Krásky v.v.

Stretávame ich denne. Naše sny, naše bývalé sny. Na zastávkach MHD, v obchodoch, na uliciach. Pozeráme na ne stále po očku, ale už akosi inak.
V hlavách sa nám vynárajú spomienky na konkrétne prvé krásky a nenaplnené lásky, konkrétne nezabudnuteľné mená. Jasné, príjemné a idealizované spomienky na obdobie mladosti, na naše vtedajšie túžby a predstavy, ktoré sa nikdy nestali. Ako sa s našimi vyvolenými kráskami zo školy alebo ulice držíme za ruky, najskôr nesmelo, potom už otvorene, ale najviac pred kamarátmi a ich závistlivými pohľadmi. Ako si dávame prvé pusy a na lavičke pred domom sa donekonečna rozprávame o najdôležitejších veciach na svete, aj keď sme si žiadne pusy nikdy nedali, kamaráti nezávideli, lebo na lavičkách sme sedávali s nimi a nie s najkrajšími dievčatami z našej triedy alebo vedľajšieho vchodu. Znova prežívame nenaplne túžby, v ktorých sa v šere vchodov a prítmí pivníc rukami dotýkame ich tiel, objavujeme ešte len rastúce či už predčasne vyvinuté prsia, boky a najväčšie tajomstvo dievčenských nohavičiek. Nikto neriešil chĺpky a účesy sme, tak ako dnes súčasne, považovali za korunu krásy. Mali sme úplne iné starosti, naše krásky boli pre nás dokonalé. A nedostupné.
Kým sme túžili a snívali, tajomstvá dievčenských tiel objavovali najväčší frajeri, chalani, pred ktorými nás naše mamy vystríhali a nechceli, aby sme sa s nimi kamarátili. Od bozkov sa rýchlo dostali k bokom, potom popod tričká k prsiam a od pŕs do nohavičiek to je už len okamih. Nie vždy stačila v nohavičkách len ruka, čím sme boli starší, tým rýchlejšie naše vysnívané a obdivované krásky odhadzovali zábrany aj tie nohavičky. Od zlých chlapcov sme potom počúvali, o veľkosti pŕs, tvrdosti bradaviek a vlhkosti v nohavičkách. O tom, aké to bolo, koľko ich bolo, kde všade to bolo. Naše túžby boli čím ďalej silnejšie, predstavy konkrétnejšie a premietali sa nám pred očami, keď sme boli sami doma na záchode, alebo pred umývadlom a kmitajúcou rukou sme púšťali na našich viečkach film, kde v hlavných úlohách vystupovali naše vyvolené a my.
Lenže tak, ako farbisto to oni opisovali, rovnako naše krásky mizli. Už sme len počuli, ako sa tá alebo iná odsťahovala, lebo otehotnela, musela sa vydať. Nám zostávali už len ich menej atraktívne kamarátky. O ďalšie roky neskôr sme sa už len dopočuli, že zostarli, tá sa nechce nikde ukazovať s modrinami od toho hajzla agresívneho bitkára, iná je už dávno rozvedená, lebo jej ten fešák kuse ten jej zahýbal a preťahoval každú, ktorá mala o pár rokov a pár kíl menej a ďalšia, z ktorej sa predčasne stala mamina a jej predstavy o živote sa zmenili na smutnú realitu musí živiť nielen deti, ale aj lenivého povaľača. Osamelé rozvedené mamy, s deťmi, na ktoré ich otcovia neprispievajú, vytratili sa do sveta, alebo skončili vo väzení. Pretĺkajú sa životom, ako sa dá.
Už nepočítajú pekné chvíle, ani dní. Počítajú mesiace osamelosti, výplaty a roky. S pohľadom do zeme. S rýchlym a tichým odzdravením a ponáhľaním sa nikam, keď sa po rokoch stretneme. Nemáme si už čo povedať. Ony už všetko vedia, a my tiež. Napriek lacnému makeupu, či práve tým akoby priťahoval naše pohľady vidíme, ako predčasne zostarli. Ich iskra dávno zhasla.
Po tých dlhých rokoch sa z našich očí už dávno vytratil ten zvláštny lesk túžby a žiadostivosti. Zostal len pohľad, trochu zamyslený, trochu smutný. Pohľad na ne. Na krásky vo výslužbe.