgazme.

Potom ešte párkrát prirazil a s mľasknutím ho vytiahol. Zuzana mu stiahla prezervatív, vložila si jeho penis medzi pery a začala ho sať. Keď cítila, že začal cukať, vytiahla ho, párkrát ho ešte pohonila rukou a nechala si celú dávku semena vystriekať na svoje prsia. Martin kričal od vzrušenia. Potom sa postavil, podal Zuzane kuchynský papier, nalial dva poháre vína a jeden jej podal. Sadol si oproti nej. Keď sa Zuzana utrela, zobrala pohár, štrngla si s ním a obaja sa s chuťou napili.

Chvíľu na seba len mlčky pozerali. Nie trápne, skôr zvedavo, akoby si obaja potvrdzovali, že sú presne tam, kde majú byť.

Zuzana sa rozhliadla po priestore a ticho prehovorila:

„Máš to tu pekné. Pokojné.“ Na okamih zaváhala. „Bývaš tu sám?“

Prikývol. „Cez víkend ku mne chodí dcéra, inak tu bývam sám,“ odpovedal Martin a zahľadel sa do prázdna. „Vieš, rozvod pre mňa nedopadol najlepšie. Skôr úplne katastrofálne.

Ale čo som mohol čakať, keď moja žena je právnička?

Na chvíľu sa odmlčal, akoby zvažoval, koľko z pravdy jej chce pustiť. Po rozvode som si dal záväzok – do konca života už žiaden vzťah. A takto, ako to je, mi to vyhovuje. Mám viac času na seba, na svoju prácu a víkendy patria dcére. Musím povedať, že takto je to pre mňa úplne ideálne.“

Zuzana prikývla. Počúvala ho pozorne, nie profesionálne, ale ľudsky. Tento muž nehľadal únik. Hľadal pokoj.

„Ale dnešný večer,“ pokračoval miernejšie, „je výnimočný.“ Na perách sa mu objavil náznak úsmevu. „S tebou je mi dobre. A rád by som si ho ešte predĺžil.“

Na chvíľu zavládlo ticho.

„Čo by si povedala,“ dodal pokojne, „keby som si zaplatil ešte hodinu… a ukončili by sme večer v spoločnej sprche?“

Zuzana sa naňho pozrela. V jej tvári nebolo prekvapenie ani váhanie. Len vedomé rozhodnutie.

„To znie dobre,“ povedala ticho. Tak ja idem pripraviť sprchu,“ povedal pokojne. „Ty zatiaľ zavolaj šéfovi.“

Martin sa postavil a prešiel ku komode. Otvoril horný šuplík, chvíľu sa v ňom prehrabával a potom vytiahol zväzok bankoviek. Bez veľkých gest ich podal Zuzane, akoby jej podával kľúče alebo kabát.

Zuzana ich vzala do ruky. Nemusela počítať. Stačil jeden pohľad. Bolo ich znova o niečo viac, než bolo dohodnuté.

Na okamih sa ich prsty dotkli. Krátko, náhodne. Ani jeden to nekomentoval.

Martin sa otočil a odišiel do kúpeľne. O pár sekúnd sa ozval tlmený zvuk vody, ktorá začala stekať po obklade. Sprcha.

Zuzana zostala stáť v obývačke. Bankovky držala pevne, skoro mechanicky. Potom ich vložila do kabelky, vytiahla telefón a vytočila číslo.

„Áno,“ ozval sa Žralok takmer okamžite.

„Predlžujeme o hodinu,“ povedala vecne. „Všetko je v poriadku.“

„Dobre,“ odpovedal. „Ozvi sa, keď skončíte.“

Hovor sa ukončil.

Zuzana sa zhlboka nadýchla, odložila telefón a pomaly zamierila ku kúpeľni. Za dverami ju čakal teplý vzduch, para a zvuk tečúcej vody. Ešte predtým, než vstúpila dnu, si uvedomila, že dnes večer sa rozhodla ešte raz.

