Pracovná cesta.
Kapitola 1 : stretnutie
Jedeného nenápedného, ničím zaujímavého dňa, som sa rozhodol že pojdem na prechádzku do miestneho parku. Pozviechal som sa z postele, dal si sprchu.
"Predsa nepôjdem špinavý sa poprechádzať " si hovorím v hlave.
Pomaly sa obliekol, chytil telefón a klúče, skontroloval či je všetko v poriadku a pomaly som vyrazil.
Nezaujímavá cesta do parku. Štekajúci psi za bránami domov. Sliepočky v dvore a akurát príjemné teplo na prechádzku po dedinke. Míňam jeden dom, druhý, tretí, napokon prechádzam okolo kostola, pred ktorým je smetný kôš. Môj pohľad hneď padol na sklenené fľaštičky od alkoholu, pousmial som sa a kráčal som ďalej.
Pomaly vchádzam do parku, zo začiatku je tráva nepokosená, takmer až po kolená. No po pár metroch sa nachádza malebný park. Prechádzam sa parkom, čítam si zaujímavosti pri stromoch. Zazrel som lavičku. Prichádzam k nej a sadám si na ňu, rozjímam a snažím sa príjmuť trochu čerstvého vzduchu zo stromov.
Obďaleč som zazrel mladú ženu, v krásnych čiernych šatách s kvetovým vzorom. Dlhé tmavé vlasy až po pás, sukňa jej siahala maximálne po polovice stehien. Nohy nádherné chudučké, krásne tvarované, tetovanie na členku. Taká lesná víla v miestnom parku.
"Blíži sa mojim smerom. Mohol by som prestať na ňu zízať, nech si o mne nemyslí zlé veci." Bežalo mi celý čas v hlave. Odvraciam zrak, otáčam sa na druhý smer, snažím sa tváriť nenápadne. Kútikom oka ju stále sledujem.
Prichádza ku mne : "Dobrý deň, je tu voľno ? Mohla by som si k Vám prisadnuť ?"
Zajakavým a rozpačitým hlasom som ľedna zo seba vydal hlások. Srdce sa mi rozbušilo a znervóznel som. Prisadla si, a ja som sa snažil držať na uzde môj stres. Tváril som sa ako keby nič, pozeral som opačným smerom a červenal sa.
Musela vedieť, že som nervózny. No len tam tak tichúčko sedela a letmým pohľadom na mňa sem tam pozrela. Nazbieral som trochu sebavedomia, nadýchol sa a opýtal : " Nemáte chuť na zmrlinu ? Platím." Bez váhania súhlasila so slovami : " Tu kúsok je perfektná zmrzlina, môžeme ísť tam." Postavili sme sa z lavičky a pomaly bez slova kráčame. Zhruba v polovici cesty sa ma pýta na meno, odkiaľ som a čo tu vlastne robím.
"Som tu na pracovnej ceste. Dlho sa tu nezdržím, a pojdem zas ďalej po Slovensku."
Sám som ostal z toho mierne sklamaný, že celý život len niekam stále cestujem, a robím robotu tak, aby ľudia boli spokojný.
Podobné povídky
-
Zchladím se v bazénu, dám si sluchátka do uší a rozvalím se na lehátku. Shrnu si plavkovou podprsenku těsně nad bradavky, ať si je nespálím a nechám se hřát sluníčkem do černého spodku. Konečně zase…
před 15 hodinami 6 502 17
