Sobotné ráno, lenivé, slnečné lúče pomaly presvitajú cez žalúzie. Naše nahé telá sa túlia k sebe. Perami sa prisajem na Lubkinu pokožku. Bozkávam jej šiju... ramená.. prstami sa kĺžem po bokoch. Zmocní sa ma túžba pomilovať ju.... ešte voňavú z večernej extázy. Lono má…

„Príď do agáčiny... ak chceš.... a.....“ Hm.... Lubka mi poslala takúto správu. Hlavou mi vírili myšlienky, prečo práve dnes, prečo takto, čo tým sleduje. Už dlhšie sme boli v takom latentnom štádiu. Po vášnivom roku nastalo obdobie „rozmýšľania“, rozhovorov a viac…

Stlačil som kľučku. Bolo odomknuté. Takže je doma. Zvyčajne má vonkajšie dvere otvorené, teraz boli zavreté. Ale nezamknuté. Hm... Opatrne som vošiel dnu. Hneď som si všimol sveter hodený na schodoch. To nie je jej zvyk. Zatvoril som a vyzul som si topánky. Keď som ich…

Všetci sa tlačili. Koncert práve začal. Evina s Dušanom boli kúsok vpredu, Libor zostal za mnou. Konečne. Prvé tóny zozknísali davy. Síce neviem tancovať, ale to mi nevadí. Skákať viem. A tiež sa oddať hudbe. Ako skladba striedala skladbu tak som sa strácala v eufórii.…