A zajtra si to rozhodnutie bude musieť obhájiť sama pred sebou. Zatlačila na dvere a kúpeľňa ju pohltila ako teplý oblak. Kúpeľňa bola väčšia, než čakala. Svetlo nad zrkadlom svietilo mäkko, rozptýlene, akoby ani nechcelo vidieť všetko. Na skle sprchového kúta sa už zrážala para a pomaly stekala v tenkých prúžkoch dole. Vzduch bol teplý, vlhký, presýtený vôňou čistoty a vône drahého sprchového gélu.

Obklady boli svetlé, bez zbytočných ozdôb. Všetko tu pôsobilo funkčne, premyslene. Žiadne osobné drobnosti, žiadne fotografie, žiadne stopy emócií. Len pri umývadle stál jeden jediný predmet navyše — pohár so zubnou kefkou, mierne obitý na okraji. Malý dôkaz, že tento byt nie je úplne prázdny.

Zuzana si všimla, že jej ruky sa už netrasú. Únava, adrenalín aj rozhodnutie v nej vytvorili zvláštny pokoj. Všetko bolo presne tam, kde malo byť. Ona tiež. Cez mliečne sklo sprchového kúta videla len rozmazanú siluetu Martina.

Postavila sa pred zrkadlo a na chvíľu sa zahľadela na svoje nahé telo. Sklo bolo úplne zarosené, obrysy rozmazané. Do tváre si nevidela — a práve to jej v tej chvíli vyhovovalo. Odhrnula sklenené dvere. Horúca voda jej okamžite dopadla na ramená a prudko ju rozohriala. Martin stál kúsok od nej, chrbtom k dverám, tvárou k prúdu vody, so zavretými očami. Neponáhľal sa otočiť. Ako keby presne vedel, že tam je, a nemal dôvod reagovať rýchlejšie.

Až po chvíli sa pomaly obrátil.

Voda mu stekala po tvári a hrudi, vlasy mal sčesané dozadu. Jeho pohľad nebol skúmavý ani netrpezlivý. Bol pokojný, pevný, usadený. Ten istý typ pokoja, aký má človek, ktorý má veci pod kontrolou a nepotrebuje to dávať najavo.

Zuzana si uvedomila, že z neho zmizla vecnosť z obývačky, keď jej podával peniaze. Nahradilo ju ticho — nie prázdne, ale plné. Ticho, v ktorom sa nič nemuselo ponáhľať.

„Ak by si chcela prestať,“ povedal, „povieš to hneď. Bez vysvetľovania.“

Zuzana sa naňho zadívala. „Viem.“

Chvíľu stáli oproti sebe, oddelení len prúdom vody a vlastným rozhodnutím. Napadlo jej, že doma by teraz Milan pravdepodobne stál v kúpeľni úplne rovnako — len s rukami založenými na hrudi a s otázkami, ktoré by si nikdy nahlas nepoložil. „Nie si tu preto, že musíš,“ dodal potichu. „Ale preto, že si sa rozhodla.“

Zuzana pomaly prikývla. „Presne tak.“ Do dlane si dala trochu sprchového gélu. Keď mu ho začala pomaly rozotierať po ramenách, uvedomila si, že práve toto je ten rozdiel — Milan by sa jej dotkol zo strachu, že ju stratí. Tento muž ju nechával konať, pretože si bol istý, že zostane.

Bol to kontrast – horúca voda a jemný, chladivý dotyk peny. A niekde medzi tým sa rozhodnutie menilo na súhlas. Martin ju neprerušil. Nechal ju, aby ho umývala, aby skúmala jeho telo cez vrstvu bielej peny. Prešla mu rukou po hrudi, zišla nižšie cez brucho a dlaňou plnou peny mu pomaly namydlila penis, ktorý sa pod jej dotykom okamžite vzpriamil.

