Električky

"Žena je ako voda. Dlho ju zahrievame, pomaly chladne. Muž je ako oheň. Rýchlo vzbĺkne, krátko horí, rýchlo zhasne."

V
detstve sme tak volali červeno-čierne chrobáčiky, ktoré sa spájali ako
vozne za sebou... chcela som napísať, "spájali sa zadočkami" ale iste
tomu orgánu aj u chrobáčikov hovoríme inak. ..- električky.

Včerajšie upršané
ráno ma zastihlo v stovežatej. Za povinnosťami som sa vytiahla neochotne
z teplého bytu. Bez dáždnika. Pokojne som čakala vo vchode, vybehla som
až keď prichádzala. Skutočne, stará, červená električka. Miesto, kde
prestupujem , nemá úkryt pred vetrom, skrýšu pred lejakom, tak som
ľútostivo pozerala, ako odchádza môj spoj, z tohto konca jediný...

Vtom
sa mi rozsvietilo napriek hustým mrakom. Načo pozerať na to , čo je
preč? Treba sa dívať v ústrety domu, čo prichádza. Usmiala som sa na
jedinú moknúcu postavu, ktorá zdieľala so mnou ten sychravý, nepríjemný
čas držiac veľký hudobný nástroj ženských tvarov. Neuveríte, hneď mi
bolo lepšie.

Večer sa scenár s električkou odsúvajúcou sa zo
zastávky tesne pred tým, než by som nastúpila, zopakoval. Nepršalo.
Prešla som sa. Po nábreží, s výhľadom na vysvietený hrad, pomalým krokom
som si vychutnávala galériu sôch na okrajoch mosta, a keď som pomaly ,
ale spoľahlivo vychladla, nasadla som do električky na opačnej strane,
jednoducho na iné číslo. Odíde jedno, ... netreba ho naháňať, pôjde
iné...

V živote sa stáva, že už žiadna električka nie je v cestovnom poriadku....

Vonku je už rozbrieždené, pekný víkend prajem.