Ivanuškov prvý deň.

Touto poviedkou parafrázujem poviedku svetového autora. Kto vie akú, nech mi napíše. Inak v svojej tvorbe autor toto medzi riadkami popísal, ale netrúfol si naozaj“napísať“.

Stál na kasárenskej chodbe čelom ku stene, vedľa dverí. Štíhly, pekný, mladučký blondiačik ako z rozprávky. Bol smädný, vystresovaný. Nevedel, prečo ho vzali rovno spred školy. Ruky zviazané za chrbtom. Dvere sa otvorili a ktosi ho posunul dnu. V miestnosti stôl stolička, dve ženské. Pach potu, krému na topánky a moču.
“Sadnúť!“ Ruka ho strčila do stoličky pred písacím stolom. Za stolom sedela žena v uniforme a za ňu sa postavila asistentka.
„Ticho budeš kým sa ťa opýtam rozumieš?!“
Chvíľu bol ticho, žena niečo písala . Hodiny na stene hlasno tikali.

Tik, tak, klop, klop, pravítkom do stola začala klopkať sediaca žena. Dusivé ticho.
„Tak sa priznaj ty mladý vyjebaný agentík!“ Zvrieskla ženská za stolom a tresla pravítkom do stola.
„Neviem prosím k čomu .“
„Ty malý zmrd imperialistický. My ti u nás rozviažeme jazyk! Uvidíš.“ Výrazné plesknutie pravítkom o stôl.
„Teta ja neviem prečo.- Ja som pre teba súdružka major jasné?!“ A ďalší plesk pravítkom. Majorka si nalievala čaj.
„No Ivanuška, maturovať budeš, zodpovedáš za seba, na motorke už môžeš jazdiť a takto si sa zaplietol. Tu máš trošku čajíku a pekne nám všetko povedz! „
„Ja prosím neviem, čo mám povedať .“
„Ty z kurvy syn!“
Čaj mu chrstla do tváre. V miestnosti bolo teplo a dusno. Chvíľu zasa niečo písala do tlačív. Popozeral dookola. Neuveril vlastným očiam, majorka mala pod stolom roztiahnuté nohy a žiadne spodky. Veľké chlpaté čierne čudo a v strede čosi menšie ružovkasté. Ešte to nevidel, iba o tom  počul od starších spolužiakov. Zo stresu, strachu i toho čo videl, sa mu začal stavať. Majorka prísnym pohľadom pozrela na neho. Zbadala vybúlené nohavice.
„Ty malý zmrd, no dobre, tak si ho hoň!“
Pobočníčka mu uvoľnila jednu ruku. „No ukáž čo máš, poriadne!“ Pobočníčka vzala pravítko a ďobla ním Ivanušku do stehna Nesmelo začal onanovať.
“ Mmm, pekný ho máš ty hnida v komunizme.“
„Marfuša, nože mu ho odmeraj.“ Pobočníčka mu odmerala vtáka.
„No 18 centimetrov, aj osemnásť budeš mať. A vidíš žiadnej súdružke takú krásu nedopraješ. Ty egoistické prasa! Zradca ľudu! „
„Hoň si ďalej!“
Ešte nikdy sa neukazoval pred cudzou ženou a teraz v pokore onanuje. Strach a smrad robili svoje, vzrušovalo ho to stále viac.
“ Stačí ty vyjebanec!“
Pobočníčka kopancom obratne vykopla stoličku a  ostal chrbtom ležať na zemi. Pristúpila mu voľnú ruku a obkročmo sa nad neho postavila. Uvidel krátko ostrihané čudo, v strede čosi ružovučké. Rybacia papuľka. Opäť sa mu postavil.
„Ty had na prsiach proletariátu, ty , zkurvy syn, ja to z teba dostanem!“ rozkopla mu nohy majorka. Schmatla mu vtáčika a začala stískať. Asistentka mu kľakla na plecia . Sukňa zahalila svetlo. V tme pod sukňou voňal ženské lono. Rybaco slaný pach sa mu otrel o tvár. V tej chvíli cítil ako mu vták vbehol do čohosi hebkého a mäkkého. Nebolo to ako domáce tvrdé naháňanie. Na jeho tvár sa nasalo, pristalo niečo voňajúce močom a neznámym vzrušujúcim pižmom.