Zuzana si pod prúdom dopadajúcej vody kľakla, vzala jeho penis do úst a začala ním rytmicky pohybovať. Martin zaklonil hlavu a rukami sa oprel o mokré kachličky, kým mu ona voľnou rukou jemne masírovala semenníky. Voda im obom stekala po telách, para v kúte hustla a v uzavretom priestore sprchy sa ozýval len zvuk ich dychu a šumenie dopadajúcich kvapiek. Martinove prsty sa vplietli do jej mokrých vlasov. Nebol to nátlak, skôr tiché vedenie, kým cítil, ako sa jeho vzrušenie pod jej dotykmi stupňuje až k bodu, kedy už nedokázal len nečinne stáť. Martin ju v sprche otočil chrbtom k sebe. Horúca voda jej dopadala na lopatky a stekala dolu po chrbte, zatiaľ čo on sa k nej tesne pritisol. Keď jej penisom pomaly prešiel po lone, Zuzana len mierne otočila hlavu a pohľadom mu naznačila, že si má dať prezervatív. Pravidlá hry stále platili, aj keď sa ich hranice neustále posúvali. Martin prikývol. Pootvoril sklenené dvere sprchy a para okamžite začala unikať do priestoru kúpeľne ako biely prízrak. Načiahol sa k Zuzaninej taške, ktorú nechali na podlahe. Keď v nej hľadal ochranu, jeho prsty narazili na chladný, hladký kov. Vytiahol análny kolík a s nemou otázkou v očiach ho ukázal Zuzane. Zuzana sa na lesklý predmet chvíľu dívala. V hlave jej na moment prebleskol obraz Žraloka, ktorý tie veci do tašky balil s chladným úškrnom, no tu, v rukách muža, s ktorým pred chvíľou pila víno, to strácalo svoju hrozbu. Bol to len ďalší spôsob, ako si predĺžiť túto hodinu. Prikývla. Martin si nasadil ochranu, zatiaľ čo Zuzana si vzala kolík do dlane. Pod prúdom teplej vody a zvyškov peny ho pripravila a potom sa dlaňami zaprela o mokré kachličky. Mierne sa predklonila, čím mu ponúkla úplný prístup. Martin k nej pristúpil zozadu. Jednou rukou ju pevne chytil za bok, aby ju stabilizoval, a druhou jej opatrne, s precíznosťou chirurga, začal zavádzať kolík. Zuzana prudko vydýchla. Ten pocit cudzieho predmetu a chladného kovu, ktorý sa v nej rýchlo ohrieval, ju donútil privrieť oči. Keď bol na svojom mieste, cítila zvláštne, pulzujúce napätie. „V poriadku?“ zašepkal jej Martin do ucha cez šum vody. „Áno,“ vydýchla ticho. Vzápätí sa do nej pomaly a hlboko zasunul. Zuzana zaklonila hlavu, oprela si ju o jeho rameno a hľadala dych. Kombinácia vnútorného tlaku kolíka a jeho rytmických pohybov v nej vyvolala vlnu vzrušenia, akú doteraz nepoznala. V uzavretom priestore sprchy sa odrážalo len pleskanie vody a ich zrýchlený dych. V tej chvíli už neexistoval čas, neexistovala ani spálená večera. Boli len dve telá v zajatí pary, hľadajúce spôsob, ako zo seba vymazať zvyšky reality tam vonku. Kombinácia horúcej vody a nového tlaku v jej vnútri bola príliš intenzívna. Zuzana pocítila, ako sa jej svaly sťahujú v prudkom, nekontrolovateľnom orgazme. Nohy sa jej podlomili, kolená narazili na dlážku sprchového kúta a ona sa len tak-tak stihla zachytiť mokrej steny. Lapala po dychu, kým prúd vody splachoval jej vzlyky rozkoše. Keď otrasy v jej tele pomaly dozneli, otočila sa k Martinovi. Ten nad ňou stále stál, svaly na hrudi sa mu napínali v rytme ťažkého dychu. Zuzana bez slova natiahla ruku a pomohla mu stiahnuť prezervatív. Chcela tento večer dokončiť podľa seba, bez akýchkoľvek bariér. Vzala si ho do úst. Martin zatvoril oči a rukami sa zaprel o kachličky nad sebou. Zuzana cítila, ako v ňom pulzuje život, až kým sa s hlbokým zastonaním neuvoľnil. Celú dávku jeho semena prijala do úst, horkastú chuť jeho vyvrcholenia spláchla dúškom horúcej vody a s tichým mľasknutím sa od neho odtiahla. V kúpeľni na moment zavládlo absolútne ticho, ktoré prerušovalo len bubnovanie vody. Martin zastavil prívod. Zvuk sprchy utíchol a nahradilo ho ťažké dýchanie dvoch ľudí v miestnosti plnej pary. Vyšiel von prvý. Zo stojana vzal veľkú, bielu, nadýchanú osušku. Keď Zuzana vystúpila zo sprchy, prudký chlad jej prebehol po koži a na okamih sa zachvela. Martin sa na ňu nepozeral ako na telo. Skôr ako na niekoho, kto sa práve vrátil z miesta, kde nemal byť príliš dlho. S tichou, takmer otcovskou nehou ju zabalil do osušky a na krátky moment si ju pritiahol k sebe.

