Príbeh maséra 2.

Chvíľu sme sa len pozerali. Jej pohľad už nebol unavený – bol bdelý, zvedavý, trochu rozliaty, ako keď si telo dovolí cítiť viac, než je zvyknuté. A možno aj viac, než plánovalo.

Stále ležala na chrbte, prikrytá plachtou, no spôsob, akým ju držala rukami, akoby sama nevedela, či sa chce schovať… alebo pozvať.

„Ostaň,“ povedala ticho. Skoro som to nepočul. Ale cítil som to.

Sadol som si späť k jej hlave a jemne priložil ruky na jej spánky. Začal som ju hladiť – nie už ako klientku, ale ako ženu, ktorá mi práve dovolila viac. Moje palce kĺzali po lícnych kostiach, krúživým pohybom prechádzali k ušiam, po línii čeľuste. Každý dotyk bol teraz pomalý, neponáhľaný, načúvajúci.

Jej pery sa pootvorili, akoby chcela niečo povedať… ale nakoniec sa len zhlboka nadýchla. A mne to stačilo.

Sklonil som sa nižšie, blízko k jej uchu. Zacítil som vôňu jej pokožky – zmes levandule, tepla a niečoho, čo nedokážem pomenovať, len cítiť.

„Nechceš, aby to skončilo, však?“ zašepkal som.

Len nepatrne pokrútila hlavou. Jej ruka sa vynorila spod plachty a zľahka sa dotkla mojej. Bol to jednoduchý dotyk – ale medzi špičkami prstov prebehlo niečo, čo rozvibrovalo vzduch v celej miestnosti.

Posunul som sa nižšie. Dlaňami som jej prechádzal po kľúčnych kostiach, ktoré vystupovali pod kožou ako nežné oblúky. Každý pohyb bol tichý rozhovor – ja sa pýtam, ona odpovedá. Bez slov, len cez reakcie tela.

Všimol som si, ako sa jej hruď zdvíha rýchlejšie, jej boky sa nepatrne pohli. Nie veľa, len toľko, aby som vedel, že je tu. Že je prítomná.

A ja som si uvedomil, že sa to už dávno prestalo podobať na masáž.

Bolo to stretnutie dvoch ľudí, ktorí sa dotýkajú bez slov, ale s presnosťou chirurga – presne tam, kde to druhý potrebuje. Presne tak, ako to chce.

A keď som jej dlaň vzal do svojej a pozrel sa jej znova do očí, vedel som, že táto noc neskončí, keď zhasnem svetlo.

Pokračovanie nájdeš v poviedke “Príbeh maséra č. 3”