Poštárka.

Poštá(t)r(t)ka.
Malá vianočná.

Tento príbeh sa odohral (Neodohral?) , keď zima bola zimou, za korunu ste kúpili to, čo dnes za euro, zúril socializmus, ale vedli sme si poradiť aj pomilovať.

V našom obvode chodila poštárka. Žena v najlepších rokoch okolo 35 rokov, nik sa jej na vek nepýtal. Postava formovaná kilometrami chôdze, tvár opálená, ošľahaná nečasom i časom, lebo pošta musí chodiť vždy. Pani fešná, no rozvedená a 3 deti doma. Nemala to ľahké, bolo sa načim obracať, po šichte v obvode ešte zbehla do iného podniku upratovať. Ako tak prežívala v malom sociálnom bytíku. V očiach nosila akýsi smútok a prázdno . Chovala sa slušne, bola milá, sprepitné neodmietla. No všetko akosi stŕpnuto, podľa predpisu, pohľad niekam do zeme, alebo za horizont. Do oka nikomu nepozrela. Ostatok / vyššie uvedený/ o nej doniesol takzvaný schodový a uličný internet.
Vtedy neboli účty a peniaze nosila poštárka. Niekdy mala u seba aj 30,000 korún. Penzie, preplatky za elektrinu, honoráre. Inkasovala malé nedoplatky. Nik si netrúfol okradnúť poštára. Ďaleko by neušiel a posedel by si aj 10 rôčkov.
Raz prinesla pani poštárka penziu starému pánu profesorovi. Položila na stôl odrátala. Podpísal.
-To je peňazí idem hýriť- vtipkoval pán profesor.
Tu do poštárky vošiel akýsi impulz. Niečo ju napadlo a začala prekárať .
-Ako budete hýriť?-
-Kúpim si ďalšiu knižku za 120 korún -
-A "inak" sa nedá hýriť?- Zdvihla obočie a pozrela mu priamo do očí.
-Dalo by sa, ale neviem, som už dedo, pár rôčkov vdovec.-
-Akýže dedo veď ešte dobre vyzráte- Mala pravdu, pán profesor chodil do sokolovne (telocvične) i na tenis, v zime lyžoval. Vždy skromne no vkusne pekne oblečený , oholený . Nebol opustený, ako iní penzisti v obvode.
Pán profesor bol veselá kopa a prihral na smeč.
-Už som dlho nehýril, ani neviem ako sa to robí. To viete ten nemec, potvora Alzheimer, mi to vyfúkol z hlavy. Som starý.-
-Hádam nie tak starý a možno i jarý.-
-To ako jarý? To len na jar? Veď je december.- Kontroval pán profesor.
-Jar je vždy, keď sa chce, preto jarý. Ale ktovie, keď ten dedo.- Pritvrdila poštárka.
-Len aby som toho deda nevybral.-
-Schválne som zvedavá – s iróniou a hraným dešpektom nastrelila pani poštárka. To už začínala mať myšlienky na iné veci, ako poštové predpisy.
-No dobre.- Praví pán profesor. Postavil sa a začal rozopínať nohavice. Tu pani poštárka po niekoľkoročnej absencii nevydržala a vrhla sa pomáhať, oslobodiť . Noazaj, kus pekný sa pomaly dvíhal. Pani poštárka schmatla kúsok, ktorý jej tak veľmi chýbal a tu malý zázrak. Postavil sa. Obidvaja ostali prekvapení, kam to až došlo.
-Hádam, aby sme toho nechali. -
-Hádam nie, ideme do spálne- už odhodlane vraví pani poštárka.
-Želanie dámy je mi rozkazom.-
Tak skončili v spálni. Keďže mali dlhodobú prestávku, tak to bola klasická rýchlovka, za 20 minút bolo po všetkom. Vtedy sa experimenty nerobili, misionár, odvážlivci na koňa či odzadu.
Pani poštárka sa obliekla, pán profesor hodil na seba župan a išiel ju vyprevadiť. Z peňazí čo boli na stole vzal 100 korún, ( pre mladších dnes 100.- E) a posunul po stole.
-Tak knižku si nekúpim, ale hýril som. -Posunul pán profesor stokurunu smerom ku poštárke.
Poštárka nesmelo vzala sto korún a vraví :A môžem kúpiť knižku deťom?
Pán profesor pozrel, doložil ešte 50 korún:
-Radšej dve knihy, lebo na to peňazí neľutujte.-
Poštárka celá červená vzala peniaze, prvý raz sa predala. Zároveň jej to robilo radosť, slasť. Akúsi radosť z ilegálneho – zakázaného. Poďakovala, odišla.
Po ceste s a jej všetko rozležalo . Zmietali ju pocity a otázky. Urobila dobre? Možno sa pán profesor miloval naposledy. Peniaze vopred nepýtala, prispel na jej rodinu. Morálka, pseudomorálka, či radosť bytia? Tá nie je nemorálna. 20 minút lásky bolo málo. Iba slabá overtúra a predsatvenie rýchle bez gradácie. Bola "načatá". Dostala vnuknutie- osvietenie. Už nebude po nociach drieť na rodinu. Treba žiť rozumne aj si užiť. V medziach svedomia.
