Zo správ do tmy: Naplnený sľub

Celé dni si písali. Správy plné fotiek, príkazov a detailných opisov toho, čo s ňou urobí, keď sa konečne stretnú. „Nájdi si ma v uličke za starým skladom o jedenástej,“ napísal jej naposledy. „Obleč si tie silonky, ktoré som ti vybral, a nič pod ne. Chcem k tebe mať okamžitý prístup.“

Keď vošla do tmavej uličky, srdce jej tĺklo až v krku. Vzduch bol vlhký a jediné svetlo prichádzalo z diaľky z pouličnej lampy. Stál tam, opretý o tehlovú stenu, presne taký dominantný, ako pôsobil v správach. Keď ho zbadala, okamžite sklopila zrak. „Povedal som ti, že sa máš na mňa pozerať, keď prichádzaš, dievčatko,“ zaznel jeho hlas, ešte hlbší a autoritatívnejší než v jej predstavách.

Urobil dva dlhé kroky a bez slova ju schmatol za hrdlo. Nebolo to na udusenie, ale na označenie územia. Pritlačil ju k drsnému murivu a druhou rukou jej vyhrnul sukňu. „Ukáž mi, či si ma poslúchla,“ zavrčal. Keď jeho prsty narazili na nahú pokožku nad lemom siloniek, víťazoslávne sa uškrnul. „Dobrá otrokyňa. Si úplne premočená už len z toho, že si tu so mnou.“

Bez ďalších rečí ju otočil a prinútil ju oprieť sa o starý kovový kontajner. Jej dlane dopadli na studený, špinavý kov, zatiaľ čo on jej zozadu drsne roztiahol nohy. „V správach si písala, že túžiš po tom, aby som ťa ovládol bez milosti. Tak sa drž,“ zašepkal. Rozopol si nohavice a bez akéhokoľvek varovania do nej vnikol celou svojou dĺžkou.

Jej tichý výkrik pohltila tma uličky. Každý jeho príraz bol tvrdý, hlboký a rytmický, presne tak, ako jej sľuboval v tých dlhých nočných konverzáciách. Cítila, ako jej dlane kĺžu po kove, kým on ju pevne držal za vlasy a zakláňal jej hlavu dozadu. „Povedz mi, komu patríš!“ rozkázal jej medzi údermi. „Vám, Pane... som len Vaša,“ vzlykala v extáze.

Tempo sa stupňovalo. Jeho ruky ju teraz zvierali za boky tak silno, že cítila každý sval na jeho tele. Bol to živočíšny tanec v prachu uličky. Jej vzrušenie dosiahlo bod zlomu – cítila, ako sa jej svaly sťahujú a v momente absolútneho podriadenia z nej vystrekol masívny squirt, ktorý zmáčal jeho stehná aj studenú zem pod nimi. On len nespútane zavrčal a s posledným, najhlbším prírazom do nej vpustil svoju horúcu nálož, vypĺňajúc ju presne tak, ako si to obaja naplánovali v správach.

Keď sa od nej odtiahol, nechal ju tam na chvíľu opretú, lapajúcu po dychu, s telom, ktoré sa ešte stále chvelo v dozvukoch orgazmu. Prstami jej prešiel po chrbte, teraz už o niečo jemnejšie, no stále majetnícky.

„Na dnes si skončila. Choď domov a napíš mi, keď sa umyješ. Chcem vedieť, ako veľmi ti chýbam,“ povedal chladne, kým si upravoval opasok. Bez toho, aby sa obzrel, zmizol v tme na konci uličky. Zostala tam stáť s roztrasenými nohami, vedomá si toho, že realita bola tisíckrát lepšia než akékoľvek slová na displeji telefónu.