(Súťažná) Sex až po 18

Pravdepodobne každý z nás zažil najväčšie letné lásky počas svojich teenagerských rokov. Ani ja som nebol výnimkou, ale tento príbeh sa udial o čosi neskôr. Udial sa v čase, keď som sa popri mojich športových aktivitách rozhodol niečo z mojich skúseností preniesť aj na mladších. Ako vedúci volejbalového tábora som vyfasoval kopec dievčat a len zopár chalanov. Hej, volejbal nebol a asi nie je veľmi obľúbeným športom mužov, možno práve preto som k nemu imklinoval už od počiatku svojej puberty. Lenže tú som už mal úspešne za sebou a ako skúšku dospelosti som dostal na starosť túto skupinu detí ovládanú pubertálnymi hormónmi.

Bola to fakt výzva, keď len nedávno vám tvrdol pri pohľade na nejakú viac odhalenú časť spolužiačkinho tela. A potom ešte tá okamžitá snaha dostať nejakú čo najskôr do postele. To všetko som musel zamiesť pod koberec a správať sa ako dospelý muž, ktorý dokáže kontrolovať svoje hormóny a túžby. Samozrejme väčšina puberťačiek sa krútila okolo mňa, pretože chalani v ich veku boli pod ich úroveň. Najviac sa okolo mňa krútila tá najkrajšia a najsebavedomejšia a ja som sa ju a aj ostatné baby snažil držať čo najviac od tela.

Celkom mi to išlo. O tom, ako som si pomáhal, spomínať radšej nebudem. Až takmer na konci tábora si ma odchytila Simona. To bola tá najkrajšia a najsebavedomejšia. Ak by mala viacej vyvinutejšie prsia, tak by bola mojou najväčšou nočnou morou, ale nemala. Presne to stačilo na to, aby som si uvedomil, že som už zrelý na to nerobiť takto nezrelé rozhodnutia. Každopádne ani jej takmer chlapčenský hrudník ma neochránil pred dočasnou ochotou zájsť s ňou na tiché miesto a porozprávať sa.

Nevinný rozhovor o úplne bežných veciach náhle zmenila a narovinu sa spýtala: “Nepriťahujem ťa ani trocha?”
Nezabudla k tomu pridať nevinné gesto skúsene zvádzajúcej ženy.
“Tu nejde o to.”
“A o čo?” zareagovala v zlomku sekundy a bolo mi jasné, že ešte nedospela do veku, v ktorom by bola schopná to pochopiť.
“To by si asi nepochopila.” povedal som asi najhoršiu vetu, akú som povedať mohol.
Jej nacvičený zvodný pohľad sa zmenil na nasŕdený. Bez slova vstala a rozbehla sa preč. Asi desať krokov odo mňa zastala a otočila sa.
“Trhni si.” zasyčala nahnevane a zmizla.

Zafungovalo to dokonale. Od toho okamihu o mňa ani nezakopla a vyvolalo to vo mne mnoho výčitiek, pretože som chcel byť vždy s každým za dobre. Až neskôr som pochopil, že to proste nejde. Simone som sa teda aspoň takticky pri lúčení ospravedlnil, ak som sa jej mladej duše dotkol. Nejako tak hlúpo som to sformuloval a samozrejme som si za to vyslúžil pohŕdavý smiech.

V tomto okamihu by asi celý príbeh za bežných okolností skončil, ale keďže osud sa dokáže so životmi bežných smrteľníkov veľmi kruto zahrať, ani ja som jeho zákerným chúťkam neunikol.

Postupom času som sa dostal do organizačného teamu a autom som brázdil celé Slovensko i okolité krajiny. Keďže od prirodzenia som spoločenský tvor a cestovať neustále samému sa mi nechcelo, občas som niekoho zviezol prostredníctvom BlaBlaCar.

Bolo horúce letné poobedie a ja som si užíval príjemne vychladené prostredie auta čakajúc na svoju spolujazdu z BlaBlaCar. Odrazu sa k môjmu autu spod tieňa blížila ženská postava s kufrom.
“Simona?” prehovoril som na krásnu ženu, ktorá sa svojími ženskými krivkami príliš netajila. Okamžite som v nej rozpoznal moju zverenkyňu z tábora, hoci odvtedy uplynulo možno aj päť rokov.
“Vedúci.” skonštatovala s chladnou hlavou, akoby voči mne ešte dodnes prechovávali hnev. Nebránilo jej to ale nasadnúť do auta, zatiaľ čo ja som ešte len sáčkoval jej veľký kufor do batožinového priestoru.
Hneď ako som nasadol, musel som sa jej na to spýtať.
"Ešte stále sa na mňa hneváš?"
"Hnevám? A za čo?" odpovedala veľmi podráždene a netušil som, či jej to jej prirodzená povaha alebo sa skutočne ešte hnevá.
"Že som sa vtedy rozhodol nenechať sa zlomiť tvojim šarmom a zostať zodpovedným vedúcim."
"Proste som sa ti nepáčila, chápem." utrúsila.
"To nie. Neverím, že sa vtedy našiel niekto, komu by si sa nepáčila."
Pozrela na mňa prekvapene. Na chvíľu sa zamyslela.
"To vravíš teraz."
"Nie, to som si vravel presne vtedy a keď ťa vidím teraz znova, tak som naozaj hrdý, že som ti vtedy odolal.”
“Hrdý?”
“No veď to znamená, že som musel mať vtedy poriadne tvrdú disciplínu, že som ti dokázal odolať.”

