za trest

Zvuky, akoby sa mal autobus najneskôr do piatich sekúnd v bolestivej
agónii rozpadnúť a vypľuť na cestu pasažierov, hrgľovanie a celková
divná atmosféra rozsypávajúceho sa vedomia vytriasli zo mňa na ceste,
ktorá sa neprávom nazýva diaľnicou, obraz..

Kľačal mi pri
nohách. Na oboch kolenách, chrbát zohnutý, hlava sklonená. Nad opaskom tmavomodrých
riflí svietil biely tuk, trčalo mu desať centimetrov holého tela.
Usmievala som sa. Krásna póza.

Kľačal, a starostlivo udržiaval
rovnováhu. Kolená pevne na zemi, tenisky opreté o sedadlo za zadkom,
hlavu opretú do dlaní zloženú na sedadle pred ním. Ktovie, ako dlho
takto cestoval v súprave metra. Asi prehnane oslávil emdéžet. A teraz
kľačal pri mojich nohách... Ktovie, pri koľkých ešte.