na chate

Zase raz nemám náladu. Sedím za noťasom a odpočítavam minúty do konca pracovnej doby, ktoré dnes plynu mimoriadne pomaly. Nebavia ma obvykle činnosti, nebaví ma kecať na fb ani hľadať dovolenku na budúcu sezónu, nebaví ma počúvať hudbu, aj keď je Grécka a nebaví ma dnes nejak ani správať sa ochotne a slušne k zákazníkom. Našťastie ich je dnes naozaj minimum....
Znechutená a znudená kliknem na chat na amatéroch, hoci mám v hlave varovný signál, že to tam aj tak stoji za prd, že veď sú tam aj tak furt len tí istí kecálkovia, ktorí sa len zoširoka rozpisujú o tom, čo by všetko robili, keby som im to dovolila a keby som náhodou aj prikývla, aj tak naraz nemajú čas, miesto alebo sú to všetko východňari. No škoda slov. napriek tomu som do miestnosti vstúpila, slušne pozdravila (to je dnes už naozaj asi výnimka) a čakala, čo bude. Samozrejme, klasika, hneď sa ozvalo asi 10 pisálkov, ktorí sa tvárili ako preborníci v posteli (v aute, v práci, v obchode – skrátka kdekoľvek by ma prekotili a doviedli k zvíjaniu sa v orgastickych kŕčoch), ktorých som s prehľadom radšej ignorovala, než im odpovedať, že som alergická na tie ich ahojčeki (áno, s mäkkým I) a kočenky a podobne stupídne oslovenia.
Už som to chcela zabaliť a miestnosť opustiť, keď prišiel odkaz „čau striga“. Aaa, žeby? Pomyslela som si, že možno niekto aspoň trochu pri zmysloch a niekto, komu mysli snáď aj hlava, nielen hlavička J odpovedala som a čakala, či sa môj predpoklad, ba skôr nádej, potvrdí alebo vyvráti. Trefa, bol to jeden z tých mála chlapov, ktorý vedel aj čítať a zjavne predtým, než mi napísal, si aj precital, čo mam v profile a neslintal len nad fotkami a videami (áno, mal VIP, takže aj videa videl, ako sa neskôr ukázalo.. Neznášam tých kňúrajúcich chudakov, ktorí sami nemajú ani len jedinú galériu, ale vypisujú mi, aby som im na mail poslala svoje videa!!!)
Správy sa rýchlo striedali, už mi ani nikto iný nepísal (našťastie, väčšina po čase pochopí, keď im neodpovedám – alebo ak nepochopí, skúšajú to inde) a ja som sa naozaj dobre bavila na jeho vtipných odpovediach. Nebol to ten typ loudila, čo hneď niečo odo mňa chce, proste mal chuť si popísať a nebol ani blbý, mal zmysel pre humor a nebol ani zakomplexovaný, takže sa s nim dalo fakt v pohode komunikovať o všetkom možnom a aj nemožnom. Do tej oblasti nemožného spadalo, aspoň pre mňa, že by sme sa stretli, keďže sme obaja boli v práči. Šikovne sa mu zo mňa podarilo vytiahnuť, kde pracujem, ale nerobil ani žiadne tajnosti z toho, kde pracuje on. Nemám nič proti istým hraniciam diskrétnosti, ba naopak, sama mam svoje dosť pevne určené, ale s nim sme proste kecali ako starí známi. Poznáte ten pocit, keď si s niekým tak dobre „sadnete“, že to skrátka neriešite a chémia funguje, aj keď len pri písaní.

Ani som si nevšimla ako mi ubehli posledné dve hodiny v práci a ja som sa s trochou smútku s mojim novým kamarátom lúčila. „tak snáď nabudúce“. Odpoveďou mi bol vysmiaty smajlik a zamávanie na rozlúčku. Zbalila som noťas, prezliekla sa a poberala sa domov. Pred vchodom do obchodu som zamyslene takmer vrazila do vysokého pána, ktorý tam stal. Ospravedlňujúco som sa usmiala a chcela ho obísť. Neuhol. Prekvapene som na neho pozrela a keď sa na mňa zaškerili biele zuby v úsmeve, ktorý bol tak široký ako ten smajlik na rozlúčku, pochopila som – prišiel si ma okuknúť naživo :-D a zjavne nebol sklamaný, lebo ma chytil okolo ramien a na líce mi vlepil pusu veľkú ako vráta od stodoly. „Poď, zmizneme odtiaľto! Povedal Branislav Strohmayer a ťahal ma za ruku. Rozosmiala som sa ako nejaká puberťačka a šli sme rovno na zachody v Pokuse. Tam ma spravil rukou a pri odchode mi povedal: Ďakujem! Bola som nadšená, že aspoň niekto mi poďakoval za moju záslužnú činnosť radodajky.