Odmlčala sa a na istú dobu v aute zavládlo dusné ticho.
“To všetky ženy takto spracovávaš?”
Musel som spustiť oči z vozovky, pretože som neveril vlastným ušiam, čo práve povedala.
“Dobre, tak nie.” ihneď pochopila, že netuším o čom hovorí a v aute opäť zavládlo ticho.

“Aj tak si myslím, že to bolo prsiami.” povedala si popod nos a usúdil som, že na to bude najlepšie nereagovať. Tváril som sa, že sústredene šoférujem a jej konštatovanie som úplne prehliadol. Neskôr som si však neodpustil naštartovanie viaznucej komunikácie. Podarilo sa mi to skvelo, takže dusná atmosféra sa uvoľnila a občas sme sa aj schuti zasmiali.

Pomaly sme sa blížili do cieľa a tentokrát som už nemal dôvod schovávať záujem o ňu. Prejavil som ho asi tým najnudnejším spôsobom na svete.
"Nemala by si niekedy chuť zájsť na kávu? Často cestujem po Slovensku, takže..."
"To asi nepôjde." schladila ma.
Okej, toto je asi jej pomsta. Ale vlastne čo som očakával? Keď po mne išla vtedy, neznamená to, že pôjde predsa aj teraz. V aute zostalo opäť trápne ticho.

"Vedel by si tu niekde zísť z cesty?" prehovorila do ticha.
"Treba ti na toaletu?" spýtal som sa, ako keby na tom záležalo.
"Možno."
Našiel som cestu, ktorá viedla do lesa. Zastavil som pri okraji a čakal, čo sa bude diať.
"Pokračuj hlbšie."
"Neviem, či tam môžme ísť."
"Ok, tak kašli na to."
"Dobre, beriem si to na triko." povedal som a opäť zaradil rýchlosť. V nerovnom teréne sa môj sedan nepravidelne natriasal a dúfal som, že nezapadnem.
"Dobre, to stačí." zastavila ma po chvíli.

"Chcem počuť tvoj názor. Páčia sa ti moje prsia?" spovedala ma popri tom ako si začala rozopínať výstrih. Na pohľad vyzerali dokonale, chvíľu som si vravel, kde ich zobrala. Keď ich odhalila, tak bolo jasné, že k ich veľkosti a pravidelnému tvaru dopomohol nejaký šikovný plastický chirurg. Neprekážalo mi to, iba som na ne zo zaújmom civel.
“Sú dokonalé.” vyjadril som sa konečne po chvíli.
“Viem, milujem ich. Čo by som bez nich robila.”
“Nič, bola by si rovnako krásna.” vyletelo zo mňa takmer automaticky.
“Bola by som plochá ako doska a nezízal by si na ne ako teraz.”
“Zízal by som na niečo iné.”
Rozosmiala sa. “Neverím ti ani slovo. Nepresvedčila by som ťa ani po druhý krát.”

Fakt sa chce so mnou teraz dohadovať? Horím vzrušením a nedočkavosťou a ona mi tu vykladá takéto blbosti. Moje vzrušenie ju chcelo veľmi rýchlo umlčať, ale taktnosť mu v tom bránila…celých desať sekúnd, kým som ju umlčal bozkom.
“Počkať, toto sme si nedohodli.” zahlásila asi po minúte vášnivého bozkávania.
“Tak ako ti dokázať, že na tebe nie sú atraktívne len tvoje prsia ale aj všetko ostatné.”
“Hmmm, dobre tak dokazuj.” poddala sa a na znak toho upažila ruky a spojila ich za hlavou. Nevedel som odkiaľ začať, tak som začal vždy inde, ale nakoniec som aj tak skončil pri jej prsiach. Milovala ich tak, že jej to úplne vyhovovalo a odpustila si akékoľvek narážky. Hlavne keď moja ruka už dlhšie blúdila v jej vlhnúcom rozkroku.

“Poďme von.” zastavila moju stúpajúcu vášeň. Vystúpili sme obaja z auta a z diaľky asi dvoch metrov si ma obzerala.
“Ukáž mi tie tvoje svaly, po ktorých som vtedy tak moc túžila.” túžobne mi prikázala a ja som nepotreboval ani sekundu na to, aby som jej ich predviedol. Zhodil som zo seba tričko.
“Och, áno. Poď aj s nohavicami dole.” obzerala si ma ľúbezne, akoby vyšportovaného muža ešte nevidela. Zostal som pred ňou iba v tesných čiernych boxerkách, ktorým sa ako tak darilo ukrývať moje vzrušenie. Ešte nikdy si ma takto neobzeral a čuduj sa svetu: bolo mi to príjemné. Zapózoval som jej, aby vynikli moje brušné ale aj iné svaly, a prisahám, že som počul, ako si spokojne vzdychla.