Bol to dotyk, ktorý do tohto sveta nepatril. A práve preto v nej vyvolal väčší nepokoj než všetko, čo sa stalo predtým.

„No… veľa času už nemáme,“ povedala po chvíli a ustúpila o krok späť. „Máš fén?“

„Áno,“ prikývol Martin. Obliekol si župan a ukázal smerom k spodnej skrinke pod umývadlom. „Idem zatiaľ pozbierať tvoje veci po byte,“ dodal s krátkym úsmevom. „Zdá sa, že sa trochu rozutekali.“

O niekoľko minút už nastupovala do Žralokovej čiernej X6. Keď si sadla na predné sedadlo, z rádia sa ozývali staré talianske pesničky. Práve hrala Ciao ciao siciliano od Toniho Tabbìho. Nikdy ju predtým nepočula, a predsa jej bola čudne povedomá — akoby v sebe niesla spomienku, ktorú sa snažila zatlačiť. Pripomenula jej minuloročnú dovolenku v Taliansku. Milana. Deti. Rána s vôňou kávy a večery, keď sedeli na balkóne a ona mala pocit, že aj keď nie je všetko dokonalé, stále sú spolu.

Rádio hralo potichu ďalej. Čierne auto sa kĺzalo nočnými ulicami a Zuzana si uvedomila, že práve tie obyčajné chvíle jej teraz chýbajú najviac.

Keď Žralok zastavil pred ich domom, uvidela v oknách ešte rozsvietené svetlo. Milan nespal.

Ten detail ju bodol viac než únava v tele. Predstavila si ho v obývačke, ako sedí potichu, možno len tak pozerá do tmy alebo na vypnutý televízor. Nečaká odpovede. Len ju. Žralok vzal kabelku, rýchlo spočítal peniaze.

„Tisíc sto,“ skonštatoval. „Taxi ti zaplatil?“

„Áno. Je to v tom.“

„Koľko?“

„Tridsaťpäť.“

Bez slova odpočítal z peňazí sedemsto päťdesiat, podal jej ich a zo svojej peňaženky pridal presne tridsaťpäť eur.

„Dobrá práca,“ povedal vecne. „Zajtra, keďže je piatok, začneš už o druhej,“ povedal po chvíli. „Ale môžeš odísť skôr. Keď tam bude viac dievčat. Samozrejme, ak chceš, môžeš zostať až do konca.“

Prikývla, hoci neodpovedala. Prikývla. Peniaze v kabelke mali váhu, ktorú cítila až v žalúdku.

Keď vystúpila z auta, pesnička v rádiu doznela. Dvere sa zavreli, motor ticho zavrčal a auto zmizlo v tme.

Zuzana zostala stáť pred domom sama. Na chvíľu zavrela oči. Potom sa nadýchla, vzala kľúče a vošla dnu — späť do života, ktorý si už nebola istá, či ešte dokáže zachrániť.