Tvoja voľba

Naše rozhovory boli čoraz intímnejšie. Písali sme si niekoľkokrát denne. Bolo to napínavé a vzrušujúce. Obzvlášť po vyše dvadsiatich rokoch manželstva. Aby som to napísala jasné, nepíšem si so svojim manželom. Na zoznamke som si dala inzerát. Pokus o únik zo stereotypu, z nudy. Túžba znovu zažiť niečo dávno stratené, ale nie zabudnuté. Možno aj nájsť východisko z tohto labyrintu stereotypu, vzájomnej podráždenosti, povinnosti, už dávno opadnutého záujmu a dokonalého poznania toho druhého, takže už nebolo ani čo objavovať, z čoho sa tešiť a vlastne spolu hovoriť. Zašlo to až tak ďaleko, že naše spoločne dovolenky sa stavali po pár dňoch spoločným utrpením.
Odpovedí prišlo veľa. Okrem nepochopiteľných “ahojov” sa mi ozvalo okamžite niekoľko zúfalcov. Lenže sama som už bola tak trochu zúfalá. Nemala som chuť ťahať zo sračiek niekoho ďalšieho, navyše s rizikom, že by ma mohol zatiahnuť do svojich, ešte väčších.
Ďalšia skupina boli nadržanci a úchyláci. Očakávali ľahkú korisť pre svoje rýchle alebo zvrhlé ukájanie sa. Navyše zjavne nepochopili, že žena najskôr potrebuje pohodu, porozumenie, duševný vzťah a že telesné rozkoše prídu až potom.
Zo zvyšných som odfiltrovala ženatých, s komplikovanou minulosťou a nejasnou budúcnosťou. Predsalen, nikto nemôže vedieť, ako sa situácia vyvinie. Ak by to doma prasklo a vlastne som aj podvedome túžila, aby sa tak stalo, chcela som si vybudovať vzťah do budúcnosti. Nie len byť hračkou ženatého muža, ktorý sa pri prvej komplikácií pokorne vráti k manželke. Nakoniec mi zostal jeden. Príjemný, vtipný, zabezpečený a hlavne voľný. Po úvodnom oťukaní sme si začali písať stále viac. Očaril ma takmer ihneď, objavovali sme jeden v druhom to, po čom sme túžili, čo nám chýbalo. Zisťovali, koľko toho máme spoločného. Vedel počúvať, vedel pochopiť. Nenaliehal. Nič nepožadoval, ale ani sám nič nereálne nesľuboval. Vo svojom veku mám už dosť starch z veľkých lások na prvý pohľad, alebo v tomto prípade na prvý ťuk do klávesnice. Písala som mu v noci, keď môj už konečne zaspal, tešila som sa na jeho ranné odpovede. Písali sme si, keď som bola v práci. Doma to samozrejme veľmi nešlo.
Behom pár dní som mala pocit, že som omladla o 20 rokov. Aký rozdiel oproti tomu, čo mám doma! Začal som znova cítiť motýle v bruchu, bola som plná energie a zlepšila sa mi výrazne nálada. Že by ten život nebol úplne stratený? Naozaj ešte môžem byť šťastná! Len som to musela doma tajiť, ten môj znudený, unavený a rozladený už v podstate len spolubývajúci by si to mohol všimnúť a určite by ho to začalo veľmi zaujímať. Výhovorky by som hľadala asi ťažko.

Dnes nastal deň prvého stretnutia naživo. Doma som si začala vopred pripravovať situáciu. Po tých rokoch je každá odchýlka pravidelnosti podozrivá. Začala som nenápadne spomínať pripravovaný finančný audit, postupne som chodila z práce neskôr. Nie veľmi, ale tak primerane, nepravidelné. Obliekla som sa ako vždy, len trošku príťažlivejšie, ale nijako výnimočne, veď predsa máme ten “audit”. A išla do práce. Po dlhom dohadovaní sme sa konečne zhodli na čase a mieste nášho stretnutia. Trochu bokom od hlavných podnikov, chcela som sa vyhnúť akémukoľvek náhodnému stretnutiu s kýmkoľvek.

