Všetko sa skončilo úplne neočakávane. Bolo to jedno krásne sobotné popoludnie. Nikol mi napísala, či by som nešla s ňou na bicykle. Povedala, že manžel je s dieťaťom na futbale a ona potrebuje vyvetrať hlavu. Súhlasila som. Cestou sme sa bavili o všeličom, smiali sa a ja som cítila to známe teplo v bruchu. Nakoniec sme si našli pekné opustené miesto – malú lúku ukrytú za stromami, kde nás nikto nemohol vidieť. Položili sme bicykle do trávy a hneď sme sa začali bozkávať. Bolo to jemné, ale hladové. Nikol ma položila na zem, stiahla mi šortky a legíny a začala ma prstovať pomaly, s tou svojou typickou trpezlivosťou. Jej ryšavé kučery ma šteklili po stehnách, sladký kvetinový parfum sa miešal s vôňou leta a mojej vzrušenej kundičky. Dva prsty mi jemne prenikali dovnútra, kým som sa netriasla a nestonala jej meno. Potom som ju chcela aj ja. Prevrátila som ju na chrbát, stiahla jej legíny a ponorila sa medzi jej nohy. Jej veľký zadok sa dvíhal proti mojej tvári, keď som ju prstovala hlboko a pomaly. Keď prišla, chytila ma za vlasy a ticho, ale intenzívne zastonala. Potom sme sa ešte chvíľu maznali – ja na chrbte, ona na mne, naše mokré kundičky sa pomaly o seba trie, klitoris o klitoris, až kým sme obe neprišli znova, pomaly a hlboko. Ležali sme spotené v tráve, dýchali spolu, jej kučery mi padali na tvár a ja som sa cítila úplne spokojná. Vtedy jej prišla správa. Nikol siahla po telefóne, otvorila ju a zrazu zbledla. Bola to správa od manžela: „Ty si vyjebaná lesba. Viem o všetkom. Vráť sa okamžite domov.“ Ukázala mi to. Ruky sa jej triasli. Povedala len: „Musím ísť.“ Rýchlo sa obliekla, sadla na bicykel a odišla. Ja som zostala sedieť v tráve ešte pár minút, srdce mi búšilo a vedela som, že sa to práve rozpadlo. Futbal sa totiž nehral – manžel išiel skôr domov. Z nejakého dôvodu, asi inštinkt, sa jej pozrel do PC a našiel jej myšlienky, ktoré si tam zapisovala. Doma bola obrovská scéna. Kriadol sa, kričal, povedal jej, že je lesba a že to celé končí. Nakoniec od nej odišiel aj s dieťaťom k rodičom. Ale cez to všetko to nepovedal nikomu z okolia – ani rodine, ani kamarátom. Hovoril len, že majú „problémy v manželstve“. Niekoľko týždňov bolo peklo. Už boli na pokraji rozvodu. Potom mi Nikol raz napísala: „Zuzka, môžeme sa stretnúť? Chcem ti vysvetliť pár vecí. Len sa porozprávať, nič viac.“ Stretli sme sa v malej kaviarni na okraji mesta. Sedeli sme oproti sebe, obe sme mali červené oči. Plakala. Ja som tiež plakala. Ale nie kvôli romantickej láske. Neľúbila som ju romanticky a ona mňa tiež nie. Plakali sme skôr nad stratou tej dobrej kamarátky, s ktorou sme sa mohli tak úžasne otvoriť, smiať sa, dôverovať si a občas si dať niečo, čo nám obom chýbalo. „Prepáč,“ hovorila cez slzy. „Bola som hlúpa, že som si to písala. Potrebovala som to niekde vyložiť. Ty si mi bola oporou v ťažkých chvíľach, keď som sa cítila sama v manželstve. Ale… už to nejde. Musím to dať dokopy kvôli dieťaťu.“ Objala som ju. Povedala som jej, že chápem. Že to bolo krásne, kým to trvalo, ale že to bolo len to, čo to bolo. O pár mesiacov sa s manželom dali dokopy. Neviem presne, ako to zvládli, ale dali to. A už je to viac ako desať rokov. Stále sú spolu. Vídavam ich občas v meste – idú spolu s dieťaťom (teraz už teenagerom), držia sa za ruky, smejú sa. Vyzerajú naozaj šťastní. Nikol potrebovala v tom čase hlavne oporu. Niekoho, kto ju vypočuje, kto jej dá pocit, že je stále žiadaná a krásna. A ja…? Ja som chcela len šukať. 🤣 A to som aj dostala. Krásne, jemné, živočíšne a bez zbytočných romantických ilúzií. Nemala som zlomené srdce ako tak.. Nebudem sa hrať na bezcitnú, bolelo to.. Stratila som prvý krát ozaj najlepšiu kamarátku. Dodnes sa na to usmievam. A keď idem do fitka a robím hip thrusty, občas si spomeniem na jej veľký vydrepávaný zadok a na ten sladký kvetinový parfum. Ale už bez ľútosti. Len s vďakou za tie pekné chvíle.
