Platonicka láska

Nedokážem, nechcem, nemôžem byť s tebou. Viem prečo to nezvládlam. Už teraz mi chýbaš a z toho mi je smutno. Samozrejme, že chcem, aby sme sa stretavali. Vpíjam sa do tvojich očí. Ani neviem prečo sa tak stalo. Mám rád dotyk tvojich jemných rúk, tvoj úsmev a nielen na perách ale aj v očiach, v hlase, nehu, tvoje jemné prsty, peknú manikúru, ... . Mám rád aj tvoju milú a tichú povahu. Viem, že chcem, aby si bola pri mne, ale zároveň už nemôžem si žiadať tvoju pozornosť. Viem je náhoda, že sme sa stretli. Ani neviem prečo si ma hneď zaujala. Neskôr stále viac a viac. Mám ťa rád, a aj som ti to povedal. Nerozumieš môjmu pohľadu, môjmu obdivu k tebe. Preto ti už nechcem hľadieť do očí, vnímať jemnú mimiku, sledovať ako ti reagujú zreničky. Nie kým sa tak sama nerozhodneš a nedovoliš mi vychutnávať si tvoj pohľad. Nedáš mi spať a pritom ja nič viac nechcem, len ťa raz za čas stretnúť. Nechcem ti narúšať súkromie a nechcem ani nič nevhodné. Stačil by mi tvoj úsmev, tvoj pohľad. Musel som ťa vymazať a ani o tom nevieš, že aj keby som chcel, tak nemám na teba už kontakt. Spravil som to zámerne, aby som ti už nevedel písať. Mal som pocit, že tak to bude lepšie. Je mi smutno a uvedomujem si, že ešte raz, sa stretneme, lebo obaja vieme kde a kedy sa nám znova pretnú cesty. Neviem však, či sa ešte aj potom niekedy ozveš a to ma ničí. Asi som sa zaľúbil. Asi... . 🥺