Prišiel s letnou búrkou

Zazvonil mi pri dverách, lebo sa mu pokazilo auto. Vonku lialo ako z krhly. Susedia by ani len nevystrčili nos, ale ja som sa obliekol a šiel som za ním.
Postával pri aute, kapota otvorená, ale bolo jasné, že tomu nerozumie ani on, ani ja. Jediné k čomu došlo bolo tykanie. Tak ahoj, nazdar. Voda mu kvapkala z vlasov, tričko sa mu lepilo na telo. Povedal, že počká v aute, kým niekoho zoženiem, ale ja som len potriasol hlavou.
"Zbláznil si sa? Počkáť v aute v takomto lejaku? Poď dnu. Dáme tvoje veci do sušičky, zohreješ sa, objednáme niekoho na servis spolu."
Neprotestoval. Mal ten pohľad, že veľa vecí mu nie je pohodlných, ale tiež ich nechce komplikovať. U mňa doma som mu podal župan. Keď sa z neho vyliala voda na podlahu, len sa ospravedlnil. Mne to neprekážalo. Naopak. Bol zrazu taký zraniteľný, neobrnený.
Zobral si župan a zavrel sa v kúpeľni. Ja som zostal v kuchyni a pripravil čaj. Keď prišiel naspäť, župan mal trochu pootvorený, len tak, ledabolo previazaný. Sadol si oproti mne. Vlasy mu uschli tak napoly. Vyzeral... veľmi dobre. Nebol to fešák na prvý pohľad, to pekné z neho prichádzalo časom. Jeho črty tváre sa potrebovali nadýchať svetla a tak ukázať všetku krásu navonok nenápadného muža.
Sedel tam v mojom župane, rozopnutom tak akurát na to, aby mi pohľad každú chvíľu zablúdil tam, kam nemal.
Snažil sa dovolať odťahovke a medzitým sme sa bavili o všetkom možnom, okrem politiky, tú som hneď zarazil, lebo po nej nemusí mať nič šťastný koniec. A našťastie odťahovka to vzala a povedala, počkajte, zavoláme.
Chvíľu po tom sme len sedeli oproti sebe. On predklonený opierajúc sa v mäkkých záhyboch látky, ja s dlaňami zaborenými do kolien. A potom sa mi pozrel do očí, ten pohľad bol trochu hanblivý, ale neuhýbal.
„Ak ti je zima, môžem ti... priložiť deku,“ povedal som, no už keď som to vyriekol, vedel som, že to neznie presvedčivo.
„Nie, je mi dobre,“ odvetil. A tie slová zazneli... inak.
Pomaly sa posunul bližšie. Jeho koleno sa dotklo môjho. A zostalo.
Cítil som sa ako v spomalenom filme. Ruka mi sama, bez povelu, vyhľadala jeho stehno. Bol teplý, možno ešte od sprchy, možno od čaju, ale moje prsty cítili mäkkosť, ktorú si moja myseľ pamätať nemohla, lebo nič také som ešte nezažil.
Zadržal dych, ale nepovedal nič. Prsty mi skĺzli vyššie. Látka sa pohla, župan sa rozhrnul. Videl som ho. Jeho penis, pokojný, mäkký, ako vytesaný do skaly pokoja. Krásny.
Nechal ma si ho obzrieť. A ja som sa pozeral. Každý detail si moja pamäť ukladala ako záchytný bod.
Pomaly som sa k nemu naklonil. Cítil som jeho dych. Ticho, neisto.
„Môžem?“ opýtal som sa takmer šepotom.
Prikývol. Jeho ústa sa nepohli, ale pohľad povedal všetko.
Priblížil som sa. Najprv perami k jeho bradavke, letmý dotyk, ktorý mu vyrazil jemné zachvenie v hrudníku. Potom moja ruka znovu našla cestu dolu. A keď som sa ho konečne dotkol medzi nohami, bez zástery látky, vydýchol tak, akoby v ňom povolilo čosi, čo držal celé popoludnie.
Vzrušoval sa mi pod dlaňou. Jeho penis sa pred mojimi očami menil, napínal sa, hrubol, krásne sa dvíhal, s ťažkým, výrazným žaluďom, ktorý sa len pomaly vykláňal spod predkožky.
Skĺzol som z pohovky, kľakol si pred neho. Prsty som nechal putovať po jeho slabinách, po koži, ktorá pulzovala životom. Pozeral sa na mňa. Možno neveril, že to robím, ale nepohol sa.
Keď som si ho vzal do úst, najprv len špičku, bol tam. Jemný, slaný predsemenný výlučok, chuť novoty. A ja som nezaváhal. Ochutnal som. Prijal som ho. A on len stíchol.
Jazyk mi tancoval okolo špičky, potom pozdĺž tela penisu. Jeho koža bola teplá, jemne vlhká, žily vystupovali napäto.
Sklonil som sa hlbšie. Cítil som, ako mu tuhne, rastie, ako moje ústa prijímajú viac a viac. A on mi položil ruku na temeno hlavy. Nie silno. Len s tým gestom tichej blízkosti.
„Bože...“ vydýchol, a jeho boky sa len nepatrne pohli.
Netrvalo dlho a cítil som, že je blízko. Vydychoval prudšie, stehno sa mu zatriaslo.
A keď sa urobil, stiahol som sa len kúsok, len natoľko, aby som to videl. Ten okamih, keď z neho vystrelil prvý prúd, horúci, biely, silný. Dopadol mi na dlaň, na prsty, ktoré ho ešte stále držali. Ďalší prúd. A ďalší.
Pozeral som na to, na tú čistú silu mužského vyvrcholenia. Semeno mu pomaly stekalo po koreni, ja som ho prstom zachytil. Mal som radosť.
Vstal som, jemne sa oprel o jeho čelo. A on sa, úplne pokojne, dotkol mojich pier.
Neviem, či to bola pusa. Ale bola to vďaka. A možno začiatok.
Zvonil mu mobil.
Na chvíľu sme obaja len hľadeli na to biele svetlo na displeji, akoby narušilo niečo, čo sa tu nemalo nikdy prerušovať.
„To bude odťahovka,“ povedal ticho. Zodvihol. Odsunul sa mierne bokom. Počul som len jeho stručné odpovede. „Áno... Na tej ulici, áno. O hodinu? Dobre. Budem čakať.“
Keď položil, pozrel sa na mňa s tým jemne rozpačitým úsmevom, ktorý som si už za tú krátku chvíľu stihol obľúbiť.
„Prídu o hodinu,“ povedal, a potom si vzal moju dlaň do svojej. Len tak. Bez rečí.
„Hodina,“ zopakoval som. „To nie je veľa.“
„Záleží, na čo.“
Usmiali sme sa. Sedeli sme tak, obaja polonahí, uvoľnení, stále s chuťou na perách. Vo vzduchu ostal dotyk, vôňa sprchy a čaju, pocit istého zázraku.
Neviem, kto sa prvý natiahol. Ale znova sme sa k sebe pritisli, nie ako dvaja cudzí muži, ktorých spojila náhoda, ale ako dvaja ľudia, ktorí v tichu objavili možnosť. Aspoň na chvíľu.
Čo bude ďalej? Nepýtali sme sa.
Vonku ešte stále jemne pršalo. V dome bolo teplo. A my sme mali hodinu.
Stačilo to.