„Priznaj sa ty malý zmrd!“
Opäť už hystericky vrešťala vypočúvajúca. Trojica sa začala rytmicky pohupovať. Prvý raz bol v žene a iná žena mu dala ochutnať svoje ženstvo. Škriabali ho krátko ostrihané chlpy. Pridúšala slaná, mokrá plynová maska. Zamdlieval a lapal dych. Začal ochabovať, strácal vedomie. Tu sa ryba nadvihla a nadýchol sa. Opäť sa na neho nasala . Nevládal s dychom a fúkol vzduch do ryby. Vzduch z ryby chrapľavo, mliaskavo vyfučal a papuľa ho oprskala morskou vodou. Dovolila mu nadýchnuť sa. Ako lapal dych, papuľa ho len pridúšala a on jej to oplácal hryzením. Jazykom sa snažil odtlačiť mäsitú gambu, aby sa nadýchol. No ryba sa vždy len na chvíľu zdvihla a zas sa s a mu nalepila na tvár. Pomaly strácal vedomie.
„Nič ten úbožiak nevydrží!“
Štípanec ho prebral k životu. Rytmus dusenia rybou pokračoval.
„Priznaj sa ty špión!“ Vykrikovala majorka. Zmietal sa v  zmätku mysle i pocitov, dusenia.
Už nevydržal, mladícka sila sa prejavila začal sa mykať. Majorka pritlačila ešte viac s výkrikom „Tak sa prííííznaj!“ Trojica zmeravela v spoločnom orgazme. Od dojmov, únavy a orgazmu zamdlel. Pomaly sa preberal z šoku. Tackavo sa postavil. Majorka sedela za stolom asistentka krok za ňou.
„No, tu máš hlt čajíku.“ podala mu do vytrasenej ruky pohár. Iba teraz si uvedomil že prvý raz v živote mal ženu a nie jednu, dve odrazu!
„Čo s ním urobíme? Na prácu je dengľavý a tu nemôže ostať. Ako obvykle,“ vraví asistentka, „Tak chuj s ním, je to škoda, ale čo.“
Zaviazali mu ruku za chrbát, asistentka napísala nejakú ceduľku na kartón. Zavesila mu ju na krk.
Služba!“ zvrieskla cez chodbu. Odviedli ho na dvor. Postával tu hlúčik chlapov. Hladní, niektorí dobití, modrí. Postava v bielom plášti, asi lekár, triedil mužov do skupín. Vpravo a vľavo. Pozrel Ivanuškov lístok a ukázal skupinu. Nacúvalo auto. Otvorili zadok a chlapi malátne liezli na korbu. Auto odfrčalo. Druhá skupina postávala na dvore. Lekár sa pozeral po skupine.
„Hej Ty! „Ukázal na Ivanušku. Dozorca ho priviedol k lekárovi.
“To teda nie Klaudia Pertovna!“ zahučal a s úľubou sa usmial na Ivanušku. Zamrazilo ho. Bol to čudný pohľad, ešte nikdy sa na neho takto chlap nepozrel. Vycítil niečo nové, nepoznané a asi vzrušujúce.
„Nie je schopný transportu, na ošetrovňu s ním.“ Mierne sa aj pousmial. Odviedli ho do zamrežovanej ošetrovne. Pribuchli sa dvere. Pozeral na dvor. Dozorcovia zoradili zvyšných väzňov. Nacúvalo ďalšie auto.
Niektorí vrátili o 15 rokov iní už nikdy.
Tak začala Ivanuškova anabáza po väzniciach, gulagoch a ich posteliach. Až po rokoch sa dozvedel prečo. V knihe, ktorú vrátil do školskej knižnice, zabudol poklad – obal z americkej žuvačky.