Nasledovala poštová poukážka na 500 korún študentíkovi.
-Začo máš tie peniažky?-
-Predal som bicykel chcem si kúpiť iný, ale našim som povedal že mi ho ukradli.
-A keď im to prezradím?-
-Prosím nerobte to- zapýrený študent začal byť nepokojný, nervózny potil sa. Poštárka podišla k nemu bližšie. Dnes by sa povedalo, že porušila intímnu hranicu. Chlapec zacítil jej vôňu. Vôňu predchádzajúceho milovania. Úplne ho to zmiatlo. Ešte bol panic. Nejaké bozky a omaciavania mal už za sebou, ale to bolo všetko. Ženy lepšie vnímajú neverbálnu komunikáciu. Pani poštátka vycítila, že mladíka zmietajú nové, neurčité pocity. Pozrela mu do očí a jemne ho pritlačila ku stene. Pohľady očí sa streli. Erotické dusno hustlo. Reč očí a pachov nepotrebuje slová. Pomaly sa spojili ich pery a začalo divoké bozkávanie. Ako áno, párik sa zvalil rovno na zem. Teda, akosi sa pani poštárka potkla a strhla študenta na seba. Nebolo to na zemi, bol tu chlpatý mäkký, drahý, koberec.
-Vaši neprídu? Zamkni a nechaj kľúč vo dverách.- Po chvíli bola poštárska uniforma na podlahe a študent na pani poštárke. Trošku mu pomohla, a študentov študentík bol v pani poštárke, aby tu tiež študoval. Na prvý raz to bolo kostrbaté milovanie. Pomoc treba, lebo na prvý raz za ťažko triafa. Junák vyfrkol po pár prírazoch. Vyšiel z nej v šoku, čo sa deje a čo sa stalo.
-Neboj sa -vraví pani . Jemne mu no druhý raz pomačkala a naviedla. Keď sa mladá sila spojí so staršou skúsenosťou, nastanú zázraky. Mladosť je predsa len výkonnejšia a študent sa urobil druhý raz za akurátnu chvíľku. Pani poštárka tiež dosiahla vrcholu. Jen na druhom odydychovali, ležali ešte spojení. Chlapec sa nabudil znovu zapáčilo sa mu, ale pani vraví :
-Už musím na pochôdzku, bude to naše malé tajomstvo, veď ja zasa prídem. Teraz sa trošku upravím v kúpeľni.
Kedy zasa prídeš?
Nechaj sa prekvapiť a neboj sa, ten bicykel bude skoro.
-A tu máš na ten nový bicykel niečo odomňa. -Strčila mu do ruky 50 korún čo dostala od profesora. Nasledovali v celku nudné pochôdzky až na:
Priniesla honorár pánu redaktorovi 6000.- korún.
Bol to u neho riadny brloh. Neumyté riady, spustošený chlap za písacím strojom, mútny pohľad, na stole fľaša vína. Popolník plný špakov. Vtedy fajčenie nebolo až tak dehonestujúce, skoro nemravné ako dnes.
Pán redaktor a vy tu dnes sám?
Už dlho sám , viete práca, nieto času iba robota. A termíny, šéfredaktori tlačia.
A iné vás netlačí?
To ako čo?
No "to oné " iné.
Čo oné?
No to- Ukázala ani poštárka dolu.
Ahá, ani som si nespomenul a veru tlačí, tlačí, ale nieto času.
No nič, roznosím poštu a prídem to tu dať "na poriadok".
K poobediu prišla a poriadila ten brloh.
Aj to iné"oné" dali na poriadok .
Pani poštárka sa začala usmievať, už nechodila, ale plávala tak 20 cm nad zemou. Radosť pohľadieť. Okrem pošty nosila aj úsmev, dobré slovo, vtip. Deti mala oblečené susedské dlhy po 20 korún vyplatené. Vtedy sa požičiavalo po susedoch po 20 korún pred výplatou na bežný nákup. Kúpili ste za to ako dnes za 20.- E. Deti mohli ísť aj na lyžiarsky zájazd. Keď treba lásku, vždy sa cesta nájde, nemusí byť tŕnistá krivoľaká. Prečo tak je, zasa rozniesol povedané dnešným jazykom, predsamoškový internet. Samozrejme, boli aj závistlivé klebetnice. Obvod a rozdelil na roztúžených čakateľov pošty a žiarlivé strigy. Niektorí muži nesmeli, ak chceli mať doma kľud, sami preberať poštu, iba v prítomnosti manželky. Iní túžobne čakali na penzie doplatky a iné. Traduje sa, že nejaký koumák si sám poslal peniaze.
Po roku pani poštárka pomenila byty a s pánom redaktorom, vychovali 3 deti. Dochovala aj adoptívneho deda, študentovi , dnes inžinierovi ,bola na svatbe.
Tiež je to veeľmi dáááávno. Volala sa Maria-Magdaléna.