“Ahoj, čo tu robíš?”
Zadrel sa mi hlas, nevedela som zo seba dostať ani slovo. Čo tu robí on? Môj manžel! Oblečený skoro tak, ako sme sa dohodli. S Petrom sme si nevymenili fotky. Ja som mu ako vydatá poslať nechcela a nechcela som teda pýtať ani od neho. Nakoniec sme sa dohodli na tom, že si budeme písať bez toho, aby sme sa videli. Aby sme neboli ovplyvnení našim výzorom a že sa uvidíme, až keď sa v skutočnosti stretneme. Dokonca prišiel aj tak oblečený. Teda skoro. Modré rifle, biele polo tričko a čierne poltopánky, takých môže byť viac. Ale zdá sa, že v tejto chvíli to je jediný takto oblečený muž na svete. Ešte že nemá v ruke karafiát. A ja mám na sebe tiež to, čo som mu písala.
“Hovorila si, že máte v robote ten audit.”
“Áno, máme. Bola som hodiť domov Helu. Našli jej tam nejaké nezrovnalosti. Úplne sa z toho zosypala.” Klamem ako z veľkej knihy. “Došla na mňa únava a chcela som si dať aspoň kávu. A ty?”
“Bol som si pre nejaké papiere u konzultanta. Ale musel som si odbehnúť na záchod. Tak vieš,u neho by to nebolo veľmi vhodné.”
Klame aj on? Prečo je práve tu a práve teraz? Prasklo niečo? Kde je Peter? Prečo neprišiel? Alebo…toto je Peter? Toto je ten úžasný, vtipný a chápavý chlap zo zoznamky? Bojím sa čokoľvek povedať, tak sa od strachu trasiem. Bojím sa jedného aj druhého. Bojím sa, aby Peter neprišiel, bojím sa toho, že Peter je môj muž. Neviem, čo robiť. Ak sa budem mať postaviť, podlomia sa mi nohy. Čakám rozsudok. A popravu.

Voľba A:
“Počkaj, idem na ten záchod. Objednaj mi prosím ťa tiež kávu.” No, mám pár minút na to, aby som sa dala dokopy.
“Prišli vám na nejaké prúsery?”, pýta sa keď sa vráti k stolu a tvári sa, akoby sa nič nedialo.
“Ja som v pohode, ale Hela mala nejaké vážne nezrovnalosti. Zajtra pokračujeme. Snáď sa to vyrieši.”Stále vytrvalo klamem.
“Nevadí, keď už sme sa tak náhodne stretli, môžme ísť niekam do mesta. Na také neplánované rande.” Zachraňuje ma? Alebo chystá niečo horšie? Alebo to je všetko taká príšerná náhoda? Dopijeme kávu, zaplatíme a ideme. Našťastie každý svojim autom, tak mám čas trochu si vydýchnuť. Ešte sa zastavíme v potravinách, potom ideme len tak prejsť sa po meste, dáme si zmrzlinu.
“Mali by sme asi menej plánovať a častejšie nechávať životné cesty na náhodu, čo myslíš? Takéto neplánované stretnutie je vlastne fajn.” Som úplne zmätená. Hrá to na mňa? Alebo sa snaží zachovať tvar sebe a hlavne mne? Vzdávam sa. Ale nemám silu povedať mu nič. Nechcem ho zraniť. Uvedomujem si, že mi je s ním celkom dobre. V tejto chvíli. Že napriek všetkému sa na neho môžem spoľahnúť, že ma vždy podrží. Len doma, v tej rutine to zaniklo.
“Áno, máš pravdu. Ale poďme už domov. Mám chuť pokračovať s tebou za zatvorenými dverami..” To posledné mu už len tak pošepkám do ucha.
Keď sme prišli domov, zobrala som nôž a odrezala kábel od televízora. “Takto budeme mať zase viac času jeden pre druhého”, usmiala som sa jeho šokovanú tvár a pristúpila k nemu.
Skoro ráno sa prihlasujem na zoznamku a pozerám si správu z noci. “Prepac, nemohol som prist. Chcel som ti napisat, ale nedalo sa mi. Musel som surne nieco vyriesit v praci, velmi neprijemna udalost. V noci som rozmyslal, co dalej. Bude lepsie, ked si prestaneme pisat. Toto je moja posledna sprava. Ked si ju precitas, zrusim tu svoj ucet. Ahoj.”


Voľba B:
“No a doniesol som nejaké papiere aj tebe. Ale nebudeme to rozoberať tu. Na Petra nečakaj, hra skončila. Ale ani ja ťa už nebudem zdržovať.” Došlo mi to. Ten môj znudený, miliónkrát prekuknutý a ničím nezaujímavý muž ma dostal. A môžem si za to sama. “Asi by sme mali ísť domov a vážne sa porozprávať. Hlavne potom, čo som sa o sebe dozvedel. Nebudeme robiť scény na verejnosti.”
-----
Aký koniec si vyberieš? A alebo B?