Pristúpila ku mne a chytila ma za biceps.
“Toto si mi vtedy odoprel. Ani omakať si ťa si mi nedovolil.”
“Myslíš, že by to zostalo vtedy len pri tom?”
Mlčky kontrolovala vypracovanie mojich svalov a ignorovala moju otázku. Možno naschvál, možno ju moje telo tak veľmi pohltilo.

“Vraví sa, že veľké svaly, malé prirodzenie.” náhle na mňa prehovorila. Nechápavo som na ňu pozrel.
“Ako si na tom ty, hmmm?” pokračovala doberavým tónom.
“Neviem, ale pri pohľade na teba trhá svoje limity.”
“Naozaj?” zaujato odpovedala a ruky jej zrazu ťahali boxerky dole. Takmer instatne som ku obdaril pohľadom na môj penis stoporený na maximum.
“Hmmm, s týmto by sa dalo pracovať.” obzrela si ho a následne ohmatala.

Polonahá sa začala súkať na kapotu auta.
“Počkaj.” zastavil som ju a zmizol do auta. Neisto sa obzerala, čo to stváram. Chvíľu som ju nechal potrápiť. Bavilo ma to, hoci som bol z nej maximálne nadržaný a moja erekcia mi neopadávala.
“Dovolíš?” odlákal som ju od kapoty auta, o ktorú sa opierala. Rozprestrel som deku a podal jej ruku.
“Tvoje kráľovské lôžko je nachystané.” zavtipkoval som.
“Ó, aký gantleman.” opäť sa jej zjavil úsmev na tvári a vycerila na mňa jej krásne biele zuby.
“Už som si myslela, že si si to rozmyslel.”
Nezareagoval som, iba sa pritisol na jej pery a vášnivo ju začal bozkávať. Nevedeli sme sa jeden druhého nabažiť. Jazyky nám zvádzali ohnivý tanec a ruky blúdili po tele toho druhého.

Keď som do nej vnikol po prvý raz, uzemnila ma: “Pomaly.”
“Si ešte panna?” zľakol som sa.
“Nieeee.” schuti sa rozosmiala môjmu preľakniu.
“Chcem si ťa užiť pekne pomaly.” dodala. Dobre vedela, čo z mužmi robí jej dokonalé telo. Vyhovel som jej a vôbec to nebolo na škodu. I napriek tomu som mal vyvrcholenie po chvíli na krajíčku. Zmena polohy a nový pomalý nástup to zachránil.

Po chvíli som sa úplne ponoril do toho pomalého tempa a užíval si každý dotyk i každé vniknutie. Keď sa zdalo, že sme obaja v tom najlepšom a vyvrcholenie je na dosah, ucítil som, ako sa mi čosi obtrelo o lýtko. Simona s nohami zapretými do môjho zadku to byť nemohla. Prebral som sa z eufórie.
“Čo je? Teraz môžeš kľudne aj divokej…”
“Počkaj!” schladil som ju tichým šepnutím.
Okolo nôh sa mi motala rodina malých diviakov a z neďalekého krovia sa ku nám blížil veľký čierny tieň. Asi samotná matka.
“Ani sa nehni!”
“Čo? Prečo?” zareagovala prekvapene až podráždene.
“Pssst. Potom ti poviem.”

Srdce mi bilo ako o život. Neviem, či z toho vzrušenia alebo adrenalínu, pravdepodobne z oboch. Ako naschvál si ma matka diviačica poriadne očuchala, dokonca oblizla môj pot stekajúci od stehien po lýtkach. Ten nás asi zachránil, lebo jej vôbec nezachutil, a ležérnym tempom od nás odpochodovala za svojou veľkou rodinkou. Chytil som Simonu do náruče a veľmi nenápadne a potichu ju odviedol do auta.

“Čo sa stalo?” prehovorila vystrašene. Isto mi vyčítala z očí, že sa niečo deje. Našťastie riziko bolo zažehnané a mohol som o tom prehovoriť.
“No ty vole, tak to sme mali šťastie.” skonštatovala po dôkladnom vyrozprávaní celej situácie.
“Do riti, mali by sme ísť.” zakončila to a z nášho vyvrcholenia nakoniec nebolo nič. Opatrne som zhrabol deku z kapoty a odcúval naspäť na cestu.

O pár minút som stál pred jej veľkým domom. Pokúsil som sa ju pobozkať na rozlúčenie, ale úplne sa tomu vyhla. Poďakovala za jazdu a aj s veľkým kufrom zmizla za veľkým plotom.
____________
Ak sa vám poviedka páčila, tak budem vďačný za každý lajk. Keďže sa jedná o súťažnú poviedku, každý váš lajk posunie poviedku bližšie k víťazstvu.
A samozrejme poteší aj komentár a možno sa táto poviedka na základe vašej odozvy dočká aj pokračovania.