zivotne stĺpiky

Každý z nás stretne v živote zopár ľudí, ktorí nakoniec tvoria taký akoby stĺpik na križovatke naším životom. Navždy si ich zapamätáme, nech už náš život ovplyvnili akokoľvek, spomenieme si iba na to dobré, to zlé akoby pominulo..
Každý ich stretne niekoľko, mna postretli štyri také stĺpiky a každý nejako ovplyvnil tuto moju životnú cestu.. ..chcem napísať o jednom ,v poradí druhom a to preto lebo svedkom že naozaj bol som už len ja.... jediný svedok ..jediný živý svedok všetkého čo tento človek v mojom živote zmenil a zanechal..
Ale bolo by krute nespomenúť aj ostatne stĺpiky, lebo každá jedna moja zastávka pri nich,bola niečim výnimočná, krásna a stoji za pozornosť ju spomenúť.
Pri prvom stlĺpiku som sa stala " papierovo zadanou " kde chýbala láska, ale poučila som sa aj z toho..
Tretí mi zložil ružové okuliare a ukázal mi svet, aký je v skutočnosti..
Štvrtý posledný s anjelským usmevom , ma svojím správaním a tvrdohlavosťou naučil trpezlivosti a tiež tvrdohlavosti a tým ma vlastne posunul ďalej, za čo mu ďakujem :) , pri ňom som vlastne prišla na to, že trpezlivosťou a tvrdohlavosťou sa človeku začne akosi viac dariť, začínajú mu akosi viac vychádzať veci o ktoré tak bojuje:)
Všetci títo traja môžu rozprávať a spomínať a samozrejme aj frflať :) , ale vrátim sa k tomu druhému lebo ten, môj život ovplyvnil najviac a zanechal vo mne najviac stop.. ten sa už pochváliť nemôže, nemôže spomínať ako čo bolo, nemôže sa zasmiať a pozerať fotky..
ako a prečo? hm príbeh by to bol dlhý, ale začal by asi takto..
Zazvoní zvonček...: " zlatko zabudol som ti povedať, že dnes príde k nám môj nový spolupracovník z firmy".. hm. otvorím dvere, a tam stoji postarší muž z tmavšími vlasmi .. trošku sa mu vlnia po okrajoch, zarastený takmer do ryšava ,vyšší.. v starých šuštiakoch, hnedé oči,
tak trochu pichľavý pohľad... tam by mohla byt bodka.. moment.. .. hnedé oči. .. ale tie oči ligotavo orieškovo hnedé, malé kukále" také ligotavé provokujúce sa zabodli do mojich, až vo mne čosi buchlo... tak to bol začiatok.. čo myslite, ako to skončilo? tento človek čo sa mi nepáčil ale tak ma pichol svojim ligotavým kukučom, že strávil so mnou dobrých 8 rokov.. .. Stred vynechám, dialo sa všeličo zažili sme toho veľa .. výlety, milovania, hlalvybolenie, spoločné popíjania, lyžovanie, saunovanie,dovolenky, služobné cesty, opaľovanie všade bez :) ..
pri ňom som vedela čo je láska,.. ale pokračovalo to ďalej. Varenie, vianoce, hádky.. po niekoľkoročnom vzťahu nastal zlom..: "do našej firmy som prijal novú sekretárku, vraj je šikovná..." ach...
Koniec bol po nejakom čase asi takýto: ber si veci a vypadni za ňou!
Odvtedy som ho nevidela.. a ani nechcela.. vraj sa mal dobre..vraj bol arogantný.. vraj .. povrávalo sa ale .. každý je nejaký,.. kto je bez viny nech ukáže prstom..!..
Nastal čas liečenia mojej zranenej duše, hlboké rany v srdci sa nie a nie zaceliť..trvalo to nekonečne dlho... Doteraz ma "svrbia " jazvy a človeku sa to zarýva aj v tvári hoci si to neželá, stopy zostávajú. Niekdy sa dlho spamätávame z takýchto sklamaní mne to trvalo dvojnásobne dlho, ale zvládla som to. Ešte veľmi dlho som sa vyhýbala spoločným známym a miestam a myslím, že doteraz mám z toho taký tik"..
Málokoho by napadlo, že ten istý človek ublíži aj druhýkrát..Asi po siedmych rokoch ako som ho naposledy videla mi zazvonil telefón: "haló, sadni si .. niečo sa stalo, niekto zomrel.
áno a kto .. ? tá tvoja láska" . jeho srdiečko nevydržalo záťaž a tempo akým žil.
Jeho vypracované telo a kondíciu by mu závidel aj 20ročný mladík, a jeho prácu by zvládol málokto .. ale predsa ho zradilo to čo nemohol ovplyvniť..
Tak toto bola druhá rana od neho .. už nie taká silná, ale bola posledná akú mi mohol dať.... síce som už mala ďalšie stĺpiky a inú lásku, ale aj tak sa ma to dotklo.. prečo? lebo. .. a čo zostalo?no.. veľa nedopovedaných viet a veľa nepoložených otázok ,veľa veľa otáznikov ktoré som ešte niekedy chcela poloziť,ale už nemám komu, veľa fotiek, ktoré si môžem prezerať len ja,darčeky, "plyšové zvery"ktoré sa na mna usmievajú ,tričko ,dokonca vlasy zo žuvačkou spojené a proste veľa spomienok, ktoré mi nikto nevezme. Prečo to vlastne dávam na papier? Lebo nechcem , aby spomienky zapadli prachom ..,nechcem aby zaniklo zároveň so mnou to ,čo tu bolo.. a stalo sa...
Vďaka tomuto človeku som získala čo je veľmi vzácne a veľa vecí som sa naučila vážiť si.
Posledné o čo ma pripravil sú tie jeho oči. ktoré už nikdy neuvidím, orieškovo-hnedé...
ligotavé,.. ale tak to býva.. človek s nepočíta s tým čo sa može stať.

Ak si tu niekde nablízku a občas ma prídeš pozrieť, keď som v ríši snov, tak určite vieš, že sa už nehnevám a že som ti už odpustila.. ďakujem že si bol...J.v.v.