Omišátko

Chcem vám o ňom porozprávať.

Zoznámte sa. Veľký, stavaný, súmerný, na prvý pohľad vyžarujúci sebavedomie. Žiadne sekané pohyby neurotika, naopak, pôsobivé, ladné, dávajúce najavo dostatok vnútornej sily. Celý čierny, zelenooký...

Potiaľto stále tuctový, keby...

Keď som ho pomenovala po kamarátovi, netušila som, ako veľmi sa budú podobať. Kamarát už nie je, Omišátko mi zostal.

              Keď

sa vrátim z ciest, odignoruje ma urazený, ako som si dovolila
opustiť ho.... Keď som doma, nedá mi ani prednosť vo dverách, dávajúc mi najavo, že On je dôležitejší. Neskôr sa túli, vlastnícky hupsne na kolená, postaví sa na zadné, pacičkami ma objíme okolo krku a otiera sa, značkuje si svojho človeka, slastne pradie, nastavuje ten svoj nádherný čierny kožuch pohladeniu. Dva celé dni a noci nebol doma. Prišiel ráno, akoby nič, prekypujúci spokojnosťou, viditeľne z miest, kde nestrádal. Predviedol etudu prítulnosti a rozosmial ma . .. kocúr toto môže .... :-)