To je číslo

Mrazom znavená som sa uložila spať. Spánkom spravodlivých po
celotýždennej drine som spala aj keď zvonil. Mobil, ktorý dlho používam už
len ako budík a úložisko fotografií.

Sklapla som ho rozospatá s
myšlienkou, že ak ide o úmrtie, tak to naozaj počká do rána. Prevaľovala
som sa, snažiac sa dostať späť do ríše snov. Márne, dvere Spánku sa
zavreli.

Tak som sa predsa len odhodlala žmurknúť, kto mi to volal o
jednej ráno.

To som robiť nemala. Cudzie číslo, pevná linka, neuložené ani v jednom z troch telefonov...

Prebudil sa vo mne detektív oriešok.

Najprv som skúšala všemocný web. Nič.
Who
called me? pre našu republiku neexistuje... Vyštrachala som teda roky
nepoužívaný telefónny zoznam... no áno, nesmejte sa mi... čítala som si
tri hodiny telefónne čísla... To nie je ako s písmenkami, že sa rýmujú,
alebo domyslia, alebo sa nájde synonymum... číslo, to nepustí, buď je
presne, alebo nanič...

Po dlhej chvíli som si uvedoila komičnosť
situácie. Keď zistím, komu telefon patrí, čo spravím? Zavolám a poviem,
prepáčte, mala som zmeškaný hovor? Bytová stanica znamená, že zvyšok
obyvateľov nemá ani potuchy, čo sa deje s linkou v noci, a ráno to
nemusí práve zdvihnúť páchateľ.... Načo roztáčať koleso nedorozumení?

Pretože som sa práve rozhodla zaslúžiť si bobríka trpezlivosti, dočítala
som aj zoznam firemných čísiel, odložila zlaté stránky, povedala si, že
ráno je múdrejšie večera, pozrela na hodiny odbíjajúce šiestu rannú...

...a definitívne sa vyrovnala s tým, že dnes budem mierne nesvoja.